Literárna súťaž 2015

Kucejová Anna Mária / Blažeková Nikola - Základná škola Brodské

Záchrana prírody

V prírode má všetko zmysel,
dýcha v nej život
a stromy ošetruje d'ateľ.
Pramene minerálnej vody
v nej vyvierajú,
nám nový život prinášajú.
Kolobeh života v nej prúdi,
ale človek jej krásu
ničí a vraždí.
Pomáhajme prírode,
kým sme ešte nažive.
Zdravého ducha jej nechajme,
vážme si jej krásu
a ničiť ju nedajme.
Nech žije naša príroda,
nech naďalej v nej prúdi voda.
Neničme si svoje zdravie,
ničením stromov, lesov a okolia.
Pomáhajme prírode tým pomôžeme aj sebe.


Lea Langová - ZŠ s MŠ Komjatná, Školská 290, 03496 Komjatná

Víťazstvo prírody

V dnešnej dobe je už skoro každý príbeh o láske k človeku alebo o budúcnosti. Ale čo príroda ? Myslím, že na ňu pomaly zabúdame, preto  vám  chcem porozprávať príbeh o 12-ročnom chlapcovi.
Volá sa Lukáš a žije so svojím zaneprázdneným otcom, ktorý je neustále v práci. Synovi vôbec nepomáha s úlohami, nevšíma si jeho známky a nerieši  jeho správanie. Lukáš trávil všetok čas len pri počítači. No cez toto leto sa všetko zmenilo. Otec  ho poslal na prázdniny ku starým rodičom. Keď tam prišiel, veľmi sa  nudil, pretože starkí nemali počítač. A tak mu jeho starý otec navrhol, aby sa prešli do prírody. Lukášovi sa jeho návrh nepáčil. Ale neskôr sa starému otcovi podarilo Lukáša presvedčiť. Prechádzka ho spočiatku nudila, ale keď mu starý otec začal rozprávať zážitky z detstva, ktoré sa spájali s pobytom v prírode,  veľmi ho to zaujalo a pobavilo. Začal rozmýšľať o tom, že by aj on mohol mať také pekné zážitky ako jeho starý otec a mohol ich v dospelosti  rozprávať svojim deťom a vnukom. Na druhý deň sa išiel prejsť do lesíka sám. Príroda sa mu začala veľmi páčiť. Započúval sa do spevu vtákov, šumenia stromov, predstavoval si, ako sa stebielka trávy rozprávajú s kvietkami , ako im vetrík strapatí ich hlávky a slniečko svojimi teplými lúčmi ohrieva ovzdušie. Lukáš  na počítač už ani nepomyslel. Keď prišiel domov z prázdnin, s nadšením  o všetkom porozprával  svojmu otcovi.  Ako veľmi sa mu tam páčilo, ako chodili na prechádzky, ako si obľúbil  prírodu, ale aj ako dobre mu stará mama varila. Potom si všimol, že vlastne  jeho   otec  nie je v práci. Opýtal sa ho:  „Oci , ty dnes nepracuješ ?“  Otec  láskavo odpovedal: „Synček, zmenil som zamestnanie. Už nebudem musieť bývať tak dlho v práci a viac času môžeme stráviť spolu.“ Lukáš sa veľmi potešil a dohodol sa s ním, že hneď na druhý deň pôjdu do prírody.
Lukášov život sa  zmenil. Už to nebol obyčajný počítačový chlapec, ale chlapec, ktorý má veľmi rád prírodu. Dokonca napísal o prírode aj básničku. Znela takto:

„Zemička naša krásna,
ty nám dávaš božie dary,
s ktorými nás obdarúvaš vždy od jari.
Na jeseň ich my s láskou oberieme,
a za to ti veľmi pekne ďakujeme.“


Laura Bernoláková - ZŠ s MŠ Komjatná, Školská 290, 03496 Komjatná

Sila prírody

Krásna príroda všade je ,
prečo ju ničíš, čo sa deje ?
Krásna príroda na nás hľadí,
cíti bolesť, ktorá ju raní.

Bolesť, ktorú stále pociťuje,
pretože jej krásu ľudstvo znečisťuje.
Má strach, že zahynie.
Naplníme jej obávanie ?

Možno si neuvedomuješ jej silu,
no potrebná je pre nás každú chvíľu.
Ty sám veľmi dobre vieš,
že bez prírody zahynieš !

Nežil by si bez nej ani chvíľku,
pomaly sa svet dostáva do zániku.
Ubližujú jej smeti, skládky,
zabráň tomu, čo jej spôsobujú ranky.

Zodvihni okolo seba všetky smeti,
dovoľ slnku nech od radosti svieti.
Nech jej radosť pocítiš aj ty,
slnečný lúč zasvieti aj na kvety.

Žiara padne na celý svet,
bude krajšia lúka, háj aj les.

Ozdobou sa stane každý kvet,
nuž nádherný bude svet.


Každý vie, že pomôcť sa jej dá,
že stačí málo, ktoré jej odovzdá .
Tak , prosím, začni recyklovať,
príroda to bude naozaj o chvíľku potrebovať.

Snaž sa brať ohľad na ňu,
ona ti dá za to krásu.
Tebe stačí zdvihnúť papierik,
zrazu všetko krajšie môže byť.

Len začni sám od seba,
neskôr si budú brať všetci príklad od teba.
Viem, že to spolu zvládneme,
tak to všetkým ukážeme.


Pripoja sa aj susedia,
už tú silu nezastavia.
Bude nás veľká skupina,
stane sa z nás  prírodná rodina.

Predstav si tie ročné obdobia,
čo našu prírodu ozdobia.
Krásne leto, zima, jar či jeseň,
z lesov bude počuť iba pieseň.  
Pieseň, ktorá zaznie z nej každý deň,
nebude to len čarovný sen,
ale skutočnosť pravdivá,
poteší sa aj zver divá.

Pocítime silu prírody,
liečivé a čisté budú vody.
Pomôže to celému svetu,
len musíme robiť osvetu.

Odmenou nám bude naše zdravie,
bohatstvo zo všetkého najdrahšie.
Túto zmenu pocítia všetci,
hovorili o tom už slávni vedci.


Dominika Babicová - ZŠ s MŠ Komjatná, Školská 290, 03496 Komjatná

Život prírody

Je všade okolo nás, vôkol riek, dedín, aj pri mestách.
V nej na všetko zlé zabúdaš a všetkým radosť rozdávaš.

Jar ju zdobí kvetinami, jeseň lístím opadaným.
V lete slnko ožiari ju , zima snehom prikryje ju.

Zvieratá v nej prebývajú , rastliny ju okrášľujú.
Huby, plody zbierame, z úrody sa tešíme.

No všetko krásne nemôže byť, príroda musí s ľuďmi súperiť.
Tak dievča, chlapec dávaj pozor, užívaj sa ranný obzor.

Odpad, smeti nerecyklujú, ba aj do prírody vyhadzujú.
Ozónová diera sa zväčšuje, naše životy ohrozuje.

Lesy kyslík vyrábajú, ľudia  si v nich oddychujú.
So spevom vtákov veselo je , slávik svetom poletuje.

Rybky, raky plávať nechcú, kričia: „Tu je veľa hnusu!“
Naše rieky sú špinavé, preto aj farby sú v nich stratené.

Priemyselné výpary, vytvárajú kyslé dažde do trávy.
Vyrába sa všetko pre ľudí, tak prírodu si chráň, nech nesmrdí!

Nehádž, nešpiň, nevylievaj, o prírodu sa s láskou staraj.
Jej krása  nás obklopuje, slnko, mesiac pre nás vysvecuje.


Alžbeta Tholtová - ZŠ s MŠ Komjatná, Školská 290, 03496 Komjatná

Moja najlepšia priateľka

„Prečo  ma všetci musíte presviedčať, že príroda je skvelá. Ja prírodu a všetko čo sa prírody týka, jednoducho neznášam!“ zjačala som na Sofiu. „Nechápem, čo na prírode ľudia obdivujú.“ A ani Sofia tentoraz nemala argumenty, ktoré boli v mojom prípade zbytočné. Ja zvyčajne nebývam protivná, ale keď ma niekto presviedča, aká je škola v prírode skvelá, aké sú lesné zvieratká milé ..., puknú mi nervy a zvyčajne sa rozkričím. Sofiu po dlhšom uvažovaní niečo napadlo: „Počuj, Mia, mám jednu skvelú sesternicu. Niežeby som mala iba jednu, ale to je jedno, v takomto rozčúlenom stave by si to aj tak nepochopila.“ Jednoducho prestala rozprávať. Tak a toto neznášam úplne, keď niekto začne vetu a zrazu prestane, pretože si myslí, že by som to nepochopila. Musím uznať, nemám IQ na úrovni Einsteina, ale rozumiem jednoduchej vete. A preto som začala prosíkať:  „Sofííí, prosííím, pokračuj.“ Našťastie sa nedala dlho presviedčať.  „No, ja mám taký nápad. Moja sesternica Mária je ochranárka prírody. Čo keby sme sa jej spýtali, prečo sa rozhodla stať ochranárkou a keby nám porozprávala niečo o svojej práci. No, aby sme nemuseli ísť pre ten blbý projekt do prírody. Čo povieš?“  Áno, Sofia je niekedy protivná, ale ja ju jednoducho zbožňujem. Vždy príde s nejakým skvelým nápadom. „Super,“ odvetila som, lebo Sofia čakala na moju odpoveď. „Zajtra by sme mohli za ňou skočiť. Ale musím ťa na niečo upozorniť,“ povedala  vážne.  „Prečo všetko musí mať nejaký háčik,“ zamrmlala som si a spýtala som sa Sofii na problém. „Nno, mmm, moja sesternica je príliš ukecaná,“ vykoktala sa konečne. Tak toto som už nevydržala a spustila som smiech. „ Ak je toto jediný problém, tak nemáme o čom diskutovať. Ideme tam a hotovo! Vieš, radšej budem počúvať nejaké kecy, ako by som mala ísť do prírody,“ povedala som rozhodne. „ Tak super, teda zajtra prídeme autom po teba.“  Bolo zjavné, že Sofia si vydýchla. Na druhý deň, presne o tretej, ma už čakal Sofiin ocino. Samozrejme, v aute sedela aj Sofia. Rýchlo som nasadla  a o nejakých 15 minút cesty zrazu auto zastalo pred tmavozeleným domom.

Privítala nás vysoká, trochu tmavšia blondína. Mária nám uvarila čaj a ešte predtým, ako by sme jej stihli položiť nejakú otázku, spustila: „Pred asi dvanástimi rokmi mi pri autohavárii zomreli obidvaja rodičia. Bolo to pre mňa ťažké, lebo na rodičoch som bola závislá. Bývali sme v rušnej časti Bratislavy. Keďže som nemala osemnásť, ujali sa ma starí rodičia, ktorých som v živote nevidela. Strašne som sa bála stretnutia s nimi. No hneď ako som ich zbadala, bolo všetko inak.  Boli veľmi sympatickí. Dva týždne sme bývali spolu v našom byte. Moji rodičia boli právnici, a preto sme viedli nákladný život, s ktorým som sa musela rozlúčiť, keď už starí rodičia nevládali platiť účty. Starká prišla s návrhom, aby sme išli bývať k nim na chatu. Vtedy sa mi svet zrútil druhý raz. Mala som zanechať kamošky, školu, celý môj doterajší život a ísť bývať na chatu? Pre finančnú tieseň starých rodičov som si musela zbaliť veci, skončiť ročník a ísť. Chata bola vzdialená asi dvanásť kilometrov od najbližšieho mesta. Bola pomerne veľká, na okraji lesa. No moja izba bola katastrofálna. Z jedného okna výhľad na stromy, z druhého na studničku. Všetko v izbe bolo drevené. Pre nedostatok času mojich rodičov som pomaly ani nevedela, ako vyzerá les, strom, jednoducho, príroda. Prvé tri noci som spala pri starkej, lebo som sa strašne bála. Potom som si časom zvykla. Začala som chodiť do novej školy, kde ma ráno zaviezol starký na malej motorke a poobede som chodila pešo. V novej triede ma neprijali, nebola som im sympatická ( ani oni mne), ale snažila som sa s nimi skamarátiť. Nemala som sa s kým rozprávať, a preto som čoraz častejšie chodievala k malinkému potôčiku. Chodila som tam len tak - vyplakať sa. Starká mi raz vyčítala, že príliš často chodím ten potôčik soliť, že bude z neho za chvíľu slané more. 
Na narodeniny som dostala psa - labradora. Najprv som sa snažila vycvičiť ho, po neúspechu som to vzdala a začala som s ním navštevovať vtedy už moju najlepšiu kamarátku -  prírodu. Spolu s Andym som preskúmala celý les. A keď ma náhodou niekto hľadal, našiel ma v prírode. Najradšej zo všetkého som mala lúku pani Ruženky (nazvala som ju tak preto, že tam rástli ruže).  Starký mi tam dokonca spravil posed a spoločne, niekedy aj v noci, sme sledovali zvieratká. Čím som bola staršia, tým viac nocí som strávila v lese. Pri sledovaní srniek som zbadala, ako sa po našej ceste blíži veľké čierne auto. Vystúpil z neho pán v kravate a nalakovaných topánkach. Hneď ako vystúpil z auta, zbadala som, že k nám nejde s priateľským pozdravom. Rýchlo som zbehla dole k nemu a s úsmevom som ho pozdravila, pousmiala sa Mária a rýchlo pokračovala, aby sme ju náhodou neprerušili. Takéhoto preľaknutého človeka som ešte nevidela.  Zľakol sa ma a keď sa upokojil, spýtal sa,  kde nájde pána Gustáva a pani Boženu Hronských. Zaviedla som ho k starým rodičom a nenápadne som sa schovala za truhlicu. Nasledoval dlhý rozhovor, ale mne už po druhej vete bolo jasné, že chce odkúpiť chatu  starých  rodičov. Jednoduchšie, nejaká spoločnosť, z ktorej   tento  „kravaťák“ prišiel, chcela vyrúbať les a odkúpiť všetky pozemky, aby mohli postaviť nejaké rekreačné či relaxačné centrum. Začala som plakať najprv potichu a postupne čoraz hlasnejšie. Všimli si ma a všetci ma starostlivo upokojovali. Starkej som do ucha pošepkala, že nič také sa nemôže stať. Ona sa začala smiať, pretože s tým nesúhlasila a nič také by nedovolila. Uľavilo sa mi.
 Presne po týždni, keď som sa vracala zo školy, všade sa  pohybovali bagre. Spýtala som sa, čo sa robí. Vraj sa spoločnosť rozhodla, že nepotrebuje našu chalupu, pretože jej stačí les a lúka.“

Pred domom zatrúbilo auto a so Sofiiným otcom sme sa dohodli, že príde po nás o pol šiestej. Príbeh ma však zaujal. Máriu sme požiadali, aby pokračovala rýchlejšie. ,, Za les a lúku sme bojovali. Starkú napadlo spísať petíciu. Petíciu som nosila v školskej taške aj ja. Spolužiaci ma tentoraz podržali. Na druhý deň mi priniesli 50 podpisov. Rozplakala som sa. Nikdy som neverila, že mi spolužiaci pomôžu. Starým rodičom sa tiež podarilo zohnať pár podpisov. Náš les a lúku pani Ruženky sme zachránili. Už vtedy som sa rozhodla, že sa stanem ochranárkou. Prírodu som ochraňovala aj bez vysokej školy.  Teraz to robím profesionálne. Krásu prírody objavovať a chrániť  chcem aj  ďalej, pretože príroda je skvelá. Dokáže byť naším najlepším priateľom a nikdy nás nesklame.“

Sofiin ocino zatrúbil znova. S Máriou sme sa rozlúčili s tým, že prídeme znova. Cesta domov sa mi teraz zdala oveľa kratšia. Možno preto, že v hlave mi vírilo plno myšlienok. Jedna mi však blúdila hlavou najviac. „Nebolo by dobré, predsa ísť do tej školy v prírode?“


Sýkorová Barbora - Základná škola, Ul. P. Mudtroňa 3, 036 01 Martin

Plačú stromy, lesy

Plačú stromy, lesy,
že ich ničí ktosi.
Nevďačná je naša rasa,
po asfalte prechádza sa.
Ľudia vravia: „Bio domy!“
Pozrime však, kde to stojí.
Na zelenom kúsku predsa
a už je preč kúsok lesa.
Na zvieratá zabúdame,
z domovov ich vyháňame.
Všade samá chémia,
prírodu nám rozbíja.
Skúsme to my napraviť,
stromy, lesy vysadiť.


Višňáková Simona - Základná škola, Ul. P. Mudtroňa 3, 036 01 Martin

Príroda

Keď sa viac poobzeráme okolo seba,
vidíme kúsok neba.
Orly, vtáky krúžiace,
a pritom vyzerajú tak smrtiace.
Motýle, i hmyz, kvety tiež,
dotknúť sa ich smieš.
Farbami hýriace okolie,
tieto všetky kúzla príroda robiť smie.
Je nemennou súčasťou každého z nás,
povie to prostredníctvom všetkých krás.
Tu pri potoku vidíme krásne dúhové farby,
vyzerajú ako z  nejakej úspešnej maľby.
A toľko omamných vôní,
Čerstvého vzduchu i trávy
Vtedy sa cítime ako v raji.
Na chvíľu zabudnúť na ruch,
A nepríjemný vzduch,
všetko okolo nás vnímať,
a pokúsiť sa v tomto čase viac snívať.
mat čistú hlavu, a prijemne myšlienky,
žiadne pracovné pripomienky.
Prežiť chvíľu a okamih,
tak ako sa odohráva spontánne,
 v príjemnom, radostnom prostredí momentálne.
Príroda je liek ,
Nevyčerpateľná radosť, a dúfajme, že bude pre nás vždy možnosť ako byť šťastný.


Lukáš Farbiak - ZŠ Jána Drdoša Vígľaš  č.436, 962 02 Vígľaš

Môj rodný kraj

        Kráčam po ceste a všímam si okolitú prírodu. Vidím rozľahlé lúky a háje, vychutnávam si kvitnúci koberec   kvetov žiariacich všemožnými farbami.  Cítim, ako mi do nosa udrie ich prenikavá vôňa. Keď vstanem a zahľadím sa do diaľok, uvidím, že tam na mňa čaká vysoká brána z korún stromov, ktorá ma uvíta v ich zelenom kráľovstve. Prejdem cez ňu a vchádzam do lesa, kde počúvam nádherné ticho, ktoré  preruší  iba občasné zahvízdanie poletujúcich vtákov.
Lesná cestička  ma zaviedla k rieke predierajúcej si cestu skrz les, na hladine ktorej sa odzrkadľuje tento krásny okamih. Nad lesom, riekou aj lúkami sa týčia vysoké hory, obkolesujúce toto malé údolie. Tvoria akoby nepriestupnú hradbu medzi nami a vonkajším svetom. Medzi  oblakmi sa prediera jarné slnko a pohládza túto krajinu teplými lúčmi a svojím svetlom prebúdza  zvieratá zo zimného spánku.
         V strede tejto úžasnej krajiny čupí schúlená malá dedinka. Žijú v nej dobrosrdeční a pracovití ľudia.  Stráži ju majestátny pyšný zámok. V jeho múroch sú ukryté spomienky na dávnu minulosť tohto kraja. Tu žijem aj ja  a dennodenne sa teším z krás môjho domova.


Lenka Ľuptáková - ZŠ Jána Drdoša Vígľaš  č.436, 962 02 Vígľaš

Farby v kalendári

Príroda nášmu srdcu najmilšia,
je pre našu myseľ najlepšia.
Kde príroda vyžaruje krásu a čistotu,
každý kameň, strom, zviera má svoju podstatu.
Ranná rosa v háji zelenom,
všetko je tu svieže po novom.
Jar, leto, jeseň, zima sú štyri ročné obdobia,
každý mesiac nás niečím novým prekvapia.

Bonus

Príroda nepotrebuje módnych návrhárov ani vizážistov. Je sama osebe krásna v každom ročnom období.
Na jeseň sfarbená  do pestrých farieb, v zime dobiela. Nepotrebuje kožuch, sneh si ju oblečie. Na jar ako dieťa. Raz tichá, inokedy plačlivá  a niekedy uletená. Leto ju farbí do zlatista lúčmi slniečka.


Bianka Ľuptáková - ZŠ Jána Drdoša Vígľaš  č.436, 962 02 Vígľaš

Príroda

Príroda nám ponúka pokoj, radosť, čistotu. Zvieratká v nej prežívajú svojím  bezstarostným  životom  zo dňa na deň. Šum lístia počuť celým lesom, celý čas, po celý rok. Nejedného poľovníka , hubára, či milovníka zvierat zazrieme nejeden raz.
Ja taktiež milujem prírodu nadovšetko. Je upokojujúca  a vzdiali nás aspoň na chvíľu od všetkých starostí, ktoré nás neustále obklopujú deň čo deň. Nenechajme si ju vykĺznuť z jej pravdivej čistoty, ale sa radšej  o ňu starajme.
Dvere netušiac otvorím a zrazu zazriem prenádhernú zimnú rozprávku zladenú dobiela. Veď viete sami, už nič nepoviem...


Alžbeta Fulajtárová - ZŠ Jána Drdoša Vígľaš  č.436, 962 02 Vígľaš

Matka Príroda

Pekné lesy, hory, lúka, žblnkot potoka,
spravuje vás azda matka Príroda?
Svoje ruky otvára,
dobré rady rozdáva.
Každý deň sa na ňu dívam
a  vždy s jasom o nej snívam.
Každoročné  obdobie
les má iné sfarbenie.

Zamyslenie...

Krásne lesy, hory, vy aj v tmavom,  zlom svete ma vyliečite.
Otvoríte svoju náruč, nikdy ma nezraníte.
Vždy mi silu dodáte, prichýlite ma.
Svoju dušu vždy otvoríte, keď treba pomôcť.
A je lepšia ako duša nejakého človeka...


Dominik Gašparík - Základná škola Štúrova 1115, Šaštín-Stráže 90841

 Moje videnie poškodzovania prírody v našom meste...

   Trápi nás, že v našom meste to so životným prostredím nevyzerá ružovo... Napriek tomu, že máme obrovský potenciál pre rozvoj turizmu, nevyužívame ho pozitívne. V meste je po uliciach málo odpadových smetných košov, odpadky sú potom pohodené pri cestách, v prírode, zvyšky jedál sa váľajú po chodníku - ľudská ľahostajnosť je vynaliezavá: v rekreačných jazerách sa množí odpad v podobe plávajúcich igelitov a plastových fliaš po smädných rekreantoch... smutné, že aj staré oblečenie visí ako "ozdoba" na kríkoch, patrí predsa do bielych kontajnerov určených pre ľudí na pomoc v núdzi.
    V našom pútnickom meste sú bohužiaľ miesta plné divých skládok, výhľad z vlaku už neposkytuje malebnú panorámu zelene, ale siluety vyhodených odpadov, dokonca napr.  gaučov.. Ani les už žiaľ neposkytuje radostnú vychádzku, lež žalostné skutočnosti: veľké skládky v lesoch ohrozujú aj nevinné zvieratko, v globálnom meradle vymierajú vzácne druhy ohrozených živočíchov.
    Napríklad také plastové fľaše odhodené v prírode- prežijú storočia, ale všetky skládky by sa zredukovali, keby každý poctivo recykloval!
    Námestia vo viacerých mestách znečisťujú už napr.  aj deti odpadkami odhodenými benátskym štýlom "po mne potopa". Občas skutočne z okien vylejú pomyje, nehovoriac o tom, ako z áut vyletujú odpadky na krajnice. A keď sa roztopí sneh, v priekopách vidno hrôzy ľudskej ľahostajnosti.. kiež by si brali príklad zo Singapuru! Mali sme hosťa – fotomodela, ktorý pochodil celý svet a vie porovnať metropoly, vyzdvihuje poctivý prístup Singapurčanov.
     Firmy a výrobne znečisťujú exhalátmi vzduch až po ozónovú vrstvu a surovo nekriticky vypúšťajú jedy do vôd! Pre otrávenosť pôd nemôžu rásť rastliny. Nielen u nás v meste, to všade vo svete je priveľa fabrík, čo vypúšťajú škodliviny. U nás preteká rieka Myjava nesúc neslávny dôkaz ľudskej bezcitnosť na svojich vlnkách, v horšom prípade očiam neviditeľné chemikálie a v najhoršom končiac pri vysýpaní kontajnerov do svetového oceánu, každučký deň sa more stáva skládkou. Všade na planéte sa topia ľadovce, ktoré inde spôsobujú zasa problémy, aj záplavy.
    A more – to je samostatná smutná kapitola o znečisťovaní – pri haváriách tankerov vyteká ropa do oceánov, kapú ryby, otrávia sa biotopy! Potom kúpte sa v mori, kde pláva vedľa Vás plienka! Videl som to v Tunise, ľuďom vôbec nezáležalo na tom, čo okolo seba poodhadzovali, ešte horšia mentalita ako slovenská.
    Matičku Zem týrame mnohými zbraňami, kvôli stavaniu nových a ďalších fabrík sa likvidujú čarokrásne lesy; výfuky z áut znečisťujú ovzdušie a potom keď si chcem vyvetrať izbu, príde mi dym. Znečistenie ovzdušia spôsobilo klimatické zmeny, výkyvy raz obrovského sucha a raz tsunami a následne kvôli globálnemu otepľovaniu nastáva skleníkový efekt...
    Sami sa potrestáme, sami sa vyhubíme...!


Natália Šušková - ZŠ Klokočov, Ústredie 976, 023 22 Klokočov

Zmeňme postoj ľudí k prírode!

     Čo by ste v živote zmenili vy? Svoje zamestnanie, svoju minulosť, svoje bydlisko, svoju rodinu? Hovorím, prestaňte snívať a začnite konať. Podľa môjho názoru by ľudia mali začať od svojho najbližšieho okolia a meniť to, na čo majú najväčší dosah: prostredie okolo seba.

     Na Deň  Zeme  každoročne chodíme zo školy zbierať odpadky v Klokočove. Vtedy som si uvedomila , že  je  veľa odpadkov  v prírode. V blízkosti ľudských obydlí, ciest, chodníkov a ľudia okolo nich chodia každý deň do práce, na nákup. Hádam im to neprekáža?  Prečo ľudia vyhadzujú odpadky do prírody? Nemajú odpadkové koše alebo kontajnery ?  Páči sa im, keď ich prostredie „skrášľujú“ plechovky, igelity, obaly z výrobkov a kusy starého železa? Nezaujíma ich príroda? Čo  prinúti ľudí zmeniť ich postoj k prírode?

    Pre život človeka je príroda dôležitá, na tomto sa asi zhodneme všetci.   Od detstva by sme sa mali učiť chrániť prírodu. Rodičia mi nikdy nedovolili pohadzovať po zemi odpadky či vyhadzovať ich za jazdy z auta. A tu by sa malo podľa mňa začať.  Deti by sa mali naučiť, že odpadky patria do koša. Mali by ich tomu priúčať rodičia, škola a aj ich rodina, susedia.  Naša škola organizuje  zber papiera a plechoviek.  Aj toto je spôsob ako by sa deti  mohli naučiť triediť odpad .V dedine, v ktorej žijem,   často vidím preplnené kontajnery, divoké  skládky a vyhodený odpad  v priekopách ciest.  Nie je to dobrá vizitka  pre našu dedinu.  Keď sa bližšie pozrieme, čo je v kontajneroch  vyhodené ani sa nečudujem, že sú stále preplnené.  Nachádzajú sa tam veci, ktoré by sme mohli vytriediť, ktoré by obec mohla samostatne zvážať.  Ročne  napríklad chladničky, televízory  a pračky  a častejšie plasty, kov i papier.  Obec by mala motivovať ľudí k tomu, aby triedili odpad. Tí, ktorí by poctivo triedili, by mohli dostávať od obce vrecia na triedenie a ich odpad by mohla obec za odmenu odvážať zadarmo. Dospelí by takto išli príkladom deťom. Dôležité je triediť odpad, aby sa mohlo recyklovať a tak sa znížilo znečistenie zemegule. Na Deň Zeme  by sa mohli občania zúčastniť  čistenia okolia a zbierania odpadkov. Uvedomili by si tak , že  odpad sa v prírode rozpúšťa  aj niekoľko rokov, desaťročí, ba aj storočí,  napríklad sklo sa rozpustí za 4000 rokov  a plast sa rozpustí za 1000 rokov.

     Bez prírody by sme nemali  čo  dýchať, piť a jesť. Človek si to musí uvedomiť a začať od svojho najbližšieho okolia, inak bez prírody zahynie.


Benjamín Čagala - ZŠ Klokočov, Ústredie 976, 023 22 Klokočov

Miesto, kde žijem

    Bývam v oblasti, kde je príroda veľmi krásna a človek ju ešte nestihol úplne zničiť. Teším sa, že každé ráno ma zobúdzajú  štebotavé vtáčiky a počujem zurčať vodu v neďalekom potôčiku. Keď zasvietia slnečné lúče na rosu, zdá sa, akoby to boli rozhádzané drahokamy.
    Jar je krásna, lebo prichádza po dlhej zime. Okolo potôčika kvitne záružlie, nezábudky, neďaleko podbeľ, či bahniatka. Všímam si ako včielky radostne opeľujú prvé jahňady plné peľu a nosia si nazbieraný peľ do úľa. Záhrady sú plné krásnych jarných kvetov. I ovocné stromy ponúkajú nádherný pohľad a potešenie duše.
    Leto je zas plné vôní. Najprv voňajú kvety rôznymi vôňami a potom pokosená tráva, ktorej vôňa sa nedá ničím nahradiť. Tráva je plná života, cvrlikanie sa ozýva do neskorej noci. Najviac sa mi páči množstvo lesných plodov, ktoré v lete chodievame zbierať. Najskôr nám ponúkajú svoje plody jahody a potom čučoriedky a maliny. Tá vôňa  a chuť je úžasná. Niekedy rozmýšľam, ako príroda mohla utvoriť niečo tak nádherné a zároveň lahodné.
    Jeseň je tiež čarovná, plná farieb a krásy. Vždy sa teším na hľadanie hríbov nielen kvôli nim, ale aj kvôli prechádzke po lese. Je to neskutočný relax. Zvlášť vtedy, keď zbadám nejakú srnku, veveričku, sojku,  prípadne iné zvieratá.
    Zima je veľká pani a vládne niekoľko mesiacov. Krásna je vtedy, keď celú krajinu pokryje biela perina, je to ako v rozprávke. Niekedy však býva krutá a to vtedy, keď napadne veľa snehu a zvieratká sa nemôžu dostať ku kŕmidlám. I my máme problémy so snehom, ale vieme si poradiť. Horšie sú na tom srnky a iná zver.
    My sa snažíme svoje okolie udržiavať v čistote, neničíme prírodu a snažíme sa ju neznečisťovať. No napriek tomu nemôžeme zabrániť napr. výrubu lesov, lebo lesy patria súkromným majiteľom. V lete, keď som  kráčal lesom, vždy som obdivoval zelené vankúšiky machu. Boli šťavnaté a plné vody. Keď  vyrúbali časť lesa, vankúšiky machu vyschli a úplne sa stratili. Voda zišla nižšie. Myslím si, že by sa malo zakázať vyrúbanie veľkých plôch lesa, lebo to má dopad aj na vodu. Potom sa čudujeme, že keď pár dní prší,  ľuďom voda zatopí pivnice a záhrady. Tú vodu už nemá čo zadržiavať, tak ide k domom. A tiež prídu o domov mnohé živočíchy a uhynú mnohé rastliny. Úrady by mali zakročiť a mali by povoliť iba čiastočné výruby starých stromov, lebo časom na to veľmi zle doplatíme.
    Mám rád toto miesto, kde žijem, kde bývam, i keď tu máme len malý obchodík s potravinami. Práve pre ten pokoj a nádhernú prírodu by som ho nevymenil za žiadne mesto.


Juliána Hazuchová - ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

VODA   ZNAMENÁ   ŽIVOT

          Vodu berieme ako samozrejmosť. Plytváme ňou a ani si neuvedomujeme, čo by sa mohlo stať, keby jej nebolo. V nej vznikol život a bez nej by skončil za veľmi krátku dobu.
          Voda patrí medzi prírodné zdroje, ktoré sú nevyčerpateľné. Je jej veľa, ale jej kvalita sa čoraz viac znižuje. Hlavným problémom v súčasnosti je jej znečisťovanie. Napríklad havárie tankerov, ktoré vypustia ročne do morí a oceánov niekoľko miliónov litrov nafty. Je to veľmi veľa na množstvo vody, ktorej máme. A to nehovorím o obrovskom počte uhynutých morských živočíchoch, riasách a planktónoch.
          Aj keď vody na našej planéte je nad mieru, len málo percent z nej tvorí pitná voda. A predsa si vodu nedostatočne vážime. Využívame ju najmä v domácnosti: upratovanie, varenie, umývanie a v ďalších domácich činnostiach. Každý jeden z nás minie litre vody
          Preto by sme sa mali zamyslieť, kedy a ako ju budeme využívať.
Mali by sme si ju vážiť a nie znečisťovať ani ňou zbytočne plytvať!


Martin Malatinec - ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

PRÍRODA

Ľudia už oddávna žijú v súlade s prírodou. Niektorí viac, niektorí menej. Avšak každý jeden z nás je na nej závislý.

Viete si predstaviť život bez produktov lesa či lúk? Život bez lesných plodov, medu, rôznych prírodných liečiv a tiež dreva?

Tu by som sa pozastavil. Mnoho ľudí tvrdí, že les a jeho produkty vôbec nepotrebuje. Načo aj, keď žijú v panelových domoch a informácie nájdu na internete.
Vráťme sa však do minulosti, keď ľudia žili v drevených domoch a na prírodu boli v podstate odkázaní. Aj dnes vo veľkej miere sme, hoci mnohí tvrdia iné. Ani dnes nemáme všetky informácie digitalizované a veľké knižnice stále ukrývajú veľké bohatstvo.

Naše lesy nám však okrem nádhernej flóry a unikátnej fauny dávajú ešte jeden veľmi veľký dar. Týmto nenahraditeľným pokladom je kyslík, bez ktorého by ani jeden z nás nemohol existovať.
Naše malé Slovensko je mimoriadne bohaté aj na minerálne pramene a nádherné horské bystriny. Ľudia si však toto bohatstvo nevedia vážiť. Mnohí „ turisti“ už nielen obdivujú krásy prírody, ale zanechávajú po sebe nepekný odkaz. Poškodené stromy, znečistené potoky a množstvo odpadu v okolí horských chodníkov. Dobrovoľníci  na celom Slovensku sa každoročne snažia vyčistiť znečistené turistické chodníky a horské bystriny. Proti niekoľkonásobnej presile nedisciplinovaných turistov však nemajú šancu. Každoročne môžete aj v televízii vidieť čistenie Štrbského plesa, v ktorom sa každý rok nahromadí niekoľko vriec smetí.

Nestojí to na zamyslenie?

Predkovia každého z nás boli úzko spojení s prírodou. Príroda im pomohla prežiť i ťažké
časy. Také, aké dnes panujú v slovenskej prírode. Zbytočná ochrana viedla k premnoženiu
veľkých šeliem. Rúbali sa vysokohorské porasty pre stavbu lyžiarskych stredísk.
Našťastie dobrí ľudia nikdy nevymiznú. Lesníci, ktorí i po niekoľko generácií zveľaďujú a
chránia prírodu, dávajú pozor na nedisciplinovaných ľudí
          Naša príroda zúfalo volá o pomoc. Vráťme jej to, čo sme jej dlžní !


Denisa Demianová - Zakladná škola J.G. Tajovského, Gaštanová 12, Banská Bystrica

VYZNANIE

(Úvaha)

„Všetky knihy zožltnú, ale kniha prírody má každý rok nové, nádherné vydanie.“
Hans Christian Andersen

                Vysoké zelené stromy pohojdávajúce sa mierne vo vánku vetra, púčiky kvetov, ktoré postupom času  vykvitnú do nádherných pestrofarebných farieb, vysoká tráva, kde sme sa radi hrávali na skrývačku, a číra voda padajúca po skalách sťa pierko.....Je to len jeden z mnohých mojich spomienkových pohľadov na prírodu. Mohla by som ich sem napísať  tisíc, ale tento je môj najobľúbenejší.
                 Ako malá som často chodievala na prechádzky do lesa či hôr. Veľmi dobre si spomínam na to, ako som šomrala a preklínala dlhé  kľukaté cestičky, v únave nenávidela každý jeden konár, o ktorý som sa potkla, a modlila sa, aby sme už zastali a oddýchli si. Vtedy som to vnímala len ako stratu času, no aj tak som sa vždy zodvihla a šla. Páčilo sa mi pozerať sa na každý jedinečný kúsok  nádhernej prírody, len som si to nechcela priznať.
               Pamätám si chvíle, keď som niesla malý pletený košík plný hríbov, keď som sa so svojou malou sesternicou pretekala v behu pomedzi stromy a s bratom v lezení po skalách či konároch. Ako sme  so starkým táborili a pri vode hrávali futbal alebo vyrezávali do konárov, ktoré sa v našich rukách menili na meče. Sú to asi jedny z mojich najkrajších spomienok a všetky sú spojené s prírodou.
               Vytvorila som si k prírode akýsi zložitý vzťah, ktorý som nedokázala pomenovať alebo opísať. Nenávidela som dlhé prechádzky v nej, no zároveň som ich milovala, lebo mi dávali zvláštny pocit istoty a slobody. Nechápala som to.
              S pribúdajúcimi rokmi som  mala stále menej času chodiť von.  O  prechádzkach a výletoch do prírody som už vôbec nerozmýšľala. Boli akousi starou fotografiou,  ktorej obrysy som si pamätala, lenže som ju stratila.   
              V tom období som začala čítať knihy a vyhľadávať rôzne citáty. V mnohých z nich je spomenuté životné prostredie, vzťah či cit k prírode. Podvedome som začala o všetkom uvažovať a v podstate nenápadne  znovu objavovať  majestátnosť prírody a moje miesto v nej. Uvedomila som si, že príroda nie je samozrejmosť. Nevyčarujem ju jedným mávnutím ruky, neobjaví sa v celej svojej kráse na lusknutie prstom. Príroda, rovno ako my, starne. Umiera a my jej k tomu viac-menej pomáhame.
                Každé jedno auto, ktoré chodí po tejto planéte, znečisťuje vzduch. Každá jedna továreň vypúšťa do ovzdušia exhaláty a jedovaté látky. Vo vojnách  použité jadrové zbrane tiež zanechali svoj smrtiaci podpis. Každý ropný vrt, každý vesmírny let, každý vyťatý strom...Príroda stoná, kvíli bolesťou, prosí o zmilovanie...
                Ľudia - ničitelia. Kto iný !  Presvedčila som sa , že človek si naozaj uvedomí, čo mal, až keď to stratí. Väčšinou to ľudia hovoria o láske. Lásku si môžeme dovoliť stratiť, ale aj prírodu? Môžeme dovoliť, aby sa príroda úplne vytratila z našich životov? A nie sme aj my súčasť prírody?  Na túto otázku si musí však odpovedať každý sám.   
               Hans Christian Andersen to vyjadril slovami: „ Príroda má každý rok krásne a nové vydanie.“ Naozaj ho má. No keď  ju porovnáme s minulými desaťročiami, zistíme  veľký rozdiel. Prekvitajúca usmiata nevesta sa mení na bezzubú starenu. Chradne, chorľavie, zabúda...
Preto by sme si mali spomenúť my na to, čo je pre náš život podstatné a najdôležitejšie. Uvedomiť si, že príroda je ten najcennejší dar, aký sme mohli dostať . Dokáže nás upokojiť, motivovať  aj usmerniť.  Je zdrojom nášho života. Je stále pri nás, okolo nás, v nás...aj my sme príroda.

               Niekde v hĺbke môjho srdca sa bojím dňa, keď  už nebudú žiadne ročné obdobia, pretože všetko splynie v jedno. Nebude padať sneh a dážď už nebude taký príjemný a osviežujúci. Slnko bude stále rovnaké. Ja také niečo nechcem. A urobím všetko preto, aby sa to nestalo.  Príroda mi prirástla k srdcu. Je jedna z najdôležitejších vecí v mojom živote a samozrejme, že aj bude. Nedovolím, aby sa jej takto ubližovalo. Prisľúbila som sama sebe, že to nedovolím.
                Dnes už viem opísať svoj vzťah k prírode: Milujem ju, zbožňujem ju, je v mojom živote ako múr, o ktorý sa môžem oprieť. Dáva mi inšpiráciu, pekné spomienky a iný pohľad na svet.
Ako povedal Geo Bogza: „ Príroda, aj keď sa na ňu dívam z najvyššej veže fantázie, zostáva pre mňa, rovnako ako pre veľa ľudí z mojej krajiny, veľkou knihou múdrosti.“


Peter Pánis - ZŠ Nováky, Pribinova ul. 123/9, 972 71 Nováky

Čierne škvrny v mojom meste!

              Volám sa Peter, chodím do IX.C ZŠ Nováky a mám rád prírodu a všetko ,čo je s ňou spojené. Bývam v meste Nováky, teda som Nováčan, mesto  do 5 000 obyvateľov, ktoré sa nachádza  v Hornonitrianskej kotline blízko mesta Prievidza! Ale to som odbočil od témy, ale musel som to napísať. Každý človek vie, alebo by mal vedieť, že na Hornej Nitre je  zásoba hnedého uhlia. Len to uhlie, treba niekde spaľovať. A tak sa postavila tepelná elektráreň v blízkosti  Novák. To sa rovná  znečistenie veľkého rozsahu, nielen Novák ale aj celej strednej Európy! Keďže tepelná elektráreň vyrába okrem elektriny aj teplo, tak hneď vedľa sa vybudovali chemické závody NCHZ . Tie sú známe výrobou chlóru, ale aj karbidu vápenatého.  Čo to znamená? Že vznikajú ďalšie odpady, ktorými ničíme Hornú Nitru, ale aj naše milované Slovensko! Aby toho nebolo málo, ešte tu máme VOZ, vojenský opravárenský závod, kde sa likviduje vojenská munícia. A najväčšia drzosť voči prírode? Nedisciplinovaní  občania mesta si ho likvidujú čiernymi skládkami, akoby to   nestačilo,  že nám  krásne okolie znečisťujú vlastné závody... ! Obyčajne  platí priama úmera, že tam, kde sú závody, tam je práca.  Ale moje mesto má už obdobie renesancie a prosperity za sebou. A z toho vyplýva, že závody pomaly upadávajú, ale odpad stále produkujú... !

        Bol štvrtok, predposledná hodina, do triedy vošla učiteľka chémie, už na tvári jej bolo vidieť , že s niečím novým prišla: “Žiaci, zajtra  budeme robiť záslužnú činnosť, teda v rámci projektu Vyčistíme si mesto! pôjdeme upratovať, čistiť, zbierať odpad a podobne, rukavice, vrecia dostaneme.  Pôjdu siedmaci, ôsmaci, deviataci a nejakí aktivisti , ktorí pracujú v oblasti životného prostredia. Oblečte sa pracovne! Sú nejaké otázky? Ak nie, máme svoj program.“  V triede sa spustila vášnivá debata! „Prečo my? Však nech si to upracú tí čo to spravili...“ alebo „Zasa my, mňa asi trafí ...“  Trieda bola ako jedno bojisko, na jednej strane útočníci a na druhej obrancovia! Niektorí videli, že má to zmysel chrániť tú prírodu a mali by sme sa o ňu postarať, lebo už sama nevládze a medzi nimi som bol aj ja ... ! Ale nakoniec boli všetci spokojní, že sa v piatok neučí!

          Teda, v ten piatok  si niektorí kompetentní spomenuli , že treba niečo robiť s tými čiernymi skládkami a bojovať proti nim, s tým najvyspelejším vojskom.  Pred školou sme sa všetci stretli aj tí,  na ktorých čakali školské lavice, ale aj tí, ktorí čakali na dobrodružstvo, zážitky. Dozvedeli, čo nás čaká! Boli to Lelovce, oblasť západných Novák okolo dvoch cintorínov, jeden, ktorý sa už nepoužíva, to znamená, že sa oň nikto nestará. Čo myslíte, čo nás tam čakalo? Jedna divoká skládka! Keď  poviem divoká, bola skutočne divoká! Odpady rôzneho druhu šatstva, pneumatiky, z automobilov, traktorov! Skrátka všetko! Najskôr sme nemali ani chuť sa do toho pustiť, všelijaké múdre hlavy navrhovali, aby to upratovali nezamestnaní, veď ich je dosť, tí vynaliezavejší, že si to majú upratovať “miestni“, ale nakoniec sme všetky vrecia naplnili, dali na jednu kopu, občerstvili sme sa po namáhavej drine a išli sme domov. A vtom začalo pršať! Znamenie? Možno, to bolo poďakovanie Matky prírody, že sme jej pomohli.

    Každé ráno chodím do školy cez školský areál , keď vidím papieriky, obaly, fľaše, plechovky... poriadne ma to  nahnevá, ale vždy sa zohnem a všetko to pozbieram, lebo ja tu  prírodu naozaj mám rád. Ak niekto povie: „Ale čo, však je to iba plechovka!“  ja na to: „Je to iba plechovka,  ktorá sa v prírode rozkladá  20 až 100 rokov!“ Všetko sa niekde začína aj dobro, aj zlo. Ak budeme deti vychovávať  k úcte k prírode  stane sa to ich prirodzenosťou. Tak ako keď ja, idem po školskom dvore, je pre mňa prirodzene ten papier zdvihnúť. Škoda, že pre niekoho je prirodzené ten papierik, fľašku...  zahodiť.

     Aj človek je súčasťou prírody, ale to neznamená, že je Pánom prírody. Pokiaľ  nepohne rozumom a rukami, tak asi lelovské cintoríny musia upratovať nebožtíci! Ale výchova je mocná čarodejka, môže zmeniť veľa!


Viktória Vysoká - ZŠ Rajecká Lesná, Záplotie 414, 013 15

Prechádzka lesom
 
Jedného dňa som išla do lesa,
pozrieť sa na život stromov.
Pri pohľade srdce mi plesá,
keď vidím ten lesný domov.

Aj stromy majú svoj vlastný život.
Vedia všetko, strom cíti,
počúva vtáčí hlas i spevot,
niekedy duje, pretože smúti.

Ony počúvajú hlasy okoloidúcich.
Zostanú hore každú dlhú noc.
Spríjemňujú životy putujúcich,
ktorí potrebujú pomoc.

Môžete povedať im všetko.
Nemajú tváre.
Milujme ich nadovšetko,
sú cennejšie než honoráre.

Kráčam pozdĺž cesty,
chodník je pokrytý machom.
Vôkol samé porasty,
závidím tú krásu živočíchom.

Počítam tie vysokánske stromy,
precvičujem matematiku.
Jeden ma z nich ohromí,
vzbudzuje vo mne exotiku.

Ten strom šumí vo vetre,
vytvára ľubozvučné orchestre.
Listy na ňom si šuškajú pieseň
a ja skladám pre ne báseň.

Ďalší strom plače, že suseda mu niet
a prosí o záchranu pre tento svet.
Do neba počuť jeho hlas,
plače, že stráca zo svojich krás.

Chráňme si preto náš les,
Chráňme si ho aj skrz našu tieseň,
srdce naplní od lesa ďakovná pieseň,
ver mi, že neoľutuješ.

Jeden nádych, veľká sila,
krása vôkol na mňa vplýva.
Na lúke uprostred lesa,
môj príbeh ukončil sa.

Karin Sillová - Základná škola, Školská 7, 900 44 Tomášov

Naša Zem

Našu Zem si treba chrániť. Mnohí ľudia však na to bohužiaľ zabúdajú. Nevedia si vážiť to, čo majú. A tí ostatní sú zas tak posadnutí jej chránením, že jej nakoniec škodia.
Chcela som tým naznačiť, že ľudia sú rôzni. Nezáleží či sú nižší, vyšší, menší alebo väčší. Najpodstatnejšie je, že jedno máme všetci spoločné - našu Zem. Treba si ju dostatočne vážiť, akoby bola poslednou nádejou pre našich potomkov - napokon aj je.
Zoberme si do úvahy napríklad znečisťovanie ovzdušia. Čím takým by sme mohli ohrozovať ovzdušie? Určite Vám všetkým hneď zíde na um znečisťovanie pomocou automobilov a iných dopravných prostriedkov, ktorými sa nakoniec najviac podieľame na znečistení ovzdušia a zániku našej budúcej generácie.

Urobili ste niekedy niečo preto, aby ste jej pomohli? Odhodili ste niekedy čo i len jeden malinký kúsok papiera? Aj takéto obyčajné maličkosti vedia byť obrovskou hrozbou. Zamyslite sa a pouvažujte nad tým, či ste niekedy pomohli a ako by sme tento problém vedeli vyriešiť.
Ak sa Vám táto úvaha dostala do rúk, chcela by som Vás poprosiť, aby ste Zemi nepridávali zbytočné starosti, starali sa o ňu a v neposlednom rade ju neničte! Verím, že je tu ešte nádej na mnoho tisíc rokov a takisto čas pre budúce generácie. Zem máme len jednu a treba ju zachovať v takom stave, akom sme si ju vypožičali.

Ako povedal Exupéry: ,,Zem nededíme od našich predkov, ale si ju požičiavame od našich potomkov.".......


Zita Csenkeyová - Základná škola, Školská 7, 900 44 Tomášov

NAŠA ZEM – náš spoločný domov

Zem má viac významov, buď je to len guľa tvorená z jednotlivých kontinentov, morí a oceánov alebo z druhého hľadiska je to spoločenstvo ľudí a všetkého živého.Väčšinou si pri slove Zem povieme, že je to len teleso, ktoré je ako tretie v slnečnej sústave a vyzerá ako modrá guľa so zelenými a niekedy aj žltými škvrnami. My všetci sme jej súčasťou a máme rovnaké práva ako všetci ostatní, no niekedy tie práva porušíme a tým trpíme my, ale aj naša Zem. Nemali by sme to robiť, predsa Zem nám prináša samé očarujúce javy: kvitnúce jari, krásne a horúce letá, pestrofarebné jesene a zasnežené zimy.

Zem je jediná planéta, na ktorej existuje život. Je tu veľa kontinentov ako napríklad Európa, Ázia, Amerika a Austrália. Práve ja žijem v Európe a presnejšie v štáte Slovensko. V každom štáte sa hovorí inými jazykmi, ale taký hlavný je asi angličtina. Na Zemi je množstvo ľudských rás a ,bohužiaľ, je veľa ľudí, ktorí odcudzujú iných len za to, aký majú vzhľad. Lenže tu žijú aj dobrí ľudia, ktorí chránia našu Zem ako sa len dá. Nazývajú sa ekológovia a ochranári. Dozerajú na všetky problémy, ktoré sme my ako ľudia našou neohľaduplnosťou spôsobili. Sú to napríklad ozónová diera, kyslé dažde, znečisťovanie pitnej vody atď. Dalo by sa povedať, že našu Zem vlastne ničíme my. My si staviame továrne, spaľovne odpadu a všelijaké priemyselné závody, takže na znečistení Zeme máme predovšetkým my veľký vplyv. Ale čo urobiť, aby sme sa mali lepšie a zachovali si krásu tejto Zeme čo najdlhšie ? Najprv by sme mali vysádzať viac stromov, recyklovať odpad, neznečisťovať vodu i ovzdušie. A hlavne stáť pri sebe ako rovnocenný človek pri takom istom rovnocennom človeku, neodcudzovať sa a držať spolu. Taktiež by sa mal klásť dôraz aj na zvieratá. Veľa ľudí týra zvieratá, vyhadzujú ich na ulicu a vôbec ich neberú za dôležitú súčasť Zeme. Predsa zvieratá sú dôležitý zdroj potravy, ale hlavne nám robia radosť. Pomaly sme sa dostali aj k rastlinám, ale aj stromom. Pre nás ako ľudí sú stromy a rastliny veľmi dôležité, pretože bez nich by sme pravdepodobne ani nežili. Stromy nám produkujú kyslík, ktorý potrebujeme na dýchanie a rastliny majú viacej dôvodov, prečo by bol život bez nich ťažší.

   Chráňme si našu Zem takú aká je a neničme si ju ešte viac. Je krásna a plná života. Keďže bez nej by sme nemohli existovať, tak ju chráňme a prispievajme na jej krásu a čistotu.


Botlóová Natália - Základná škola, Školská 7, 900 44 Tomášov

Boj o našu Tróju

Krásna príroda okolo nás
a mnoho ďalších krás.
Človek si neuvedomí, čo všetko stráca náš čas,
aj tak to pochopíme raz.
Lesy, lúky, polia obklopujú nás.

Kvietky sťa voňavé fialky,
cítime ich vôňu až do diaľky.
Vážiť si ich pri rôznej chvíli,
nič nám predsa nespravili!

Životné prostredie nie je len doma,
aj keď sa naučíme rátať dvoma, troma,
príroda je naša Trója.
Vnímame ju každým dňom znova a znova.

Tie čarovné stromy
sú s nami, keď sú hromy,
skrášľujú nám domy.
Kto nám toľko papiera skolí?

Hľa, na tie konáre stromov,
koruna našich národov.
Generácie všetkých rodov,
vzácnych našich zdrojov.
Milujem tú prírodu našu,
ktorá si zažila chvíľu strašnú,
keď ju ľudia znečistili
a navzájom sa obvinili.

Oni  že to nespravili,
no prírodu ďalej ničili.
Ľudia, čo vám spravili,
že ste sa takto zachovali?   

Čistotu treba zanechať,
ako príroda bude vyzerať?
Musíme ju v dlani mať
a nie ju trápiť zas!


Hana Holišová - Základná škola, Školská 7, 900 44 Tomášov

Snívanie o budúcnosti

           Mala som sen. Sen,  v ktorom som videla lesy, ale ľudia v dnešnom svete nesnívajú a neuvažujú o krásnych lesoch, ale o peniazoch, majetku a o hmotných veciach, ktoré považujú v súčasnosti dôležité pre svoj život.

           V dnešnom svete považujú ľudia životné prostredie, lesy a prírodu za samozrejmosť, ale bude to tak aj o 20 rokov? Keď sa im začne snívať o lesoch, možno už bude neskoro. Až ľudia prestanú uvažovať o životnom prostredí, možno si o 20 rokov položia otázku: „Žiť či nežiť v takomto svete plnom odpadkov, ľahostajnosti voči prírode a svojmu okoliu?“ Myslím, že iba pár ľudí  na to ma správnu odpoveď, ale my ľudia „Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime“. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť k prírode. Bez toho  stratíme všetko, čo nám dala Zem. Príroda, lesy ,moria, to sú veci, ktoré si nemôžeme kúpiť. Sú to veci, ktoré pomaly strácame a ani si to neuvedomujeme. Uvedomíme si to, až keď ich stratíme. Rodičia, ľudia okolo nás nás  vedu k tomu, aby sme boli čo najohľaduplnejší k prírode, ale sami to niektorí nerobia. Ale čo bude o tých 20 možno viac rokov, až naše deti, ich deti alebo až ich deti nebudú mať čo dýchať, čo piť, čo jesť a keď vymrie všetko, čo sme mali a čo sme zničili? A pritom „Život a žiť je ten  najvzácnejší dar na svete, pretože väčšina ľudí iba existuje v  takomto svete plnom bezohľadnosti k prírode.“ Ak naše deti nebudeme od malička viesť k ochrane životného prostredia, nikdy nebudeme mať budúcnosť. Pretože „Osud ľudí ako celku bude taký, aký si zaslúžia.“ Moji rodičia ma vždy viedli k ochrane životného prostredia, lebo chceli, aby ich vnúčatá, pravnúčatá a ďalšie generácie mali čo dýchať a kde žiť. Brávali ma na výlety, plaviť sa po mori, aby som videla krasu prírody a aby som sa aj ja začala viacej zaujímať o prírodu a o jej zachovanie. Iní rodičia svoje deti nevedú k ochrane životného prostredia, ale chcú chodiť po horách, do lesov, plaviť sa po mori, ale keď žiadne nebudú, potom si možno položia otázku:„ Kde sme  spravili chybu? Ako máme napraviť svoje chyby?...“ Generáciu po generácii viesť k ochrane prírody. Ľudia zatvárajú oči pred tým, aký je svet, ako sa pustoší, demoluje a rúca. Každý chce vidieť len lúky posiate kvetmi, tyrkysové moria a lesy plné stromov.

           Ale nechcú vidieť pravdu. Pravda je taká, že ak nezačneme ochraňovať prírodu, tak ona prestane ochraňovať nás tým, že nám stromy prestanú dávať kyslík, pôda trávu a keď nebude tráva, tak nebudú čo mať jesť zvieratá a potom my.

          Týmto by som chcela každého navnadiť k ochrane životného prostredia, nech sa pravda zmení na sen.
„Príroda je stále otvorená kniha a iba v nej stojí za to čítať. “


Nina Rušáková - Základná škola, Školská 7, 900 44 Tomášov

Čo si predstavíte pod pojmom životné prostredie ?

Pre mňa to znamená veľmi široký pojem. Ako povedal jeden z významných básnikov A.S. Exupéry: ,,Nededíme Zem od našich predkov, ale si ju požičiavame od našich potomkov.“ Životné prostredie je všetko okolo nás. Náš domov, príroda. Na opis prírody by nestačilo ani tisíc popísaných strán papiera. Ani si to neuvedomujeme.

Príroda je všetko : hmota, javy, energia. Všetko v nej krásne do seba zapadá. Všetko spolu súvisí a funguje. Príroda nás všetkých spája a zároveň udivuje v každom ročnom období. Na jar nám v ušiach znie ľubozvučný spev vtákov, vidíme pučať stromy a častokrát aj rast krehkej snežienky spod snehu. V lete je všetko okolo nás zafarbené do zlatista lúčmi slniečka, ktoré je zdrojom našej dobrej nálady. Jeseň zafarbí našu prírodu do pestrých farieb a kýva na pozdrav, pretože prichádza „pani Zima“, ktorá všetko prikryje bielou perinou a zavládne pokoj. Príroda je nevyčerpateľný zdroj krásy. Ani si neuvedomujeme, keď sme na čerstvom vzduchu, že prijímame energiu. Jednoznačne lepšie ako sedieť doma pri počítači či mobile. Deti hľadajú kamarátov vo svete internetu a prichádzajú o skvelé zážitky. Ľudia sú takí, že keď niečo majú, berú to ako samozrejmosť a nevážia si to. Ale príroda sa oklamať nedá. Zamyslíme sa, ako ohrozujeme svoje životné prostredie. Znečisťovanie nenahraditeľného ovzdušia – kyslíka rôznymi plynmi a výparmi. Plytvanie tak vzácnou vodou, ktorá tvorí len 3% z vôd, rúbanie lesov – domovom pre stovky zvierat, odhadzovanie odpadkov, ... Viete  si predstaviť životné prostredie bez ničoho ? Naša príroda by tu nebola. Nedá sa to ani predstaviť. Neboli by sme tu ani my. Žiadne iné organizmy. Nič. My sme život. My sme príroda. Všetko okolo nás závisí len od nás. Mali by sme si uvedomiť, čo vlastne chceme. Či sa budeme o naše životné prostredie starať, vážiť si, čo máme a zanecháme ho pre ďalšie generácie alebo si ho zničíme a nebude tu nič len ničota, ako z nekonečného príbehu.

Keby si každý človek vážil, čo má a šetril by, mohlo by sa nám žiť lepšie. Skúsme to. Skúsme byť lepšími. Príroda je zákonom samej sebe, čiže to je naozaj len na nás, ako sa budeme správať k nášmu životnému prostrediu. Starajme sa o naše životné prostredie už len preto, že príroda nás nepotrebuje, ale my ju potrebujeme !


Tomáš Polonec - Základná škola, Školská 7, 900 44 Tomášov

A prečo príroda?

Zničíš prírodu?
Príroda zničí teba.
Chceš počuť príhodu?
Dvakrát pýtať netreba:

„Bol to mladík, jak si ty.
Neveríš? Prírodu znásilnil.
Rúbal duby, borovice, agáty,
továreň si postavil.

Aj stromy ovocné zrúbal,
ovocie dobré na nich zrelo.
Ach, jaj, to bol veľký žiaľ,
v dedinách jedlo dochádzalo.

Zdroj obživy jediný,
stratili v diaľkach velikých,
veľký sad, ten jablčný,
ľahol tam v pňoch zničených.

Ľud pokapal, odišiel,
do Poľska či Ameriky,
už však nikdy nedošiel,
to všetko vina fabriky,

čo stojí na úkor ľudu,
pre peniaze, lenivosť,
tam si ťažil kremeň, sľudu,
to vše pre ľudskú márnivosť.

Mladík poučil sa veľmi,
výrobu zrušil, odišiel,
ľudu však nikde na Zemi,
ten časom ďaleko vymrel.

Uvidel, ako dopadol,
keď vyhodil úbohý ľud,
na kolená potom padol,
už nenašiel nebeský kľud.“

Neradím ti počínať si takto,
doplatíš skôr či neskôr na to,
vôňa peňazí nestojí za to,
ani kopa hodností, ako zlato,

diamant, či nebeský krištáľ,
taká kopa šutrov zbytočná,
skôr na prírode si myseľ ustáľ,
a chrániť ju, snaha užitočná.

Boh nám ju dal celú, máme na výber:
zničíme, či ochránime.
Možnosť tú druhú si vyber,
už toľko nemárnime.

Ešte raz ťa teda prosím:
prírodu káž neustále ochraňovať,
nie ničiť, to odpor klásť musím,
prírodu treba našim deťom darovať!


Barbora Miklovičová - ZŠ s MŠ Horná Streda, Partizánska 39, 916 24 Horná Streda

PRECHÁDZKA PRÍRODOU

        Jedného pekného dňa sme sa s kamarátkou vybrali na prechádzku. Prišli sme k potoku, kde sme na pokrajoch videli rásť bambusy a krásne vŕby. Potok pekne žblnkotal na kameňoch, na ktorých sa vyhrievali žaby. Po chvíli sme vo vode zahliadli aj ryby. Keď sme odchádzali od potoka, vyleteli kačky. Iné kačky sme videli, keď sme prechádzali cez pole,  na ktorom sme si zamazali topánky. Tie sme si šli očistiť do jazera, kde pristáli kačky, ktoré sme videli, keď sme šli cez pole. Boli tam aj labute, ktoré hniezdili pri jazere. Hniezdo strážila veľká labuť, ktorá sa nás snažila odohnať, lebo si strážila mláďatá. Odišli sme odtiaľ s pocitom nech sú v poriadku, aby sa nás nebáli. Neskôr sme išli pozrieť  pri Váh, kde sme stretli rybárov, ktorí si opekali ryby. Keďže tie ryby veľmi rozvoniavali, rozhodli sme sa, že pôjdeme pomaly domov. Keď sme išli domov na lúke sme videli srnku, ako sa pasie spolu s mláďaťom. Neďaleko sme zahliadli poľné zajace, ktoré sa naháňali. Bolo vidieť, že majú radosť zo života a z krásnej zelenej trávy. Na tejto úžasnej prechádzke sme videli zvieratá, ktoré si užívali prírodu. Nestíhali sme sledovať čas, preto sme sa museli poponáhľať domov, aby nás nehľadali rodičia. Bol to úžasný deň, plný zážitkov z krásnej prírody.


Natália Pomajbová - ZŠ s MŠ Horná Streda, Partizánska 39, 916 24 Horná Streda

NAŠA PRÍRODA

    Svet okolo nás je pekný a zároveň smutný. Naša krajina „Slovensko“ je známa zeleňou, horami a Tatrami. Môžeme byť pyšný na svoju krajinu, ale to nie je všetko! Môžeme byť  radi, že príroda je taká úžasná. No keď sa pozrieme okolo seba, nemyslím si, že je taká krásna ako sa na prvý pohľad zdá. Turisti zo Slovenska alebo zo zahraničia chodia do hôr. Keď idú autom po Slovensku okolo lesov, ciest a riek nemusia mať o našej prírode práve najlepší dojem! Veľa ľudí hovorí, že sme neznámi, že Slovensko nikto nepozná. Nie! Práve naopak! Ale načo sem budú chodiť turisti, keď vidia všade neporiadok. Bohužiaľ, môžeme si zato sami! Naše veľhory, Tatry, majú byť viditeľné a obľúbené. Vďaka niektorým ľudom, to bohužiaľ tak nie je.  Prečo odpadky nehodíme do koša? Prečo nezdvihneme papierik zo zeme? Zamysleli sme sa nad tým, prečo to robíme? Príroda je stále nádherná, krásna! Ale bola, pokiaľ neprišla mládež, ktorá si prírodu vôbec neváži. Zo začiatku to bolo úplne nevinné. Hodíme na zem šupku z pomaranča, neskôr sa niekto pridá a odhodí papier, ďalší zasa plechovku z nápoja. Presne takto to začína a neskôr veľmi rýchlo končí veľkou kopou smetia, kde nie sú len odpadky zo stravy, ale aj staré televízie, počítače, sedačky.... Predstavme si život bez prírody. Príroda sa o nás stará a my ako vďaku sa jej takto odvďačíme.  Hmmm.... Starší ľudia sú vzorom pre deti, no keď  deti vidia takýto nezmyselný prístup k prírode, tak to budú robiť aj oni. Tak čo, je to v poriadku? Alebo naopak, situácia je na zamyslenie. Skúsme sa zahľadieť do myšlienok, v ktorej by bolo všade okolo nás čisto! Čo poviete? Krásna predstava!


Mária Žilková - ZŠ Felcána 4, Hlohovec 920 01

Znečistenie životného prostredia

        Na celom svete existuje milión rôznych problémov. Niektoré sú menej podstatné, niektoré sú veľmi dôležité. Práve takýmito dôležitými problémami ľudia venujú najmenej pozornosti. Preto sa chcem práve zamyslieť nad aktuálnym problémom o znečistení životného prostredia na našej zemegule.

        Lenže, je veľa druhov ako prostredie znečisťujeme. Prvým spôsobom je hromada smetí, okolo nás. Človek nemálo odpadu vyprodukuje priebehom niekoľkých dní. Možno, že to tak nevyzerá, ale, keď si uvedomíme, že na svete žije približne sedem miliárd ľudí, je to veľmi veľa. Pointou tohto je , prečo ľudia vyprodukovaný odpad nerecyklujú, hádžu na miesta, kde dlho trvá kým sa rozloží. No priznajme si, že také sklo a  plasty  nemajú  šancu sa rozložiť vo voľnej prírode až po niekoľkých desaťročí.
Obzvlášť by ma zaujímalo, čo si ľudia chcú dokázať? Keď sa všade navôkol pozrieme vidíme len masu odpadkov. Chceme si preukázať, že sme najmocnejší a tí čo môžeme všetko? Podľa mňa je to hlúposť, človek je len ďalšou súčasťou zeme. Druhým tiež dosť kľúčovým problémom je znečisťovanie vôd, morí a oceánov. Toto vzniká dôsledkom toho, že čističky vypúšťajú ,,vyčistenú“ vodu do riek. Najhoršie je, ak sa v oceáne alebo v mori rozleje ropný tanker. Spôsobí nie len veľké škody, ako úmrtnosť morských živočíchov, ale aj veľké úbytky finančných prostriedkov, ktoré sa musia použiť na vyčistenie miesta, ktoré ropa zasiahla.

    Tieto čistenie nie je však úplné, ropa z časti vo vode ostáva. Iste sme sa tiež už zamýšľali, prečo vznikajú tsunami. Ľudia sú vynaliezavé a produktívne bytosti, i keď si myslím, že testovať výbušniny v oceánoch a tým  spôsobujú zemetrasenia, no ak by sa testovali na pevnine dôsledky by boli omnoho väčšie ako pod vodnou hladinou. Podmorské zemetrasenia zapríčiňujú tsunami, ktoré ťažko predvídať a nedajú sa ovplyvniť. Nazývame to veľké katastrofy. Tretím príliš závažným problémom je znečistenie ovzdušia. Zaviňuje to výroba tepla a energie, chemický priemysel, doprava a stavebná činnosť. Všetky škodlivé látky prenikajú do ovzdušia čo učinilo stenšenie ozónovej vrstvy, ba až ozónové diery. Taktiež skleníkový efekt, pretože v našej atmosfére je už toľko nahromadených škodlivých látok, že neprepúšťa slnečné lúče späť do vesmíru a nastáva , že letá a zimy sú čoraz teplejšie. Takisto na určitých častiach zeme sú kyslé dažde, výsledkom týchto dažďov sú zničené lesy, jazerá, močiare bez akéhokoľvek živého organizmu. V niektorých krajinách bývajú tornáda, ktoré zničia mestá a vidieky. Škody sú nevyčísliteľné.

         Je však ešte stále veľa problémov, ktoré sme buď prehliadli, alebo neobjavili. Sme predsa len ľudia, najsilnejšia a najmúdrejšia rasa, ktorá na zemi žila. Preto sa treba zamyslieť, či chceme naďalej žiť na našej Zemi alebo ju zničiť a zahubiť do zabudnutia. Je tu veľa krás, ktoré chceme prenechať ďalším stovkám generáciám. Veď sme len jedna planéta, na ktorej existuje život. Treba si ju vážiť. Trvalo niekoľko rokov kým sa vyvinula do dnešnej podoby. Tak, prečo ju zničiť nerozvážnymi krokmi a činmi, keď ju môžeme zachrániť?


JAKUB ŠPERKA - ZŠ JÁNA BAKOSSA, BANSKÁ BYSTRICA

NEMÝ POSOL

Dotkli sme sa jeho doráňanej tváre

a cítili sa pritom ohromne zradne.

Štyri písmená ako štyri bojazlivé vrásky

sme spoločne ukryli do symbolu lásky.

 

Naše bozky zanikali v stone stromu,

ktorý zaletel až k staručkému Hronu.

V šume vetra sa strácali jeho vzlyky

a on iba bezradne vystieral k nám ruky.

 

V skrivenej tvári sme jeho prosbu čítali.

Tie slová sa nám obom do duše vrezali.

Bola to prosba nemého posla prírody,

pred ňou ukryť sa nám dodnes nedarí.

 

Ako s týmto odkazom ďalej žiť?

Ako kráčať bezstarostnou mladosťou?

Ako naplniť život našich stromov radosťou?

Možno raz...

 


Simona Paučová - ZŠ M.R. Štefánika č.17 Žiar nad Hronom

Prirodzené bohatstvo

    Svet okolo seba každý vníma inak. Niekto vníma  prírodu, niekto len spoločnosť. Príroda je niečo magické, niečo, čo je nepredvídateľné a zároveň krásne a potrebné pre život. Pre mňa príroda znamená veľa, bez nej by som si absolútne nevedela predstaviť svoj život . Už len to , keď idem von, iba sa prejsť je to pre mňa dokonalý relax, odreagovanie. Najradšej chodím na túto regeneráciu tela a hlavne mysle s foťákom a tú nádheru, ktorý vidím, si zvečním. A potom to príde, nádherný les plný spevu tajuplných a zároveň neuveriteľne vznešených vtákov , zahľadím sa na oblohu, ku ktorej siahajú mohutné borovice a vnímam vôňu ihličia, hlboký nádych a výdych..ticho ,ktoré v tom prebije zvuk motorovej píly. V tom okamihu ,jedným mrknutím všetko to dokonalé zmizne. „Och...“ pohorčeným vzdychom zvraštím čelo . Prečo si ničíme to jediné čo máme ?

    Bývam v malej dedinke a oproti môjmu domu je mohutný les, pred mojimi očami zmizlo asi 100 stromov za 2 týždne, a to úplne zbytočne. Stále mi nejde do hlavy, prečo ľudia nechránia to , čo je naozaj dôležité. Stromy , veď to sú naše pľúca ,pľúca celej Zeme. A my ich vyrubujeme , a aj to je následok toho ,že nemá čo zadržiavať vlahu, z toho vyplýva ,že sa nemusíme čudovať, keď nás ohrozia záplavy. A takto by som pokojne mohla pokračovať a odôvodňovať ďalej. Áno, som pohoršená a mám byť prečo, lenže je to zlosť i ľútosť v jednom. Globálne otepľovanie ?  Nelegálne skládky ? Odpad na uliciach ? Ničenie ovzdušia výfukmi ? Havária tankera a milióny litrov znečistenej vody a mŕtvych živočíchov? Kto za to môže ? Jedine ČLOVEK. Je to bolestivé, ale samy seba ženieme do záhuby. Preto si neskutočne cením akúkoľvek organizáciu na záchranu pralesov, zvierat, rastlín, ale aj vzácnych pamätníkov a miest. Treba si uvedomiť to , že si musíme vážiť, čo máme. Slovensko je jedna z mála krajín ,ktorá splachuje WC pitnou vodou. Naozaj sa s tým nechystáme nič robiť? Mne sa to zdá ako neskutočné plytvanie. Tak isto aj podpálenie nášho nádherného mohutného hradu Krásna Hôrka ? Pár deciek a historická pamiatka stovky rokov stará, zmizne takmer celá kvôli odhodeniu cigarety, ktorá ročne zabije viac ako 5 miliónov ľudí, malým dieťaťom . A potrestaný nie je poriadne nikto. Musíme si chrániť, veď je to dedičstvo, ktoré nemá žiadna iná krajina. Som hrdá na naše pamiatky, ako je napríklad aj Ochtinská aragonitová jaskyňa ,ktorá je svetovým unikátom. Slovensko je síce malé, ale neskutočne bohaté na naozaj krásne pamiatky. Buďme hrdí na našu prírodu. Veď len my sme tí, ktorí ju môžeme zveľadiť a zdokonaliť, tým chrániť aj seba, svoje zdravie a zabezpečiť plnohodnotný život.


Natália Skaláková - Základná škola, M. Rázusa 3, 96001 Zvolen

Svet okolo nás

Myslíš si, že je to len sen,
no  život nie je výmysel.
 
Vtáky štebocú vo vetre divokom,
počuť leví rev, svet pozná, kto je kráľom.
 
Ten hlas prírody, chuť zakázaného ovocia,
na začiatku vládol mier, potom zjavili sa ľudia.
 
Nech každý vie, že zvieratá žijú v mieri,
sme to my, ľudia, čo stvorili sme dejiny.
 
Ja hľadím do oblakov, či je to tak, ako malo byť,
kam dopadá slnko žiarivé, tam nik nemôže sa skryť.
 
Huby, rastliny, živočíchy – to všetko nás obklopuje,
more kolíše sa vo vlnách a veselo si tancuje.
 
Vo svete, v ktorom nie sú ľudia všetko ožíva
a to je dôkazom, že príroda je ozaj živá.
 

Svet okolo nás II.

Vtáky letia vo vzduchu,
ryby bdejú vo vode
a odrazu mám v ústach muchu.
Na východe majú povodne...
Všetko sa zdá zvláštne,
život na planéte Zem
či prežijeme je otázne,
 ale ja len jedno chcem.
 
Sladkú chuť života na jazyku cítiť,
Ten najkrajší spev vtákov počuť,
Nevravím, že sa chcem s každým zblížiť,
Ale ľudia,  sviežu rosu chcem letné ráno cítiť.

 


Kristián Janiga - ZŠ s MŠ, Školská 143, 027 53 Istebné

Vážený pán predseda, vážené dámy, vážení páni, milí hostia!

    Dovoľte mi, aby som vás pozdravil a srdečne privítal na dnešnej konferencii, ktorá sa týka ochrany životného prostredia.

    Ako všetci vieme, je veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú životné prostredie. Napríklad vyrubovanie lesov, ťažba nerastných surovín, rozširovanie ľudskej populácie, lov a zabíjanie zvierat, znečisťovanie prostredia odpadkami, ničenie ovzdušia rôznymi fabrikami a mnoho ďalších.

    Ako som už spomínal, najväčšie starosti nám robí znečisťovanie vody, ovzdušia  a pôdy, a to všetko vplýva na zmeny počasia a postupné vymieranie druhov zvierat a rastlín. Raz povedal A. Sládkovič: „Beda, kto v skalách vidí iba skaly, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu.“ Myslíte, že si to Matka príroda zaslúži? Avšak ľudstvo by nemalo zabúdať na staré príslovie – Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne. Veď príroda nevezme nohy na plecia, a preto hovorím: stop poškodzovaniu prírody, stop divokým skládkam a stop znečisťovaniu pôd, lebo naša planéta nám dáva len jednu šancu na jej a aj svoju záchranu. Preto neberme tieto slová na ľahkú váhu a začnime konať!

    Ďakujem za vašu pozornosť a týmto by som chcel privítať ďalších účastníkov konferencie, ktorí nám dopodrobna rozoberú jednotlivé aspekty tohto problému. zároveň nám predstavia nové spôsoby a metódy ochrany životného prostredia. My všetci si vedome znečisťujeme vlastnú a jedinú doteraz obývateľnú planétu, ktorú máme. Dúfam, že sa nám to podarí v budúcnosti zmeniť!


Adriána Švolíková

TOPlist