Literárna súťaž 2014

Miroslav Holý - ZŠ, Pribinova 1, Zlaté Moravce

Neobyčajný sen

Bol to úplne obyčajný deň. Išiel som na prechádzku so sestriným psom a už som sa pomaly vracal späť domov. Absolútne ma nezaujímalo, čo ten malý trpaslík robí a bolo mi ľahostajné, aj keď robil naokolo neporiadok. Keď som ale prechádzal parkom, zastavil ma na lavičke sediaci starší muž.
    - Hej, chlapče, nevieš si po sebe upratať?
    - Ako viete, že to je moje? Ak nemáte čo robiť, nájdite si na šikanovanie niekoho iného.
V tvári mal vážny výraz, ale koho by zaujímal nejaký starec. A koniec koncov, doma som mal ešte kopec roboty. Keď som sa vrátil domov, porobil som si, čo bolo treba a musím dodať, že s maximálnou nevôľou. Zvyšok dňa som strávil povaľovaním sa. Samozrejme, na druhý deň ma čakala škola.
Ráno som unavený vstal. Obliekol som sa a nachystal. Okolo siedmej som vyrazil a vybral som sa opäť cez park do školy. Starého muža som tam nestretol, na čo mi hneď odľahlo.
Keď som dorazil do školy, pozdravil som sa s kamarátmi. V škole máme na prízemí televízor. Čo dodať, tomu sa hovorí luxus! Je pravda, že väčšinou sú pustené správy, bolo to tak aj teraz. Lenže teraz boli o to zaujímavejšie, že v nej dávali práve naše mesto. Nezaregistroval som celý záznam, ale aj tá necelá časť bola dosť zaujímavá.
    - V miestnom parku našli 50-ročného vážne zraneného muža. Podľa svedkov bol napadnutý dvoma mladými, asi 170 centimetrov vysokými mladíkmi. Po páchateľoch polícia intenzívne pátra. Ak máte akékoľvek informácie o hľadaných, kontaktujte políciu.
Hneď v tom momente mi napadol starec, ktorý ma deň predtým zastavil. Ale hneď na to som si pomyslel, prečo by ho niekto napádal? Tak som túto myšlienku opustil a venoval sa učeniu. Poobede sme zo školy vypadli a ja som sa vybral domov. Zase cez park, mysliac na starca som ho nečakane stretol. So zmiešanými pocitmi som sa mu prihovoril.
    - Tak ako, pane? Počul som, že tu niekoho ako ste vy zmlátili a hneď ste mi napadli, lenže ako     vidím, stále tu sedíte. Naozaj nečakané.
Starec sa obzrel a zasmial sa.
    - Ty malý drzáň, nemáš čo robiť? Keby si sa aspoň viac staral o veci, ktoré vidíš naokolo a nie len o seba a svoje chúťky, či tú vašu detskú zábavu!
    - V tom prípade ma ospravedlňte, pane, že som vás vyrušil. Veľa šťastia v tom vašom boji za poriadok, ktorý tu nikdy nebude!
    - Aký si len múdry! Keby si len vedel, koľko stoviek ľudí som už zmenil len tým, že tu sedím. A nebol som sám, až dodnes kvôli takým ničomníkom ako si ty! Radšej sa mi strať z očí     nevychovanec a choď sa vysmievať tvojim premúdreným kamarátom!
Po chvíli vysmievania som starca opustil a namieril som si to domov. Pred uvoľňujúcou sprchou som musel ísť ešte vyvenčiť sestrinho trpaslíka. Tentokrát som ale len zopár ráz obehol bytovku a vrátil sa k svojej odmene- sladkej sprche. Čas, ktorý mi zvýšil, som využil na pozeranie televízora a písanie s kamarátmi. Neskoro večer som išiel spať s mysľou naplnenou slovami starca, ktoré mi bránili v spánku. To spôsobilo, že ráno som vstal nielen unavený, ale aj nevyspatý.
Ráno ma opäť zobudil budík. Našťastie, už bol len posledný deň v škole do víkendu, a to mi dodávalo energiu na jeho zvládnutie. Vybral som sa zas a znova cez park do školy, pozdravil sa s priateľmi a presedel vyučovanie. Hodinu čo hodinu som sa cítil unavenejšie. Keď sme odchádzali, tak som bol taký unavený, že som horko-ťažko mal otvorené oči. Prísť domov som naozaj nezvládol a tak som si po ceste zdriemol na lavičke v parku. Keď som po pol hodine vstal, cítil som sa svieži a oddýchnutý. A okradnutý. Niekto mi stihol ukradnúť mobil, peňaženku a ešte aj hodinky. Zmocnil sa ma strach a naplnilo ma nešťastie. Keď som sa obzrel, tak vedľa mňa sedel dotyčný starec.
    - Tak čo mládenec, ako ste sa vyspali?
    - Kde mám veci?!
    - Prepáčte? Neviem o čom hovoríte.
    - Nerobte si zo mňa žarty, viem že ste ich zobrali!
    - Ako viete, že som to bol ja? Ak nemáte čo robiť, nájdite si na šikanovanie niekoho iného.
Videl som že po zlom to so starým mužom nepôjde. Naozaj som nevedel, či to bol on a prečo pri mne sedel. Tak som to skúsil jemnejšie.
    - Pane, prosím, sú to moje osobné veci a veľmi ich potrebujem.
    - Vy mladí ľudia ste všetci rovnakí. O nič sa nestaráte, všetko je vám jedno, až kým sa niečo nestane práve vám. Možno by si sa mohol zamyslieť nad tým, čo všetko zlé si urobil ty a čo všetko zlé niekto urobil tebe. Či si niekoho okradol, či si sa posmieval slabším, zlomil spolužiačke srdce alebo zahodil čo i len tú drobnú smietku na zem, všetko znamená to isté. Že tomuto svetu dlžíš nejeden dobrý skutok.
    - Možno máte pravdu. Ale čo mám z toho, že budem dobrým človekom?
    - Skús sa spýtať inak. Čo sa ti stane, ak prejdeš tých pár metrov navyše, aby si zahodil fľašu alebo nejaký obal? Čo sa ti stane, keď si každý deň po sebe upraceš ten odpad, čo nechávaš naokolo? Zamysli sa nad sebou, nie je také ťažké žiť s úprimným srdcom, odpustiť si tých pár     chlapských narážok či poznámok a starať sa o prírodu okolo seba.
V tom momente som vstal, zobral nejaký obal zo zeme a zahodil ho do koša.
    - Ani to nebolelo však? Keby sme sa všetci správali tak vzorovo, ako sa dúfam budeš oddnes správať ty, bol by to úplne iný svet, nový svet, lepší.
    - Ďakujem. Keby sme boli všetci takí múdri ako ste práve vy. Vrátite mi prosím moje veci?
Starec vytiahol z vrecka moje veci a podal mi ich.
    - Tu máš. Využi ten čas, ktorý máš, nielen pre svoje dobro. Ja už som ten môj vyčerpal.
Starý muž vydýchol.
    - Pane? Pane!
S mojím posledným výkrikom ma zobudil skorý raný budík. Celý príbeh bol len sen. Tento obyčajný sen mi ale priniesol do života neobyčajné ponaučenie. Starať sa o prírodu mi nezoberie nič ale naopak jej ignorovaním zoberiem čas nielen sebe. Odteraz som presvedčený, že budem zodpovedný a budem si v prírode po sebe upratovať. A dokonca aj po psovi.


Benjamín Čagala - ZŠ Klokočov

Zem

    Žijeme v modernej dobe obklopení najmodernejšou technikou. Myslíme si, že čím budeme používať modernejšie prístroje, bude sa nám lepšie žiť. Zabúdame na to, že tá modernizácia je na úkor našej Zeme.
Prečo je Zem pre ľudí potrebná a nenahraditeľná? Lebo nám dáva všetko, čo potrebujeme k svojej existencii. Matka Zem už našich predkov odpradávna hojdala v náručí. Rozvoniavala im krásnymi farebnými lúkami a veľkými sviežimi lesmi. Osviežovala ich čistou pramenitou vodou a sýtila množstvom najrozmanitejších plodov. Ľudia žili s prírodou, vážili si ju a chránili ju. Ona sa im odmeňovala liečivými bylinkami a bohatou úrodou. Dnes je málo oblastí  na zemi, kde sú  ľudia úzko spätí s prírodou.

    Prudký rozvoj miest v súčasnosti spôsobil výrub lesov, výstavbu tovární, ťažbu nerastných surovín. Ľudia chcú z útrob zeme dostať čo najviac,  neuvedomujúc si, ako veľmi ju poškodzujú. Výsledkom sú zdevastované plochy, holé vyrúbané kopce zívajúce prázdnotou. Ľudia sa potom  čudujú, že sa niekde  stratila voda, alebo sú prekvapení častými záplavami. A pritom to sami spôsobili. Záplavy sú len výsledkom ľudského devastovania. Ale človek ide ďalej a nezastaví sa pred ničím. Vypúšťa rakety do vesmíru s miliónmi ton paliva, skúša zbrane v oceánoch, narúša harmóniu zeme.  Zem nám na to odpovedá zemetraseniami, ako keby sa chcela brániť.

    Verím, že takýmto tempom človek zahubí sám seba. Vypustí toľko jedov, že aj potraviny, voda a vzduch budú poznačené týmito škodlivinami. Je mi ľúto, že ľudia takto nezodpovedne a ľahostajne pristupujú k planéte, ktorá je vo vesmíre jedinečná. Predsavzal som si, že aspoň kvapkou prispejem k ochrane našej Zeme. Nevyhadzujem odpadky na zem a doma recyklujeme odpad. Spolu s otcom vysádzame malé stromčeky a čistíme les, aby ho nenapadli živočíšni škodcovia. Mám rád našu Zem a nechcem, aby sa zatopila v odpade. Dúfam, že sa nás nájde viac a spoločne si ochránime aspoň kúsok čistej Zeme, na ktorom budeme žiť.


Miroslava Kubalová - ZŠ Klokočov

Prechádzka so spolužiakmi

    Bol pekný slnečný júnový deň, keď sme sa so spolužiakmi na hodine ekológie vybrali na prechádzku. Pani učiteľka nám navrhla, aby sme so sebou vzali odpadkové vrecia, a keď uvidíme nejaké odpadky dáme ich do vriec. Najprv sme išli po hlavnej ceste, keď sme zrazu zbadali veľké smetisko odpadkov. Vrecia sa pomaly plnili a odpadkov ubúdalo. Keď sa zaplnilo vrece, ktoré nieslo Viktor, opýtal sa : „To vrece budem ťahať celú cestu?“ Pozreli sme naňho a spolužiaci sa rozchichotali. Pani učiteľka povedala, že sa môže vymeniť s Matejom, no Matej však z toho nebol nadšený a dalo sa vyčítať z jeho pohľadu, že sa hnevá na Viktora. Rýchlo sme  dozbierali a pobrali sa ďalej. Išli sme po cestičke cez ihličnatý les, v ktorom veselo štebotali vtáčiky a lietali zo stromu na strom. Popritom, keď sme kráčali, štebotavo sme sa  rozprávali o  tom, aké sú Kysuce krásne a ako nás mrzí, že niektorí ľudia si nevážia prírodu okolo a hádžu odpadky kade – tade.  Vzápätí spolužiačka Miška zvolala: „Pozrite!“ a ukázala prstom na veľkú lúku posiatu pestrofarebnými kvetmi, na ktorej sa pásli ovečky. Po chvíli pani učiteľka povedala: „ Už by sme pomaly mali ísť.“ Smutne som sklopila hlavu a rozmýšľala, či aj v Bratislave majú taký čerstvý vzduch, či sa vôbec ráno zobúdzajú tým ,že počúvajú žblnkot potoka a štebot vtákov. Až ma tak hrialo pri srdci, že môžeme ísť poobede zo školy sa hrať do lesa alebo ísť na jeseň na huby či  sánkovať sa jednoducho, kde chceme – napríklad aj hneď za domom.

    Vážne, je to u nás na Kysuciach  ako počarované lesnými vílami: vôňa lesa, spev vtáčikov, čarovná riečka. Pre tento pocit čarovnosti som rada, že tu bývam.

    Čas sa nezastavili ani moje myšlienky a my sem už za pár minút sedeli v školských laviciach.


Monika Kasáková - ZŠ Klokočov

Krásna čistinka

    S našou triedou sme sa rozhodli, že pôjdeme na vychádzku do prírody. Každý navrhoval nejaké miesta kde by sme šli, no všetkým sa najviac páčil môj nápad. Poznala som jedno nádherné miesto neďaleko našej školy. Bola to malá čistinka ktorá bola v lete plná všelijakých krásnych pestrých kvetov. V strede čistinky bolo aj priezračné jazero, v ktorom plávali krásne dúhové rybky. Keď som bola malá chodila som sa tu hrávať. Už som tam však nebola celú večnosť, tak som celá vytešená kráčala a s veľkou vervou v hlase som rozprávala svojim spolužiakom  o tom krásnom mieste. No keď sme prišli na tú čistinku, ostala som zhrozená. Krásne pestrofarebné kvety nahradili vrecia  odpadkov a krásna priezračná voda bola kalná sťa bahno. „No, tak toto je fakt nádherné miesto,“ ironicky zašomral môj spolužiak Mišo.  Ostala som stáť s otvorenými ústami. „To nemôže byť pravda!“ myslela som si. Chcelo sa mi až plakať. Pani učiteľka si to všimla a milo sa mi prihovorila: „Neboj sa, mi to tu dáme do poriadku!“ Napodiv, všetci moji spolužiaci s tým súhlasili. Na druhý deň sme sa vybrali s veľkými odpadkovými vrecami na čistinku. Vyzbierali sme všetky smeti. Niektorí  spolužiaci mali vysoké čižmy, tak sa vrhli na okraj jazera a povyberali odpadky.  Čistinka ostala čistá. Boli sme spokojní s výslednou prácou. O mesiac sme sa tam boli znova pozrieť. Ostali sme stáť v nemom úžase. Už tam stihli narásť krásne kvety a vo vode, (už nie kalnej) plávali malé rybičky.


Darina Hudečková - ZŠ Klokočov

Voda života

Po pramienkoch najprv dolu steká,
v údolí sa z pramienkov tvorí rieka.

Na sile i ďalej stúpa,
brehy korýt silno púta.
 
Ako tá voda pôvabne pieseň spieva,
vietor nad jej hladinou zavše povieva.  

Rieka v koryte vlnami burcuje,
všetkému v prírode život daruje.

Tečie lesom i okolo tvojho mesta,
jej zmyslom je životodarná cesta.  

Hovorí aj nám, uvedom si, človeče!
Veď zle ti je, keď voda netečie!

Ak by sucho našu krajinu  trápilo
ani životu by sa na Zemi nedarilo.

Začnite, ľudia, nad hodnotou vody uvažovať,
pretože nejde navždy vodu len znečisťovať!

Darina Hudečková - IX. B - ZŠ Klokočov


Ema Bahledová - ZŠ s MŠ Školská 1575, 96205 Hriňová

Bystrý potôčik

Malá rybka, rybička,
kričí: „Pomóc, mamička!
Naháňa ma mačička,
pomáha jej kačička."

Pláva naša rybka malá,
po Myjave sa premáva.
Prešla od Korytárok po Vyhne,
dúfa, že sa mačke vyhne.

Skočila jej do cesty vydra,
ktorú predtým hrýzla vyžla.
Zavolala na rybku rýchlu:
„Vypočuj ma, prosím, keď už plávaš v tomto potoku.

Bežala som pri bystrinke,
zbytočná bytosť ma buchla po sinke.
Myslela som, že by to mohla byt' bystruška.
No pošepkal mi niekto do uška.

Toto nie je malý hmyz,
o chvíľu ťa začne hrýzť.
Mala by si ďalej ísť.
Lebo schytáš po pysku,
možno malú myšku Hryzku
alebo sklenenú misku.
Ja by som radšej za pýr šla,
lebo je to besná vyžla.
 
Pohrýzla ma iba trochu,
no jej zub mi ostal v boku.
Kobyla ma skoro kopla
a syslica o mňa potkla."

Rybka vraví:
„Ľúto mi je,
nemám rada tieto zmije.
Rýchlo musím ďalej ísť,
do Bystrice musím prísť."

Rybička sa vrtko myká,
rada, že sa jej vyšmykla.
Stretla sýkorku i vrabca,
ako kričia: „Býček, vráť sa!"

Pýta sa ich rybka malá,
prečo kričia na býka,
keď' im príroda krídlo dala
a sýkorka sa rýchlo mihá.

„Spadli sme sem,
do bystrinky našej,
krídlo máme mokré len,
sušíme sa spolu radšej."

Pyšná rybka rýchlo šla preč,
lebo pri nich stratila reč.
Vrátila sa späť do Korytnice,
dala jej tam mamka pusu na líce.

Už vo svojom korýtku žije,
šupiny si s mamkou myje.
Škvrnu mala aj na očku,
a hovorí mamke,
čo stalo sa jej v bystrom potôčku.


Eliška Šípkovská - ZŠ SNP Horná Ždaňa 107, 966 04 Horná Ždaňa

Vstávaj hor!

Vstávaj hor! Hora, hora, horička,
smúti za tvojou krásou i trávička.

Vstávaj hor! Slzy stekajú po letách,
či sa nehambíš, že svet sa mení v prach?

Vstávaj hor! Buď východiskom zloby,
nedovoľ, aby tvoje čaro nahradili domy.

Vstávaj hor! Ukáž silu, čo je v tebe ukrytá,
nedovoľ zabiť ťa, veď toľkou krásou si ovitá.

Vstávaj hor! Nes sa hore k nebesám,
nedovoľ , aby svet ostal bez teba sám.

Vstávaj hor! Dokáž, že nedá bez teba sa žiť,
ty musíš tu pre všetky tvory sveta byť.


Alexandra Danková - ZŠ M.R. Štefánika v Lučenci

Svet okolo nás

    Životné prostredie. Tento pojem nepochybne počul už každý. Ale vieme, čo všetko doň patrí? Ako veľmi doň zasahujeme? Čo je v našich silách zlepšiť? Ako ho poškodzujeme? Väčšina ľudí sa o to nezaujíma. Ja som k nim tiež patrila. Ale potom sme na občianskej náuke začali preberať globálne problémy. Sprvu som si myslela, že to zase bude len samá hlúposť, no mýlila som sa. Prvé učivo - ekológia- ktoré zahŕňalo aj životné prostredie ma zaujalo. Začala som rozmýšľať nad tým čo robím a ako (ne)pomáham našej prírode. To bol môj prvý krok k tomu, aby som si otvorila oči. Začala som si všímať kde žijem a tiež som zistila, o ktoré maličkosti prichádzam. Takže teraz som sa rozhodla, že pootvorím svoju myseľ a poviem vám, čo pre mňa príroda znamená.

    Beda tomu, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí iba skaly. (A. Sládkovič) Tento citát vystihuje moje nové ja. Keď idem do prírody  (najčastejšie do hôr) je mi úplne jedno ako vyzerám či som dobre namaľovaná a či vôbec. Môžem tam byť tým, kým v skutočnosti som. Neviem či poznáte pocit  ako keď vám niekto dá krídla a vy hneď vzlietnete. Všetko je to neskutočné, priam rozprávkové. Som tam len ja, slnko a neokrášlená príroda. Jednoducho nádhera. Zrazu si však uvedomím, že nejaký hlúpy človek zahodil fľašu na zem, druhý zase obal z keksíku, tretí tam nechal sáčok…. Vtedy ma chytí zlosť. Ako môže byť niekto taký bezohľadný voči všetkej tej kráse navôkol? Azda si neuvedomuje, že všetko, čo tu nechá jej škodí? Asi nie, keď tu nechá neporiadok, ktorý sa rozkladá aj tisíce rokov, a ktorý vonkoncom neprospieva zemi. Preto vždy keď na niečo takéto narazím, zodvihnem to. Je to len maličkosť, ale keby to urobil každý jeden človek na Zemi (je jedno či v horách alebo na obyčajnom chodníku), všade by bolo príjemne čisto a nezabíjali by sme tak to čo potrebujeme na prežitie- prírodu. Každý z nás potrebuje zem, aby v nej vyrástlo a dozrelo jedlo ktoré konzumujeme my al. zvieratá, ktoré koniec koncov jeme my. Pretože ako povedal John Muir: Keď pohneme jednou jedinou vecou v prírode, zistíme, že je prepojená s celým zvyškom sveta. A je to čistá pravda, pretože ak napríklad znečistíme zem, nebudeme mať kde pestovať a to znamená, že ani čo jesť, alebo ak vyhubíme jeden druh zvierat premnožia sa ďalšie, lebo ich nebude mať kto požierať a naopak iné zomrú lebo nebudú mať čo jesť. A koniec koncov príroda nám vždy vráti to, že sa o ňu nestaráme tak, ako by sme mali. A to je jeden z dôvodov, prečo som si ju začala vážiť a starať sa o ňu: Papier neodhadzujem, ale nosím do zberu, túlavým zvieratám dám najesť, starám sa o kvety v škole a zbieram odpadky zo zeme, ale aj mojich priateľov učím ako sa ,,starať“. Veľakrát sa im nechce zohnúť či ísť hodiť papier do koša ale premôžu sa. A toto sú len základné veci, ktoré môže robiť každý jeden z nás. Nestojí nás to  ani čas ani peniaze, tak prečo neurobiť niečo čo pomôže a budeme z toho mať lepší pocit? Niektorí sa ma spýtali: ,,Čo z toho budem mať ja?“ Ja som odpovedala: ,,Všetko, pretože to čím za živíš, po čom chodíš, na čom spávaš a dokonca i to čím sa sprchuješ má súvis s tým či sa rozhodneš pre pomoc životnému prostrediu, týmito jednoduchými úkonmi, alebo aj inými, pretože v prírode nie sú odmeny ani tresty - sú tu len dôsledky. A je len na tebe ako na jednotlivcovi ako sa k tomu postavíš.“ Nakoniec sa väčšina rozhodla pomáhať a byť súčasťou celku, ktorý je dôležitý pre vyššie ciele. A tak ako oni aj každý z nás má na výber.


Nikola Nosková - ZŠ s MŠ Diviaky nad Nitricou 121, 972 25

EKO NA TO !

Nesedíme len tak v školskej lavici,
učíme sa užitočné veci,
ako správne separovať,
naučíme sa odpad rozdeľovať.
Bio-odpad, rôzne kovy,
plasty, sklo a odpad papierový.
Všetko musíme oddelené mať,
aby sa to dalo ďalej spracovať.
Recyklovať začneme,
nové veci spravíme.
Z papiera - výkresy, z kovu nové dielce,
z plastu zase vyrobíme plastové vrece.
A čo spravíš z bio-odpadu ?
Hnojivo pre vašu záhradu.
Takto môžeme chrániť našu Zem i prírodu,
separáciou a recykláciou odpadu.
Môže pomôcť každý z nás,
tá vôľa je v každom z vás.


Janka Tran Minhová - ZŠ s MŠ Školská 1575, 96205 Hriňová

Čo som zažila cez prázdniny

    Cez prázdniny som toho zažila veľa a bola som všelikde. Ale ja opíšem moju cestu k tete.

    Jedného pekného slnečného dňa v auguste som ja a môj brat vstali ako zvyčajne. Bol pekný deň, takže naša mama nám navrhla: „ Čo keby sme si dnes spravili menšiu túru k tete Mini?“ Obidvaja sme súhlasili, ale chceli sme, aby s nami išli aj krstní rodičia s deťmi. Aj oni súhlasili, tak sme sa dohodli na poobedie.
O druhej poobede sme sa vybrali k tete. Teta býva na Jaseňove , nie veľmi ďaleko.

    Cestou som obdivovala všelijaké pestré kvety, kríky a stromy, ktoré vyzerali ako práve namaľované. Našu cestu sprevádzal aj spev vtákov, ktorí sa snažili prekonať jeden druhého. Cesta k tete ide hore kopcom, takže výstup je mierne náročný a mne sa veľmi nechcelo. Zastala som, ale moja vždy dobre naladená krstná mama mi povedala: „ No čo, Janka, ideme ťa potiahnuť?“ Pousmiala som sa nad tým a kráčala som ďalej . Keď sme všetci boli unavení, zastali sme a ja som obdivovala Hriňovú. Z výšky vyzerala úplne inak. Nebol počuť hluk áut, ale len jemný vánok, spievajúcich vtákov a krik detí, ktoré sa tešili z prázdnin.

    Predo mnou sa rozprestierali dlhé polia a lúky, akoby boli nekonečné koberce. Na nich sa hrdo týčili kvety s najrôznejšími farbami. Za nimi mohutné kopce, ktoré chránili malé polia. Domy vyzerali ako malé kocky zo stavebnice a ľudia ako malé mravčeky. A keď som sa pozrela hore, videla som modré more s malými chumáčikmi oblakov. Bola to radosť pozerať sa na Hriňovú aj inak. Ako som si obzerala Hriňovú, pristúpila ku mne krstná mama a vraví:
„ Je to nádhera, že?! Pre toto je Hriňová práve jedinečná.“ Súhlasne som prikývla a pokračovali sme.
U mojej tety sme sa zdržali trochu dlhšie, takže keď sme odchádzali, bola už tma. Trochu som sa bála ísť potme, pretože sú tam aj líšky, ale mala som okolo seba rodinu. Bola tma a ja som znova pozorovala Hriňovú. Teraz bolo ticho a aj ruch ustál, ale Hriňová nestratila svoje čaro. Polia boli teraz pokryté tmavým kobercom a z domov sa stali malé lampášiky. Z áut, ktoré sa strácali v tme a len svetlá bolo vidieť, sa stali svetlušky.

    Výhľad na Hriňovú by som priala každému. Ale nie z rušného a rýchleho života, ale z pokoja, aby vyniklo čaro.


Matúš Vojtaššák - ZŠ s MŠ J. Vojtaššáka  Zákamenné

MODLITBA  ZA  ZEM

Pane, ty si stvoril nebo a zem,
tá však čoskoro  bude post mortem!
Vráť, prosím ťa, ľuďom  zdravý rozum,
na ktorý je v súčasnosti treba vízum.

Pane, daj nech zase lesy lesami sú
a nech nám ponúkajú  iba krásu.
Nie holé kýpte stromov, fľašky od koly,
lebo ten pohľad nás veľmi bolí.

Pane, daj nech sa nám zas dobre dýcha,
aby sme už kyslík neschovávali „do klobúka“,
veď ani ja a ani strom ihličnatý
už nechceme dýchať oxid uhoľnatý.

Pane, daj nech rieky sú zas plné rýb,
na ktoré sa dobre díva. O tom niet pochýb.
Nech sú krištáľovo čisté ako kedysi.
Vieme, že je trúfalé  toto všetko žiadať si...

Sľubujeme ti však nastokrát,
že sa budeme o ňu s láskou starať.
Pane, prosím, ochraňuj našu Zem,
za to ti zo srdca svojho za všetkých
ĎAKUJEM.


Boris Buzalka - Základná škola s materskou školou, Svätý Anton č.47 , 969 72

Tridsaťročný článok zachránil svet

    Tento príbeh sa odohráva ako nedávna minulosť, ktorá sa začala na gymnáziu Hansa Christiana Andersena, ktorého študent bol aj náš hlavný hrdina Myšlienka. A čo by to bol za hrdinu, keby nemal nejaké výnimočné vlastnosti alebo zaujímavú povahu? Myšlienka je trochu nerozvážny a neustále mu v mysli blúdia idey, kdesi v zabudnutých krajinách.
    „Hej Myšlienka, len raz ťa zhodím z tých oblakov,“ vykríkol jeden neprospievajúci, ale dobromyseľný študent, keď Myšlienka práve stál pri skrinkách s úplne vystrašeným a prázdnym pohľadom. Škola sa skončila, nasledoval víkend. Sobota 13:38, Myšlienka otvoril noviny, v nadpisoch nič zaujímavé. Až mu oči prebehli na článok od neznámeho autora „Globálne zmeny, ľudia budú zomierať.“ V novinách všetko býva prehnané a hlavne nadpisy na zaujatie čitateľov . Myšlienka si išiel vystrihnúť článok. Keďže príroda bola jeho zdrojom fantázie, inšpirovala ho a fascinovala, zakladal si všetky články týkajúce sa prírody. Možno by raz mohol napísať aj autobiografiu. No bol taký nedočkavý, že čítať začal už pri strihaní.

                        „Globálne zmeny, ľudia budú zomierať “

                        Ozónová vrstva sa zmenšuje, o pol storočie
                        budú ľudia na Zemi zomierať na rakovinu
                        kože, budú slepci už ako mladiství.
                        Znehodnocovanie pôd, znečisťovanie vôd,
                        kyslé dažde. Ľudia budú pykať za svoje
                        činy  – onedlho. Proti všetkému sa Zem
                        vyzbrojila, ale zabudla na budúceho
                        protivníka, ľudstvo. Začnime konať,
                        zachráňme planétu !

                                                            Anonym

    A tak Myšlienka rozbehol akciu pod upraveným, viac zvučnejším názvom  „Globálne zmeny, opatrenia Zeme.“ Vytlačili sa mnohé letáky, ktoré sa rozmiestnili nielen po škole na rôznych miestach, ale aj v okolí jeho domu. Všetko vyšlo nazmar. No Myšlienka, sa nedal zastaviť a práve v tej chvíli mu zišlo na um, že pripraví súťaž. Ak chcel upovedomiť ľudstvo, nemohla byť iba pre študentov ale pre všetkých občanov v okolí. Všetko bolo naplánované, súťaž prebehla podľa jeho predstáv. Zanechala dojem, zamyslenia, až kým sa rok neprehupol do ďalšej dekády a o súťaži neboli ani chýry, ktoré niekto vyslovil. Nasledovalo mnoho a ešte viac neúspešných pokusov s ktorými chcel Myšlienka oboznámiť ľudí ako ničia životné prostredie a krásy vytvorené Zemou.      
                                          
    Prezývka Myšlienka sa premenila na skrátený tvar Lien.
    K voľbám amerického prezidenta už ostávalo málo času. Aj Lien sa chcel zapojiť. Pod ochranné krídla si ho zobrala agentúra Európy, ktorá sa chcela presadiť na medzinárodnom trhu. S jeho vlohami a talentom, zmeneným občianstvom a navyše dobrou kampaňou by mohol zasadnúť na post prezidenta Spojených štátov amerických.
    Voľby prezidenta USA nie sú len štátnou záležitosťou, ale svetovou. Kampaň Liena sa rozrastala, jeho slávu a popularitu poznali aj tie najzaostalejšie a zabudnuté dedinky. Dokonca ho poznali aj slumy bez televízorov na okrajoch veľkomiest. Postupne očaril celý svet. Miestami ľudia prepadali katastrofickým scenárom o vývoji ľudstva. Ľudia všetkých rás a národov o jeho osudovom príbehu s článkom diskutovali, rozmýšľali. Lien bol empatický a jeho sympatizanti mu dodávali silu, životnú energiu. Vyhrával vo verejných diskusiách s protikandidátmi. Preferencie mu rástli, aj keď neboli najvyššie. Deň A sa blížil a Lien cítil pozitívnu energiu.
    Napätie vzrastalo, výsledky boli jednoznačné a prezidentom Spojených štátov amerických sa stal Brian Boswell. Aj keď Lien bol v poradí druhý, jeho snahy z tínedžerských čias sa oplatili. Nový prezident sa tiež zaoberal ekológiou a povedomie o problémoch na Zemi vzrastalo. Ľudia recyklovali, veda pokročila a vedci postupom času nahrádzali plasty superlátkami, ktoré sa zrecyklovali tak rýchlo ako papier. Znečisťovanie vôd sa obmedzilo na minimum a hnojivá nahrádzali komposty obohatené o zdraviu neškodné látky.
    Lien sa zapísal do dejín ako človek, ktorý dobu „druhého temna“ obrátil v raj. Ešte Lienovi ostávalo nájsť autora článku, „Globálne zmeny, ľudia budú zomierať, “ ale to už je iný príbeh. 


Barborka Rapošová - ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 03401 Ružomberok

KRÁSA PRÍRODY

Jar, čo je krajšie, ako keď sa zeleň prebúdza, každému, kto má city na srdci, zatancuje múza.

Leto, či už slnečné alebo daždivé, hrejivé či studené. Každý si jeho krásu celým srdcom užije.

Jeseň, chladný vánok vo vzduchu si fúka, na chodníkoch sa objavuje farebná lístna lúka.

Zima, chladná, biela a ľadová pani, vôňa koláčov, svetlo stromčekov a šuchot saní.


Laura Kútniková - ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 03401 Ružomberok

DÁŽDNIK

Dážď, krúpy, hromobitie,
veľa ľudí sa pred búrkou neskryje.
Pod dáždnikom niekto stojí,
Ale niekto v daždi trpí.


Prečo mu pomôcť nemôžu?
Prečo nezachránia chorú dušu?
Len trocha lásky stačí
a svet bude krajší.


Martin Muríň - ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 03401 Ružomberok

DOLINA

                                                   Človek chce niečo krásne vidieť
                                                   v doline sa dá na to často hľadieť.
                                                   Počuť stromy, vetrom šumieť,
                                                   vôňu čistých horských lúk cítiť.

                                                   Potôčik žblnkajúc ide ďalej,
                                                   nože mi toho medokyšu do pohára nalej.
                                                   A viac slov už nenachádzam
                                                   z doliny krásnej tak odchádzam.


Terézia Šidová - ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 03401 Ružomberok

NAJMILŠIE LETO

Vždy, keď k nám zavíta pani zima, tak si želám, aby ju vystriedalo leto. Veď predsa nie je nič lepšie, ako teplé zlatisté lúče slnka. Príjemná vôňa farebných kvetov. A najlepší je jarný vetrík, ktorý mi spríjemňuje letné horúčavy.

Na lete mám najradšej dlhé prechádzky spojené s pozorovaním nočnej oblohy. Ľahnem si do trávy a neviem sa vynadívať na oblohu plnú žmurkajúcich hviezd...

Chcela by som, aby sa leto nestriedalo so zimou, aby tu bolo stále...


Ján Jedinák - ZŠ s MŠ Zborov nad Bystricou 604

Zborovská kaplnka

V Zborove nad Bystricou dlho nebolo poriadneho kostola. Najväčšou cirkevnou stavbou bola malá kaplnka, do ktorej sa sotva zmestilo pár ľudí. Na omšu však niekedy prišla aj tisícka veriacich. Vdp. Ľudovit  Baláži, ktorý sa staral o duše Zborovčanov, bol presvedčený, že ak presvedčí pamiatkarov, aby ako kultúrnu pamiatku premiestnili do skanzenu kaplnku zo Zborova, dostane povolenie na stavbu nového kostola. Pamiatkari však mali zálusk na drevený kostolík z Korne. Správca farnosti argumentoval  spisovateľom Petrom  Jilemnickým. Zborovská kaplnka totiž predčasom „účinkovala” vo filme Pole neorané. Film vznikol na základe jeho románu a v tom čase to naozaj mohlo zavážiť pri stanovení kultúrno-historickej hodnoty pamiatky, o ktorej sa ani nevie, kedy ju postavili. Peter Smoliar, kronikár obce  a štátny učiteľ, v roku 1931 napísal, že kaplnku postavili pravdepodobne v rokoch 1881 až 1885 na „Novom cintoríne”. Ďalej zaznamenal, že  „Zvonica nachodila sa na Starom cintoríne na jednom jaseni. Raz ženy tak silno zvonili proti búrke, že zvon pukol. Puknutý zvon bol odvezený do Trenčína a znovu preláty. ” Študent kňazského seminára  Pavol Hovořák vo svojej diplomovej práci píše o kaplnke zasvätenej Ružencovej Panne Márii neskoro barokovým oltárom. Fotograf Filip Lašút  si na kaplnke všimol „charakteristickú” menšiu výškovú a pôdorysovú nepravidelnosť, danú dobou výstavby  a najmä neškolenosť stavebníkov. Len filmári, ktorí vyberali interiéri pre film Pole neorané, si všimli jej krásu a jedinečnosť. Patrí sa im poďakovať! Aj vďaka nim sa stala kaplnka spolu so železnými krížmi zo starého zborovského cintorína jednou z obdivovaných architektonických dominánt Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke.

Znečistenie prírody v Zborove

Obec Zborov nad Bystricou má aj druhú tvár  a tou je starostlivosť o životné prostredie. Stáva sa každodennou súčasťou obce. Pri všetkej snahe vedenia obce , našej školy  aj obyvateľov nájdu sa takí / hlavne turisti a starší ľudia/, ktorí prostredie vnímajú len ak sa jedná o ich najbližšie okolie. Myslia si, že to čo je už za ich pozemkom sa už ich netýka.

Čo je to odpad?

Odpadom nazývame niečo, čo sa nám už zdá nepotrebné, nechcené a chceme to odstrániť. Ale to, čo je pre nás odpadom, môže byť niekde inde hodnotný zdroj. Jeho opätovné využitie - recyklácia - šetrí prírodné zdroje, znižuje spotrebu energie, znižuje znečistenie prostredia, v ktorom žijeme. Recykláciou - znovuvyužívaním - sa v podstate snažíme napodobniť ten prírodný kolobeh látok, z ktorého nevznikajú odpady.  Neuvážené nakladanie s odpadmi zaťažuje životné prostredie, či už priamo zamorením pôdy, vody a vzduchu, skládkami a spaľovňami, či nepriamo zvýšenou ťažbou surovín, vyplytvanou energiou, či nárastom zbytočnej dopravy. Množstvo odpadov v priemyselných krajinách neustále narastá. Na jedného obyvateľa SR tak pripadá asi 320 kg TKO - tuhého komunálneho odpadu za rok. Navyše ku každému kilogramu domového odpadu treba prirátať ďalších 14 kg priemyselného odpadu a 1 kg nebezpečného odpadu, ktoré vznikli pri jeho výrobe. Myslím si že sú to dostatočné argumenty na to , aby sme začali uvažovať ekologicky.


Lucia Macáková - ZŠ s MŠ Zborov nad Bystricou 604

Svet okolo nás

Každý pozerá len na to dobré
a to zlé akoby nohy niesli v šíri svet.
Na všetko pozerať pekne skromne,
akoby všade kvitol kvet.

V tej zborovskej dedine
rosa žmurká zrána.
Kým ty si ešte v perine,
príroda sa už stará.

Naša dedina, ktorú rozdeľuje rieka,
kľukato cez Zborov do Kysuce steká.
Kameň na kameni na brehu sa hmýri,
pozerá na lúky, na ten svet šíry.

Tu neďaleko, kúsok od tmavej hory,
krčí sa kaplnka a v kaplnke panenka stojí.
Desí sa tej veľkej hrôzy,
pri ktorej čerstvý vzduch zhorí.

Pri chodníkoch vyhodené obaly,
však, prečo to nevyhodiť do trávy?
Smetiská tu zdobia brehy,
veď načo by sa teraz znečistenia báli?

Pekné naše okolie je vtedy,
keď sa príroda s nami o krásu podelí.
Obdobia ako jar a jeseň,
vinú si tú svoju pieseň.
No v zime a na leto,
vietor to odfúkne ďaleko.

V zime môže všetko zakryť sneh,
no ostane to tam ďalej stáť.
Skús to upratať ty a hneď!
Skús na svoje okolie dbať!

No ľudia prídu na to!
Avšak moc neskoro.
Že všetko to bolo zlato,
čo nám svet ponúkol.

Predsa každému sa lepšie žije v čistom,
ako blúdiť niekde na skládke.
Aby to nebolo len o tom istom,
že všetko čo sa dá bude sladké.

Urobme si krajšie okolie,
nech príroda to ľahšie má.
Skús sa prejsť spokojne
a tiež jej niečo dať.

Skúsme tú našu krajinu
prerobiť si na inú.
A robiť čo je správne.
Venovať sa tomu vážne.

Veď vždy krajšie je,
keď sa na nás usmeje.
Tak nech sa v podobe slnka
a nie mrakmi kýva,
nech ukazuje aké krásy skrýva.

Hovoríte, čo by iní dali
za to čo máme my.
No stále sa tu niet čím chváliť,
vždy sa nájde veľa chýb.

Tak poď, tu našu krajinu vylepšíme,
verím, že sa pri tom všetci zabavíme.
Veď nič nie je bez chýb,
no môžeme niečo zmeniť.

Veď príroda sa stará vždy
a nikdy nič pred tebou nechce skryť.
Len skrýva to, čo na každého čaká,
no nájde len ten čo hľadá.

Veď nikdy ste si nevšimli?
Ako u nás padá sneh?
Vždy sa rýchlo rozšíri
krása, neha, smiech.

Pavúčik vždy svoju prácu stihne,
stihne tisíc pavučín spliesť.
Od práce ani očkom nemihne,
skús aj ty, aj ty niečo zniesť.

Čo tak nahradiť nepotrebné dni,
čo tak jeden nazvať dňom Zeme?
A pomôcť svojmu okoliu plniť sny
a skús mu pomáhať a nebyť ten čo drieme.

No kdežeby ľudia o prírodu stáli,
keď môžu sobotu doma stráviť.
Ktože by pomohol pozbierať niečo zo zeme,
nech sa tu dobre máme, vládzeme.

Pekne papiere zo zeme pozbierať,
nie zahodiť!
A nie stále o tom omieľať,
ale sa zobudiť!

Len sa treba rýchlo spamätať
a všetku špinu zametať.
Kým však ona nezametie s nami,
potom už nepomôžu žiadne rady.

Už vtedy dávno sa vedelo,
aká to je verná práca.
Vždy sa všetko spravilo,
páčila sa pláca.

Vtedy ešte čisté potoky boli,
prišli iní, ľudia noví.
Zmenilo sa všetko,
no nie všetko sa zahojí.

Každý sa vyhovára, že nová doba je,
no úprimne, je to na smiech. Nie?
Áno, doba ide rýchlo,
ale všetko je tak ako sa zvyklo.
    
Tu na Kysuciach to veru býva,
že sen o krásnej zime nemusí sa snívať.
Býva to tu krásne biele,
aj v dospelom tu dieťa drieme.

Prečo vtedy oni mali
a my teraz nie ?
Všetko bolo krajšie
a vždy aj do úst niečo dali.

Prečo z čias našich starých dedov,
boli role, lúky ešte tou drahou cenou?
Prečo sa oni starať vedeli?
A čo všetko sme my, mladí skazili?

Nikto ti nič nepovie,
nikto nemá slova.
Je to pekné zahanbenie,
keď sa to deje zas a znova.

No netreba skúmať čo sa dialo,
ale konať tak, aby sa to dobre stalo.
Pracovať a stáť si pevne za svojím,
a rozšíriť všetko dobré do krajín.

Veď, čo by kto dal za krásu sveta,
veď čo príroda, to dobrá osveta.
Len treba sa starať o okolie svoje,
nech je to prejavom tvojej pevnej vôle!


Jana Grochalová - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

Kde to žijeme?

(vedecko-fantastická poviedka)

    Prebudila som sa do zapršaného rána. „Čo dnes budem robiť?“ pomyslela som si. Ako hodiny ubiehali, ja som sa rozhodla prejsť sa s dáždnikom, nebudem predsa sedieť doma. Vzala som dáždnik a vydala som sa na lesnú cestu, ktorá viedla popri rieke za naším domom. Ako som kráčala, dážď rozožral môj dáždnik, nemala som si čím chrániť hlavu, a tak som vyšla na poľovnícky posed. Pozorovala som dážď. Milujem dážď, ale toto je mokrá smrť. Už to nie je ten úžasný jarný dážď, v ktorom sa dá tancovať a užívať si ho, ten dážď, ktorému nastavujeme tvár, aby sme zabudli na všetko zlé a aspoň na okamih presunuli svoje myšlienky kamsi do neznáma. „Musím s tým niečo urobiť!“

    Ako som však premýšľala, od vyčerpania som zaspala a zobudila som sa až keď bola tma. Chcela som zliezť dole a ísť domov, ale pri pohľade do lesa ma zamrazilo. Videla som niečo, čo neviem ani opísať. Bolo to  neuveriteľné, asi päťdesiat metrov od mojej osoby pristálo čosi na zem. Malo to čudný tvar. V tej chvíli sa objavili nejakí ľudia, nedalo sa to identifikovať, zmocnil sa ma obrovský strach. Boli modrí a ich vlasy hrali všetkými farbami. Chvíľu som ich pozorovala, keď neskôr ten najmenší z nich, hoci mal až dva metre, povedal: „Musíme tie dažde ešte zhoršiť, lebo takto to ide veľmi pomaly.“ Ticho bolo asi desať sekúnd, keď sa ozval najväčší, asi 5-metrový obor: „Ale nemôžeme zabudnúť na Mochovce, atómové elektrárne, predsa tiež rýchlo zničia Zem.“ Počúvala som ich asi desať minút a uvedomila som si, že všetky dažde, hurikány a ostatné prírodné katastrofy sa dejú z ich vôle. My ich však v tom ešte podporujeme! Ako som sedela, jeden z nich si ma všimol a zakričal: „Aha, človek!“ Všetci sa zľakli a udivene sa na mňa pozerali. „Nebojte sa ma,“ povedala som. „My sa Ťa nebojíme, len už vieš, čo chceme urobiť,“ povedali jednohlasne. Začali sme sa rozprávať. Oznámili mi ich plán. Ostala som zhrozená. Oni chcú úplne zničiť našu Zem! „Ale prečo?“ „A Ty to nevidíš? Každý z Vás kašle na to, ako to tu vyzerá, my nechceme zničiť Vašu zem, my len chceme, aby tu mohli žiť po vás aj iní ľudia.“ „Podľa vášho správania sa vyhubíte sami.“ Musela som sa brániť, aj keď som vedela, že majú pravdu: „Ale my sa snažíme pomáhať prírode.“ „Áno? A ako? Tak, že zakladáte čierne skládky, odhadzujete na zem odpadky a využívate veci, ktoré vám neskôr viac ubližujú ako pomáhajú?“ Chvíľu bolo ticho, až pokiaľ z toho neidentifikovateľného stroja nevyšiel nejaký starý fialový muž s oranžovými vlasmi a povedal: „Žijem tu už 1983 rokov, ale nepamätám sa ani na jednu generáciu ľudí, ktorá by až takto ničila Zem. Pokiaľ do roka a do dňa nezmeníte svoje životy a nepoupratujete všetok neporiadok na Zemi, tak sa opäť vrátime a Zem zničíme my, ale ak sa to zmení, tak Vás ochránime od prírodných katastrof.“ V tej chvíli zmizli, ostali tam len hodinky, ktoré začali odratúvať rok. Nevedela som, čo mám robiť. Po ceste domov som bežala veľmi rýchlo, aby mi dážď nerozožral oblečenie. Asi pol roka som navštevovala rôzne rádiá a televízie, ale moja snaha bola márna, ľudia boli ako slepí. Nikto nevidel, že sami seba zabíjame alebo skôr nechcel vidieť. Bola som už na pokraji všetkých síl, keď časomiera na hodinkách ukazovala posledné dva mesiace do návratu mimozemšťanov. Slnko zapadalo za obzor a ja som pozerala televíziu, v ktorej mňa a moje obavy zosmiešňovali na každej jednej stanici. Moje činy odrádzalo správanie okolia, médií, priateľov a dokonca i rodiny, všetci si mysleli, že som sa zbláznila. Ja som sa však nevzdala. Svoje úsilie som zverejnila napokon cez jednu televíziu, ktorá mi veľmi pomohla, dnes už viem, že z ich strany išlo pôvodne o výsmech, ale v tej chvíli som oslovila veľkú časť populácie. Svoje obavy som zverejnila na internete a snažila som sa, ako som len mohla. Napokon akoby zázrakom začali mať i ľudia obavy z toho, čo hovorím, veď predsa aj kedysi v roku 2012 časť ľudstva verila, že príde koniec sveta a začali sa naň rôznymi spôsobmi pripravovať.

    Prvým krokom, ktorý sa udial bolo to, že došlo k náhrade jadrových elektrární zdrojmi energie zo Slnka. Deti, ale hlavne mnohí dospelí, ktorí žiaľ ešte dnes vo svojom veku nevedia, čo sa patrí, začali triediť odpad a čistiť svoje okolie. Školy začali opäť organizovať zber odpadkov v povodí potokov  a nemôžem zabudnúť poznamenať, že Deň Zeme je v skutočnosti dňom, kedy sa znova snažíme našej matičke trošku pomôcť s trápením a neporiadkom, ktorý nesie na svojich ramenách. Príroda akoby ožila, dokonca na jar počuť štebot vtákov a cítiť vôňu lesa a kvetov. Dnes sa už nebojím vybehnúť len tak do dažďa. Lenže čas sa krátil, viem, časový limit vypršal už asi pred piatimi rokmi a ja tu dnes sedím a píšem tento príbeh, pričom si odsrkávam zo zeleného čaju, ktorý už dnes dúfam, nie je až taký toxický. Ľudstvo sa zmenilo, snaha o záchranu nášho sveta a bytia nás dohnala k spolupráci a usudzujem, že vďaka tomu som dodnes nepočula a ani nezaznamenala zmienku o bytostiach, ktoré ma kedysi v lese prekvapili a vystrašili takmer na smrť. Hoci je toto len malý krok pre človeka, ale veľmi veľký krok pre ľudstvo.


Anastázia Šurabová - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

Spoločne môžeme byť lepší

     „Pozor! Nepošliap kvety,“ zakričala na mňa Kamila. Len tak-tak som ho preskočila. Skoro som mu stúpila na jeho krásne žlté lístky. Nebolo by ho škoda? Síce máme na lúkach veľa kvetov, ale každý je niečím výnimočný. Myslím, že práve preto by sa mali kvety chrániť. „Tak, čo budeme robiť dnes?“  pýta sa ma Kamila, zatiaľ čo sa snažím nedotknúť tých nevinných kvietkov. „Mohli  by sme sa ísť prejsť do lesa, a potom uvidíme, čo bude ďalej. Kamila hlavou mykla, aby mi dala náznak súhlasu. Ďalej sme nič nerozprávali. Len sme kráčali po cestičke smerom k lesu.  Pozorovali tú nedotknutú prírodu a ak sme naozaj boli ticho, mohli sme počuť hoci aj svoje myšlienky. Ani sme sa nenazdali a boli sme pri okraji lesa. Na jednej strane sa pásli srnky a na tej druhej bolo vidieť celú dedinu. Pozreli sme sa na seba a vkročili do lesa. Povráva sa, že tu žijú magické bytosti. Samozrejme, že tým báchorkám neuverili! Kto by bol taký hlúpy a uveril, že v lese žijú víly, ktoré dokážu čarovať. Veď nie sme predsa v rozprávke. V lese nebolo nič nezvyčajné. Stromy ako všetky ostatné, malé zvieratká tiež neboli niečím zvláštne a žiadne víly naokolo. „Pozri, tam!“ ukázala Kamila na miesto, kde stál malý drevený domček. Trochu som sa vyľakala, ale navrhla som jej, aby sme sa išli pozrieť dnu. „Šibe ti? Čo ak tam niekto býva alebo, čo ak...?“ „Kamila! Víly neexistujú,“ prísne som sa na ňu pozrela. „No dobre, asi máš pravdu, poďme teda.“ Domček bol od nás ešte celkom ďaleko a cestou k nemu sme sa obidve snažili upokojiť nejakými smiešnymi príhodami. Celkom sme sa nasmiali. Veď, predsa sme toho zažili veľa, či už dobrého alebo zlého. Keď sme boli pár metrov od dverí, Kamila sa zastavila. „Prečo stojíš, hádam sa bojíš?“ vysmiala som ju. „Nie, nie, to nie, ja len z toho nemám dobrý pocit.“ „Ale, veď už tu nikto nebýva určite viac ako 30 rokov,“ pobúchala som ju po pleci, ako to väčšinou robia chalani. „Ach, ja viem, ale ak sa niečo stane!...“ „Čo by sa, prosím ťa stalo, len už tu toľko nestoj a pohni kostrou!“ „No veď už idem,“ síce to vyriekla už celkom presvedčená, že nemá strach, ale na jej očiach to bolo celkom dosť vidieť.

    „Poď prvá,“ podpichla ma. Chytila som kľučku dverí a opatrne ju stiskla. Vošli sme dnu a na môj údiv, vyzeralo to tam celkom ináč ako z vonku. Upratané, na stole kvety a vôňa pripomínala konvalinky. „Aha, máme návštevu,“ ozvalo sa z jednej z miestnosti a ja som sa začala báť. „Ja som ti to vravela! Poďme preč,“ bojazlivým hlasom mi Kamila vyčítala môj asi zlý nápad. Držali sme sa ako kliešte, keď sme ten hlas počuli znova, nehli sme sa z miesta. Bol stále bližšie, až Kamila ukázala smerom dole. Pozrela som sa, ale neverila som vlastným očiam. Čo, veď to, to je nemožné! Na zemi stál malý ježko, ktorý sa na nás usmieval a stále si niečo bľabotal. Kamile sa podlomili kolená, takže som ju musela pridržiavať, aby náhodou nespadla. Ja som nebola na tom o nič lepšie. Celá som sa triasla a len tak som zo seba vydala: „Čo si zač?“ „Nevidíš? No predsa ježko. Ale volám sa Toby.“ „Veď to nie je možné! Ježkovia nehovoria!“ „A prečo by nemohli? Si v čarovnom lese, tu je všetko dovolené.“ Tak ono to predsa len nebol výmysel dedinčanov. Ale veď to nie je reálne, určite sa mi to len sníva. Pre istotu som sa uštipla do ruky, no stále som videla pred sebou ježka, ktorý rozprával. „A ty si jediný, ktorý vie rozprávať?“ spýtala som sa ho. „Fiúú,“ zapískal Toby „poďte sem.“ Do miestnosti zrazu prišla asi celá ježia rodinka. Hlava sa mi zatočila, ale čoraz viac som si na to zvykala. „No, a vy ste tu načo prišli? Ľudia tu nie sú vítaní!“ pozrel sa na nás najväčší ježko. „My sme sa chceli ísť len prejsť a uvideli sme dom, tak sme sa chceli pozrieť, či tu niekto býva.“ „Tak my sa tu celé roky snažíme, chránime si svoje životné prostredie a prídu dve dievčatá a celé nám to tu prevrátia hore nohami.“ „Neberte ho zle, chcel tým povedať, že tento les patrí medzi jediný, ktorého sa ešte nedotkla ľudská ruka. A teraz, keď ste prišli, môžu náš les vyrúbať ako všetky ostatné.“ „Vyrúbať? Ako všetky ostatné? Veď v našej dedine máme zákaz rúbania lesov.“ „No, možno tam u vás áno. Ale ak by sem ľudia začali chodiť, mohli by sme sa rozlúčiť s vôňou čerstvých húb, krásnymi lúkami, a mohutnými stromami, ktoré nás chránia pred prachom z vášho sveta a dodávajú nám kyslík. Nechápem o čom hovoríte, u nás to tak vôbec nie je. Práveže, vyzerá to tam celkom ako tu,“ trochu som bola nahnevaná, pretože hovorili o nás ako o nejakých vrahoch prírody. „ Tým by som si nebol taký istý,“ pozrel sa na  mňa ten najmenší, Toby. „Istý? Ako by si tým predsa nebol istý? Veď naša dedina je len kúsok od tohto lesu, čo tam nikdy neboli?“ Nechápem, čo sa deje.

    „Cŕŕŕŕŕn!!“ Čo? Čo sa deje? Toby? Ach, bol to len sen.  Do izby mi vošla mama a roztiahla závesy, otvorila mi okno, aby som tu vraj mala čerstvý vzduch. Pozrela som sa z okna a celý ten sen bol preč. Čo by som dala za to, aby to bolo také, ako v tom sne. No, sen je stále len sen. Autá sa za oknom pretekali, ktoré vyprodukujú viac škodlivých plynov, z neďalekých elektrární unikal škodlivý plyn a ľudia už celkom zabudli, ako vyzerá les! A vraj čerstvý vzduch! Toto už dávno nie je čerstvý vzduch. Lenže.. ľudia sú slepí. Vidia len to, čo chcú. Nezaujíma ich to, že si pomaly ničíme planétu, na ktorej žijeme a raz nás to bude stáť veľa. Ani si neuvedomujeme, že sme na prírode vlastne závislí! Každý jeden. Ale príroda nám to všetko odplatí! Ale nečudujem sa jej.  Lenže, čo spravím ja? Bola by som ako malá rybka vo veľkom oceáne. Bezbranná. Postaviť sa proti všetkým a zachrániť tento, takmer zničený svet? Nemožné... Pomôcť by sme museli všetci, ale všetci si neuvedomíme, čo nám príroda dáva.  Veď ako povedal aj Hans Christian Andersen: „Všetky knihy zožltnú, ale kniha prírody má každý rok nové, nádherné vydanie.“


Adriana Prengelová - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

SVET OKOLO NÁS

    „Príroda je všade okolo nás. Berieme ju ako samozrejmosť. Stromy rástli, rastú a aj rásť budú. Mali by sme si uvedomiť, že príroda nás nepotrebuje. Za to my potrebujeme prírodu.  Ale správame sa tak? Nie. Mali by sme sa nad naším správaním zamyslieť. A práve preto sme vymysleli s pani riaditeľkou súťaž, ktorá nesie názov „Zachráňme prírodu!“ Cieľom tejto súťaže bude, že každý žiak napíše krátky referát o tom, ako pomôcť prírode a ako jej ubližujeme.“ Ukončila svoj predslov naša triedna, ktorá je veľká zástankyňa toho, že sa musíme správať slušne a podobné kecy učiteliek. „Je to povinné?“ Spýtal sa spolužiak, ktorý keby nemusel, tak ani nedýcha. „Najlepšie práce budú ohodnotené jednotkou.“ „Takže nemusíme,“ usmial sa popod nos Fero. „Ale musíte, kto nenapíše nič, má za päť.“ „Zasa zabitý deň. Písať o prírode? Nuda!“ Takže, čo tam napíšem? Ľudia v dnešnej dobe poškodzujú prírodu stále a rôznymi spôsobmi. Určite nejdem písať o všetkých. Máme na to dva dni, nechám si to na zajtra. Aspoň si vypočujem, čo napísali moji spolužiaci. Teda ak vlastne niečo napíšu. Čo je dosť nepravdepodobné.

    „Dobré ráno, deti!“ Pozdravila nás naša triedna, s ktorou sme mali dnes prvú hodinu. „Ako vás poznám, nedoniesli ste nič. Však?“ Sklonili sme hlavy na dôkaz toho, že má pravdu. „Ukážem vám jeden dokument.“ No to ti bude len sranda. Normálne sa teším. Jasné, že to myslím ironicky. Kto by sa tešil na nudný dokument o prírode? Asi nikto. A už vôbec nie niekto z našej triedy. „Čo je príroda? Každý z nás si na túto otázku odpovie ináč. Odpovede by boli asi typu, že ju tvoria stromy, kry, zvieratá a rastliny alebo že je všade okolo nás. Mali by ste pravdu, ale nevystihuje to pravú podstatu prírody. Žijete v dome, jete, spíte a užívate si život. Žijete vlastne vďaka tomu, že dýchate. Ale vďaka čomu dýchate? Vďaka kyslíku. A čo vytvára kyslík? Stromy. A stromy sú súčasťou prírody. Vyrúbavame stromy. A vlastne sa pomaly zabíjame. Bez kyslíka sa žiť nedá. Je jasné, že keď vyrúbeme zopár stromov, nezomrieme. Ale denne sa vyrúbe niekoľko miliónov stromov. O pár stoviek rokov tu nebudú stromy. Naše pravnúčatá už nebudú vedieť, ako vyzerá strom. Budú ho vidieť na obrázku alebo na fotografii. Na biológii sa budú učiť o stromoch, ako teraz my o mamutoch. Jasné, že budú iné vynálezy a spôsoby, ako získať kyslík alebo dýchať. Ale nebude to zdravé. Teraz sa dožijete aj stovky. Ale potom? Po štyridsiatke umriete. Ako malí sme liezli na stromy. Stavali si bunkre na stromoch. Na jeseň zbierali jablká alebo ich chodili kradnúť ku susedom. Na tieto spomienky budeme spomínať navždy. No naše vnúčatá alebo pravnúčatá, alebo takýmto spôsobom aj naše deti, nebudú mať takéto spomienky. Nebudú mať zdravý a šťastný život. A to len vďaka nám a našej chamtivosti. Chceme veľa dreva, potom ho predávať do iných krajín alebo niečo vyrobiť a výrobky predať. Áno, my ich predáme a zarobíme, a zničíme niečo, čo sa budovalo roky. A len preto, že sme chamtiví, mladšie generácie nezažijú to, čo my. Nebudú mať taký zdravý život ako my. Neuvidia to, čo my. Ako malý som sa chodil prechádzať po lese. Zbierať huby v nedeľu a súťažiť s ocinom, kto našiel lepší a väčší hríb. Keď som bol starší, chodil som sa tam upokojovať, rozmýšľať. Ďalšia výhoda prírody. Ďalšia vec, ktorú nezažijú len kvôli nám. Nevieme si vážiť to, čo máme. Ale ak o to prídeme, možno si to uvedomíme. Možno. Kto z vás videl srnku? Jeleňa? Divú sviňu? Alebo rôzne vtáky? Asi všetci. Pamätáte si na ten pocit, keď ste boli malí a zrazu ste uvideli nejaké zviera? Kričali ste: „Mami, tati, tam je srnka!“ a boli ste šťastní už len z toho, že ste videli obyčajnú srnku alebo iné zviera. Naším správaním ubližujeme aj zvieratám. Ničíme im domovy. Poškodzujeme potravu. My si zájdeme autom do supermarketu, kde nás čaká milión jedál. Vyberieme si, čo nám chutí alebo na čo máme momentálne chuť. Ale čo zvieratá? Na ne nemyslíme. Však prečo aj? Veď my máme čo jesť. Mali by sme myslieť aj na niekoho iného, nielen na seba. Oni si svoju potravu musia nájsť. Jedia rôzne byliny, ktoré my poškodzujeme už len tým, že si sadneme do auta. Výfuky im ničia potravu. Oni nemajú čo jesť a umierajú. Nehovorím, že ja nikdy nesadnem do auta, sadnem a radšej pôjdem autom ako pešo. Lenže my používame autá a rôzne dopravné prostriedky na všetko. Používame ich čím ďalej tým viac. A stále sa do okolia dostáva viac a viac jedovatých plynov. Ľudia ničia všetko okolo seba. A to len preto, lebo nevedia, kedy stačí. Vymysleli autá. Auto samo o sebe nie je zlá vec. Pomáha ľuďom. Ale znova sme boli chamtiví a potrebovali sme tých áut stále viac. Až nám to prerástlo cez hlavu. Škodíme vlastne aj sebe. A ani si to neuvedomujeme. Bez vody sa taktiež nedá žiť. Pijeme vodu, ktorá tečie v potokoch alebo riekach, ktoré tiež znečisťujeme. Vyhodíme papier, potom ďalší a ďalší a toto spraví päť miliárd ľudí! Jeden papierik sa zmení na trošku viac papierikov. Zbavujeme sa odpadkov, ale ako? Recykláciou? V žiadnom prípade. Zájdeme do lesa a vyhodíme svoje smeti tam. Je jedno, či to je práčka, koberec alebo dokonca dlaždice. Veď za to nemusím platiť a pár smetí si nikto nevšimne. Lenže, čo ak si toto povie viac ľudí? V lese, kde sme sa chodili prechádzať, načerpať silu a oddýchnuť si, sa vytvorí malá skládka. Smeti sa postupne dostávajú do potôčikov, ktoré tam tečú. Tie potôčiky to roznesú do okolitých riek, z ktorých pijeme. Dá sa povedať, že ničoho sa nezbavíme úplne. Vyhodíme odpadky a tie sa nám neskôr vrátia v podobe vody, ktorú pijeme. A my si to niekedy, teda dosť často ani neuvedomujeme. Našou lenivosťou sme ublížili sebe. To je spravodlivé, ale ublížili sme taktiež aj zvieratám. Toto je spravodlivé? Myslím, že nie. Máte doma psíka? Alebo iné domáce zviera? Určite máte svojho miláčika a nechceli by ste, aby sa mu niečo stalo. Určite mu nedáte napiť vody, v ktorej sú jedovaté látky. Tak prečo to robíte iným zvieratám? Majú srdce, tak ako vaši miláčikovia, dokonca ako aj my. Ako malí ste radi behali po dvore, hrali naháňačky, kuchára, futbal alebo vajce. Behali ste a dýchali čistý vzduch. Neuvedomovali ste si, že aj toto sa raz zmení. Bezstarostné behanie po záhrade sa zmenilo. Všade, kde sa len dá, staviame rôzne budovy a elektrárne, z ktorých idú plyny. Jedovaté plyny. Tie poškodzujú dýchanie. Zasa ubližujeme aj sebe. Ničíme svet okolo nás, ale ničíme aj seba. Keď nám nezáleží na prírode, na najkrajšej veci na Zemi, malo by nám záležať aspoň na nás. Väčšina si povie: „Veď ja už tu potom nebudem.“ Ale my poškodzujeme prírodu a všetko okolo takým rýchlym spôsobom, že to pravdepodobne zasiahne aj nás.  Mali by sme sa nad sebou zamyslieť... Príroda nebude vždy.“

    Prvýkrát ma bavil dokument. „Tak deti, čo si myslíte?“ „Bolo to zaujímavé.“ Povedal Fero. Fero! Ten čo sa v živote nevyjadril. A divím sa, že nezaspal. Ale mal pravdu. Bolo to iné ako všetky ostatné. Tento bol o tom, čo som zažila ja. Napríklad tie skládky v lese. Tie máme u nás na dedine po celom lese. Ten ujo bol fakt dobrý. Bol úplne cool. „Čo keby sme urobili veľký projekt ako trieda?“ navrhla moja spolužiačka, ktorú nemám veľmi v láske. Ale mala dobrý nápad. „Veľký plagát celej triedy.“ Dodal Fero. Zasa sme všetci zdvihli hlavu. On prehovoril. „Dáme tam fotky z okolia! Drahošanku, Čadečku, Milošovú, Závršie a Svrčinovec. Tam je veľa skládok. Bude to originálne a bude to odtiaľto.“ Zhodli sme sa celá trieda. Prvýkrát sme sa zhodli. Pofotili sme všetko, čo sa len dalo. Bolo to veľké. Plno obrázkov a zopár viet, ktoré nám napadli. Veci, ktoré sme videli. Spýtali sme sa starých rodičov, aké to bolo kedysi. Odpovede boli dosť smutné. Vraveli, ako sa chodili prechádzať, ako počuli štebotanie vtákov, srnky jesť z krmidla alebo ako chodili obracať seno na lúky, a to bosí. Dnes by sa to asi nedalo. Hovorili o tom, čo všetko zažili. Bolo to skvelé. Zážitky, ktoré my nezažijeme. Takto sa postupne pripravujeme o to dobré, čo môžeme zažiť. Zapísali sme tam proste všetko. Názory starých ľudí. Názory detí, ako sme my. Názory učiteliek, ba dokonca aj rozhovor s riaditeľkou.

    O pár dní vyhlasovali víťaza súťaže. Vyhrala to naša trieda. Triedna, veľká zástankyňa prírody, bola na nás pyšná. Po prvýkrát sme sa zapojili do nejakého projektu ako trieda. A zapojil sa každý jeden z triedy. A aj nás to bavilo. Náš projekt sa posunul do celoslovenskej súťaže, kde skončil druhý. Na našu triedu dobré, dosť dobré. Každý z nás dostal pochvalu. K tým zápisom sa to len hodilo. Išlo hlavne o to, aby sme sa všetci zamysleli. Možno ak niekto ten projekt videl, tak vždy, keď bude chcieť odhodiť papier, tak si ho radšej schová do kapsy a neskôr vyhodí doma...


Tatiana Mrvová - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

SVET OKOLO NÁS

    Čo si predstavíte, keď sa povie svet okolo nás? Ja si najskôr predstavím budovy, cesty, autá, oceány, moria... Až na poslednom mieste mi napadne príroda. A viete prečo? Lebo svet sa mení, respektíve ľudia ho menia. Stavajú rôzne firmy, budovy, mrakodrapy, cesty a neuvedomujú si, že namiesto lúky plnej kvetov tam bude budova vedľa budovy. A to je chyba. Na svete by mala prevládať príroda. Nielen preto, že skrášľuje prostredie, ale aj preto, že môže pôsobiť na človeka upokojujúco. Predstavte si, že máte stresujúce zamestnanie, že trpíte depresiou. Nemusíte si dávať lieky alebo chodiť stále k lekárovi. Niekedy môže stačiť, že si sadnete do trávy a pozorujete stromy, kvety, krásy prírody alebo môžete ísť na prechádzku do lesa. Ak vám môžem poradiť, prechádzajte sa po lese, kým nejaký je.

    Žiaľ, v súčasnosti je taký stav, že sa vo veľkom množstve vyrubujú stromy a obávam sa, že lesov bude čím ďalej, tým menej. Prírodu stále znečisťujú práve ľudia. Napríklad niektorí nehádžu odpadky do koša, ale do prírody. Škoda, že si neuvedomujú, že odpad, ktorý hodia voľne na zem, sa rozloží až o niekoľko rokov a možno vôbec. Dobré by bolo vytvárať skupiny dobrovoľníkov, ktorí by zbierali odpadky. Niekto si povie, že nebude predsa zbierať zo zeme smeti, keď on ich tam nehodil, ale nájdu sa aj takí, ktorým to nerobí problém.

    Ďalším problémom našej planéty je globálne otepľovanie. Napríklad niektoré živočíchy, ktoré predtým žili len na určitom mieste, sa naučili žiť aj na miestach, kde by predtým nemohli. Takisto sa mení aj počasie. Veď si zoberte, že tento rok ešte nebol poriadny sneh a už je február. Niekedy je tak teplo, ako v lete. Niekde kvitnú kvety, pučia stromy... Ale to nie je dobré, lebo keď príde mráz, všetko zmrzne. Na jednej strane nechcem, aby prišiel sneh, pretože potom bude dlho zima. Ale na druhej strane Zem potrebuje sneh i ochladenie. Potrebuje si oddýchnuť pod snehovou prikrývkou a tiež načerpať vodu, aby v lete, keď bude horúco, bolo vody dostatok. Veľakrát sa cez leto stáva, že je vody nedostatok, ľuďom vysychajú studne.

    O problémoch nášho sveta by sa dalo ešte veľa písať. No v prvom rade treba niečo robiť, aby sa problémy zmenšovali. A to môže každý jeden z nás, či už deti, alebo dospelí. Rodičia by mali hlavne svoje deti viesť od malička k láske k prírode. Mali by im byť príkladom, neznečisťovať svoje okolie, ale naopak, starať sa oň. Veď všetko tu zanechávame pre budúce generácie. Chceme im zanechať zdevastovanú prírodu? Myslím si, že najlepšie by bolo vrátiť prírode jej pôvodnú tvár. Dúfam, že ľudia sa spamätajú a prestanú ničiť prírodu.


Monika Zubričanová - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

(skutočný)  Svet okolo nás...

    Pozrime sa vôkol seba. Kde to žijeme? Čo je to za svet? Príliš veľa otázok zapĺňa moju myseľ a príliš málo otázok je zodpovedaných. Je mi ľúto, že špinavými odpadmi a hocijakým neporiadkom sa ľudia tak málo zaoberajú. Čisté prostredie je nevyhnutné pre náš život. Už nepoužívané fľaše, dymy z tovární a odtok špinavých vôd je veľa! Prečo len tak niečo vyhadzujeme okolo seba? Čo si neuvedomujeme, že škodíme sami sebe? A nielen sebe, ale aj našej planéte.

    Isto veľa z vás by rado žilo v krásnom hrejivom pocite v srdci, keď sa pozriete z okna a miesto lúky plnej odpadkov a smradu, vidíte deti behajúce po krásnej zelenej tráve, ktorá je na dotyk ako tá najlepšia bavlna a nikde ani smietka. Všetko krásne, rozkvitnuté, neodolateľné. Nemuseli by ste dávať pozor, že vám dieťa domov dovlečie nejaký starý šrot alebo zhnité nádoby s kopou baktérií. Deti by sme tiež mali chrániť pred týmito škodlivinami. Deti sú jedinečné a je to predsa všetko, čo máme. Nech sú akokoľvek neposedné a neposlúchajú, zapĺňajú v našom srdci dieru. No, a načo sa vlastne vyrábajú odpadkové koše, keď sa všetko vyhadzuje navôkol? Možno iba pre tých rozumných, čestných, milujúcich čistú prírodu! To vám ani ten neznesiteľný zápach nevadí?! Myslím, že hovorím za všetkých, keď poviem, že by sme chceli dýchať príjemnú vôňu kvetov a čistej prírody. Veď matka príroda nám toľko dala a my ju tak veľmi ničíme. Tým jej ďakujeme? Úbohé! Je tak veľa ľudí, ktorí môžu s týmto problémom bojovať a uspieť, a oni na to kašlú! Ak to takto bude pokračovať rok za rokom, tak naša planéta to už asi nevydrží. Atmosféra sa takmer úplne zničí. Nebezpečné lúče slnka budú dopadať na Zem v podobe ostrých oštepov. Budú nám ubližovať.

    Nastanú veľké výkyvy počasia, ktoré nebudú škodiť len ľudom, ale tak isto aj zvieratám a rastlinám, čiže prírode. Zasiahne to celý svet a zrejme budeme mať nedostatok liekov a pitnej vody pre všetkých. Treba myslieť aj na to, aj na ostatok, ktorý je vôkol nás. To chceme aby trpeli zvieratá kvôli nám? Predsa si to nezaslúžia! Sú to len nevinné tvory, ktoré sa snažia, žiť, prežiť, nič viac nežiadajú, iba jedlo, ktoré im môžeme poskytnúť alebo trávu, ktorá bude zničená, ak sa budeme naďalej správať nezodpovedne, skrátka ako bezcitné prasce! Toto pomenovanie som musela použiť, lebo neviem ako inak mám nazvať dnešných ľudí. Majú moc a nevyužívajú ju tak, ako by bolo najlepšie. Ale to je hlavne vec politiky.

    Kedysi boli ľudia iní. Vážili si naozaj všetko, čo mali, každú jednu vec a čo je najdôležitejšie, vážili si prírodu! Ďakovali jej za všetko. Za to, že majú kde pestovať zemiaky a rôzne iné obilniny, zeleninu, ovocie, aj za to, že sa im to podarilo s pomocou prírody vypestovať čo najlepšie. Predtým ani nebolo toľko odpadkov, pretože sa nevyrábalo množstvo nezmyslov. Z toho, čo málo mali, dokázali vyžiť. A žili v zdraví a všetko bolo v poriadku. Ako šla doba dopredu, začalo sa vyrábať viac vecí. A pribúdalo toho nespočetné množstvo. Až to dospelo k tomu, ako je to dnes.

    Je mi z toho všetkého zle. Mnoho mojich spolužiakov vyhadzuje odpadky len tak vôkol seba. Keď sa ich spýtam, či im nezáleží na tom, aby sme mali radšej všade čisto, iba kývnu rukou. A keď idem po meste, tie odpadky ani spočítať nemôžem. Je ich toľko ako hviezd. Neviem pochopiť presný problém, či sa vyrába až príliš veľa niektorých zbytočných vecí a tak vzniká veľa zbytočných odpadkov, alebo je problém len v tom, že ľudia ignorujú recykláciu a hádzanie odpadkov do košov. Je smutné, že práve tí ľudia, ktorí s tým nemôžu nič robiť, sú ustarostení a chcú zmenu, a že tí ľudia, ako som už vyššie v texte spomínala, majú na to prostriedky, plnú moc a neriešia to. Pripadá im to ľahostajné. V dnešnej dobe sa stále rieši len finančná otázka. Avšak peniaze tiež nemusia všetkému pomôcť a všetko vyriešiť. Peňazí je dosť, ale sú v rukách ľudí, ktorí ich nevedia používať. Som ešte mladá, život mám pred sebou a rozhodne nechcem žiť vo svete, kde je všetko zamorené nečistotami, baktériami a zbytočným neporiadkom. Kde sa majú deti hrať? Mám taký pocit, že o chvíľu sa nebudú hrať na zelených lúkach, ale na smetiskách. Ničíme si všetko cenné, čo máme. Málo ľudí si to uvedomuje. Keby sa viac ľudí zamýšľalo nad takýmito vecami, možno by sme boli niekde úplne inde! Je na čase sa nad tým zamyslieť.

    Trápi ma ešte jedna vec, ktorá sa týka ťažby dreva. Až príliš sa ťaží a až príliš strácame čistý vzduch. A aj po ťažbe dreva ostávajú neporiadky! To sú tí robotníci platení za to, aby vyťažili polku niekedy aj zdravého lesa a nechali po sebe spúšť? Tak to teda nie! To nie je nič rozumné. Boli ste niekedy v Nemecku? Určite by ste sa tam mali ísť pozrieť. Videli by ste ten nenormálny rozdiel medzi Slovenskom a Nemeckom. V Nemecku je oveľa čistejšie aj preto, že zaviedli systém, že plastové fľaše a plechovky sú zálohované. Myslím, že je to veľmi rozumné riešenie, ako zabrániť zbytočnému odpadovému svinstvu. Máme takú „super“ vládu, že sme stále pozadu. Uvidíte sami o pár rokov, ako to tu bude vyzerať.

    Mojím snom nie je mať notebook, iPod a neviem aké super vybavenie, to mi nikdy nevytvorí skvelý pocit tak, ako čistota v prírode. Príroda je niečo, čo sa prehliadnuť nedá a práve preto by sme ju mali čistiť a ochraňovať a potom môžeme byť pyšní, kde žijeme a môžeme sa tešiť, že keď vyjdeme na ulicu, nemusíme sa hanbiť, ale byť spokojní, že máme krásne prostredie, v ktorom sa cítime dobre a spokojne.


Martina Stančová - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

Svet okolo nás

(Rozprávka zo života)

    Kde bolo, tam bolo, žili raz v malom domčeku pri potôčiku dvaja súrodenci. Jeden z nich bolo dievča a druhý bol chlapec. Boli to vzorní ľudia, ktorí sa starali o prírodu a mali aj svoj prírodno-recyklujúci krúžok. Krúžok mal viesť ľudí k tomu, aby sa správali k prírode úctivo a starali sa o ňu. Jedného dňa sa však z ničoho nič súrodencom začali ich spolužiaci smiať. Dievča si len pomyslelo, akí sú to hlupáci, ale chlapec preto nemohol spať, a preto sa rozhodol odísť z krúžku. Dievča sa len udivene spýtalo: „Prečo odchádzaš? Snaď nie kvôli tým usmrkancom, ktorí ani nevedia čo so sebou?“ „Áno, kvôli nim. Už neznesiem ďalšie posmešky.“ Dievča sa celý čas kvôli tomu trápilo, ale tiež nechcelo brata nútiť, preto ho nechalo ísť.

    Takto prešlo niekoľko rokov a veľa vecí sa zmenilo. Dievča stále viedlo krúžok a veľa ľudí sa k nej aj pridalo. Stále žila v domčeku pri potôčiku, no už len sama. Brat si postavil nový dom na druhom konci lesa, ktorému sa nedalo už tak povedať. Stromy boli bez listov, všade bol dym, odpadky a znečistený vzduch. Les sa zmenil tiež a spolu s ním sa zmenil aj chlapec. Znenávidel sestru za to, čo robila. Pridal sa k skupine ľudí, ktorým bola príroda úplne ukranutá, preto les, v ktorom býval, už nebol taký, ako kedysi. Jeho sestra ho už od toho odhovárala, ale darmo. Nechcel, aby bol druhými ponižovaný a byť obeťou posmeškov.

    Ubehlo zase ďalších pár rokov navyše. Skoro nič sa nezmenilo, až na to, že ľudí, čo zachraňovalo prírodu, bolo čoraz menej a ľudí, čo na ňu kašlalo, stále bolo naopak stále viac a viac. Znečistenie už začalo prechádzať do prostredia, kde žilo dievča. Zrazu dievča smrteľne ochorelo. Dozvedel sa to aj jej brat a ihneď prišiel za ňou.

    „Ako to, že si tak náhle ochorela?“ pýtal sa so slzami v očiach. „Vždy si bola zdravá ako ryba. Prečo?“ „Nikdy som ti to nepovedala, ale ten náš krúžok som nezaložila len preto, aby príroda bola v poriadku, ale aj pre ľudí, ktorí majú problémy so znečisteným vzduchom a keď sa ho nadýchajú, smrteľne ochorejú ako ja.“ „Och, nie! Prečo som ťa len opustil vtedy, keď sa nám posmievali. Bol som strašne sebecký. Viem, že ty by si pri mne zostala a myslela na mňa tak, ako si myslela aj na druhých pri zakladaní krúžku.“ Dievča sa len na brata usmialo: „Ľudia  robia chyby, ale nemôžeš viniť seba za to, ako som dopadla. Ty si ľudí neovplyvnil pri tom, či budú pomáhať prírode alebo nie. Rozhodli sa sami a väčšina sa rozhodla zle. Ja verím, že teraz sa ty rozhodneš správne a budeš naďalej pokračovať s krúžkom.“

    Svoje vety dopovedala s posledným dychom. Už sa jej len pomaly zatvárali viečka, na tváti jej zostal už večný úsmev. Jej brat len zostal so slzami v očiach sedieť pri jej posteli. O pár rokov chlapec, z ktorého sa už stal dospelý muž, vlastnil firmu, ktorú založil na ochranu prírody. Pomenoval ju po svoje sestre, ktorá mala meno z latinského názvu Flóra, čo v preklade znamená príroda.


Patrik Heglas - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

Príroda okolo nás alebo globálny problém

    Neviem, ako presne sa dokážem vo svojom veku vyjadrovať k našej globálnej situácii, ale pokúsim sa to opísať ako najlepšie dokážem. V každom štáte sú  minimálne dve skládky, na ktorých sa kvantá odpadkov zahrabávajú pod zem, a preto sa zemina znehodnocuje, a to som zatiaľ nehovoril o veľkých štátoch akými sú Amerika, Rusko a továrňami zaplnená Čína. Tieto štáty vypúšťajú mnoho škodlivého CO₂ a iných plynov do ovzdušia. Toto je spôsobené nielen autami, ale aj početným množstvom tovární, čo má za následok topenie ľadovcov na póloch a zvyšovanie hladín svetových oceánov. Toto vyvrcholí tým, že sa zaplavia prímorské mestá a bezpečne bude len vo vnútrozemí.

    Na svete sa denne minie nespočetné množstvo ropy, za ktorú ľudia platia veľké množstvo peňazí. Hovorí sa ,,Kto vlastní ropný vrt, je za vodou.‘‘ Ale čo sa stane, keď sa minie posledná kvapka ropy? Čo s tým ľudia spravia? Vedci už teraz vyvíjajú a vyrábajú vozidlá poháňané primárnou energiou, akou je elektrina, vodík, slnko a rôzne ďalšie. Rôzne skupiny ľudí sa starajú o našu Matku prírodu, ako napríklad Greenpeace. Veľa ľudí vo veľkomestách sa sťahuje do tichých dedín kvôli lepšiemu vzduchu a utekajú hlavne od rušivej dopravnej premávky. Síce je to aj naopak, ľudia z dedín sa sťahujú do veľkomiest za lepšou školou alebo aj prácou, ale väčšina z nich sa vráti späť do svojej rodnej dediny. Existujú miesta, na ktorých si ľudia môžu oddýchnuť alebo porelaxovať, na príjemnej prechádzke, a to práve v prírodných rezerváciách a parkoch.

    V dnešnej dobe veľké korporácie nabádajú recyklovať odpadky ako plasty, sklá a podobne za účelom myšlienky Zeleného sveta. Recyklácia vlastne znamená obnovenie už použitých materiálov. Recykláciou zabraňujeme výrubom lesa, stenčovaniu ozónovej vrstvy a hlavne znečisteniu prírody. Spomeňme si na krásy nášho slovenského kraja, na naše mohutné Tatry, na naše dlhé rieky, ktoré sa ťahajú celou našou krajinou... ako budú vyzerať o ďalších päťdesiat až sto rokov? Túto otázku si azda kladú všetci na svete, ale odpoveď je ľahká. Záleží na tom, ako sa budeme starať o našu prírodu a ako budeme učiť ďalšie generácie, ako sa k nej správať. Ale čo by bolo, ak by sa stal presný opak? Naše rieky by boli zamorené odpadmi a zahynutými rybami a ďalšími živočíchmi. Z našich lesov ostane iba štvrtina a pomer plynov vo vzduchu by sa zmenil. Všetko toto by malo pre ľudstvo aj svet neopísateľný dôsledok, čím narážam aj na výrub tropických pralesov.

    Tak sa uvedomme a začnime recyklovať, kompostovať a hlavne musíme prestať vyhadzovať odpadky do prírody, lebo ak chceme mať dlhší život, zdravší životný štýl, musíme si svoje okolie udržiavať v čistote a musíme upovedomiť aj ostatných ľudí o zásadách udržiavania si prírody, teda svojho okolia. Tak toto je môj odkaz pre všetkých, môj pohľad na to, aká je situácia vo svete a ako si skvalitniť svoj životný štýl. Verím, že moji čitatelia sa pozastavia a porozmýšľajú nad tým, ako sa správajú k prírode – či priateľsky, alebo práve naopak. Ak sa správajú priateľsky a ak uvidia niekoho, kto robí nesprávne veci voči prírode, nech ho usmernia, aby si každý uvedomil, čo vlastne robí prírode, a teda i sám sebe.


Rastislav Kučerík - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

Svet okolo nás alebo krása prírody a jej znečisťovanie

    Chcel by som Vám prečítať svoju menšiu úvahu o prírode a svete okolo nás. Svoju menšiu úvahu som nazval „Krása prírody a jej znečisťovanie“.

    V poslednej dobe som veľmi študoval túto tému. Chodil som na dlhé túry a sledoval som krásu prírody. Musím uznať, že som sa nikdy necítil lepšie. Príroda ma veľmi fascinovala, doteraz som to nikdy takto nevnímal. Na túre som bol týždeň.

    V prírode som si to stopercentne užíval a relaxoval. Ide o ten pokoj a mier, ktorý nikto z náš nezažije v meste! V meste nie je taký čistý vzduch ako v lese. Musíme tu dýchať výpary z áut a v podstate žijeme v smogu. Sme obklopení ruchom a nekonečným chaosom. Žijeme v každodennom kolobehu. Odpadky sú všade okolo nás. Každý z nás si vraví, že vyhadzovanie odpadkov na zem je strašné. No pritom každý člověk, čo toto povie, vyhodil aspoň raz len tak dáke odpadky do prírody. Všetci by sme chceli, aby bolo na planéte čisto, no nikto nepohne prstom a nezačne sám od seba. Každý si povie: „A čo, jedna plechovka, to nevadí!“ No mohli by sme sa zamyslieť. Aj keď už máme aj odhodlanie, o chvíľu nás to prejde.

    Na svete je kopu organizácií, ktoré to berú naozaj vážne. Lenže, oni sami nič nezmenia, to musia chcieť aj ostatní ľudia. Je strašné, keď si uvedomíme, že o pár rokov tu už nemusí byť ani jeden strom. Na svete sa míňa všetko dobré, no zlého sa tu hromadí stále viac a viac.

    No aj napriek všetkému som veľmi rád, že žijem na Slovensku. Veľa štátov nám môže závidieť našu krásnu prírodu. Veľa turistov chodí na Slovensko kvôli našim krásnym Tatrám! Ale nielen Tatry sú našou pýchou, je tu omnoho viac prírodných krás, ktoré stoja zato!

    Ale späť k téme znečisťovania. Zatiaľ sme si prešli skôr pozitíva a ospravedlnenia ľudských činov, no poďme k jednému veľkému negatívu… sú ním továrne! Znečisťujú okolie, ovzdušie, vypúšťajú nečistoty do riek, čo je strašné! Ľudia ničia prírodu len preto, aby si zarobili. Lenže čo z toho, keď budú mať peniaze, ale nebudú mať čo piť, nebudú mať možnosť sa ísť prejsť po krásnom lese. Za ľudskú hlúposť trpia najmä zvieratá. Ročne ich kvôli nám zomrie nespočetne veľa. Netrúfam si ani odhadovať čísla , ale je to na zamyslenie. Ďalším negatívom, ktorým zabíjame sami seba, je ozónová diera! Tu sa ukázal jeden príklad, prečo neznečisťovať okolie. Ľudia kvôli tomu dostávajú rakovinu či slepnú. Toto všetko pôsobia či už freóny alebo vypúšťanie plynov z tovární. No toto všetko je len úvaha žiaka, ktorú asi nikto nebude brať vážne, ale za napísanie to stálo.

    Ja viem, že tento text si možno niekto prečíta, ale hodí to za hlavu hneď za okamih! Opäť bude žiť v kolobehu a s týmto problémom nič nespraví! Načo sa vlastne niekto snaží niečo napísať? Alebo spraviť nejakú úvahu, keď každý bude žiť aj tak ako žil doteraz. Ani emotívne stránky nepomôžu. Dnešná generácia nemá záujem o prírodu, skôr má záujem o svoje pohodlie. Možno ich moja práca bude motivovať k zmene. Ďakujem všetkým organizáciám, ktoré bojujú za čistú prírodu!


Martina Jarábková - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

Svet okolo nás alebo krása prírody a jej znečisťovanie

    Mám veľmi rada prírodu. Vo voľnom čase chodievam najradšej do hôr, na lúky a zbožňujem krásny výhľad z vrcholov kopcov na okolitý svet.

    Už od detstva ma lákala príroda a neobsedela som doma. Žijem na okraji malej dediny obklopenej horami. V Tatrách som síce ešte nebola, ale viem si prestaviť, ako je tam nádherne. No stačia mi aj poklady a krásy hôr, ktoré mám rovno pred dverami domova. Milujem turistiku aj na väčšie kopce. Keďže som z Kysúc, navštevujem okolité kopce, napríklad veľmi krásne je na najvyššom vrchole Kysúc na Veľkej Rači, kde za priaznivého počasia môžeme vidieť až do Poľska a Čiech.

    Veľmi ma zaráža, keď v prírode nachádzam odpadky. Je hrozné, keď sa prechádzate po lese a nájdete tam plno malých obalov z cukríkov, keksov a podobných vecí. Najhoršie je to, že niekto dokáže vyhodiť veľké pneumatiky, ktoré sa dajú recyklovať. Stretla som sa v prírode s plechmi z práčky, čo je až na zaplakanie! Veď asi všade chodia vykupovači železa a plechov.  No niekto si radšej nájde čas a zavezie to tam, kde to nikto nenájde. Alebo také plastové fľaše, veď tie sa rozkladajú milióny rokov. A niekto si je toho vedomý a ja tak to do prírody vyhodí.

    Ja som zásadne proti vyhadzovaniu odpadkov do prírody, a preto takýto odpad vezmem a vyhodím tam, kam patrí – do koša. Svet okolo nás by mal byť pre nás dôležitý, mali by sme si ho vážiť a uvedomovať, že sme jeho súčasťou. Musíme si prírodu chrániť a myslieť aj na budúcnosť.


Natália Muchová - ZŠ s MŠ, Podzávoz 2739, Čadca 022 01

Svet okolo nás

    Domy, paneláky, obchody, plavárne, bary, supermarkety, ale tiež aj životné prostredie. Životné prostredie je všade okolo nás. Zem, vzduch, voda, rastlinstvo a živočíšstvo. Človek je na zemi dlho, no príroda ešte dlhšie.

    Časom sa človek zdokonalil, no zdokonaľuje sa aj teraz. Príroda nám poskytla domov aj potravu a to nie len nám, ale aj rastlinám a zvieratám. No ľudom je jedno, čo bude so životným prostredím v budúcnosti, samozrejme nie všetkým. Je im jedno či vyhodia sprej, deodorant, papierik od tyčinky, nejaký obal či plechovky do koša alebo vedľa neho. Nezáleží im na tom, čo bude s prírodou zajtra, za rok, za dva.

    Povedia si: „Veď to neuškodí!" Ale každým takýmto dňom sa naše životné prostredie viac a viac znečisťuje! To, že "MY" znečisťujeme životné prostredie spôsobujeme veľa škôd. Napr. globálne otepľovanie, kyslé dažde, choroby, epidémie, chrípky a veľa iných vecí. Ničíme tým svoje zdravie, ale aj zdravie rastlín a zvierat. Rastliny potrebujeme, ako napr. stromy, potrebujeme dýchať. Zbytočne ich rúbeme a papiere, ktoré sa z nich vyrábajú vyhodíme buď medzi iné odpadky, alebo ich spálime. No mali by sme ich recyklovať. Keď budeme tak konať, výruby stromov sa budú zmenšovať a to zachráni množstvo stromov.
Nielen my, ale aj zvieratá potrebujú rieky, kanály, moria, oceány. Tým, že ju znečisťujeme spôsobujeme úhyn niektorých druhov rýb. Niektorí ľudia kúria drevom a uhlím aj cez leto. Ale na čo? To sme až takí leniví, že nedokážeme dvihnúť ten svoj zadok a zájsť si pre deku? No priznajme si, touto dobou sme tak strašne zleniveli.

    Staviame elektráreň za elektrárňou, obchod za obchodom. Rúbeme lesy a ohrozujeme tým zvieratá a miesto nich tam postavíme hypermarket. V jednom meste sú aj štyri a viac. To nám nestačí jeden či dva?
Neviem ako vám, ale mne sa takáto budúcnosť nepáči. Domnievam sa, že tento svet naším správaním pomaly, ale isto zničíme. Nehovorím, že sa to stane na budúci rok, alebo rok po ňom, ale ak to pôjde takto ďalej raz sa to určite stane. Mali by sme s tým niečo urobiť! Neviete ako začať? Je to jednoduché, začnite najprv sami sebou, so svojou rodinou! Pokúsme sa spolu zmeniť tento svet! Pokúsme sa byť lepší a zaistíme tým budúcnosť nielen pre naše deti, ale aj pre ľudstvo! My sme predsa budúcnosť ľudstva!


Liliana Murčová - ZŠ s MŠ, Podzávoz 2739, Čadca 022 01

Zastavte svet, chcem vystúpiť

    V súčastnom svete existuje množstvo otázok a problémov, ktoré brzdia pozitívne uberanie sa celkovej morálky ľudstva, ale prejavuje sa to na každom jednom z nás. Sú to hlavne problémy humánne, ekologické a morálne.

    Ale poďme začať hovoriť najskôr o tých humánnych. Žijeme v uponáhľanom svete, často si neuvedomujeme, ako vlastne žijeme, či pritom neškodíme ostatným a či je to hlavne pre nás dobré. Mnohí ľudia porušujú ľudské práva, ale hlavne morálne práva spoločnosti. Niekto to robí pravidelne, iný nechtiac. Najhoršie je to, že každý všetko opláca. Najmä to zlé, ba niekedy kruté. Každý jeden z nás dostal pri narodení a pri neskoršom vývine slobodnú vôľu. Myslím si, že je dosť dôležité, ako nás do života uvedie matka, otec a okolie, v ktorom vyrastáme. Veď koľko zlodejov, vrahov, delikventov prišlo k svojej činnosti pod vplyvom zlého okolia? Ľudia sú rôzni.

    Ale prečo sa hovorí, že hoci sme rôzni, všetci sme rovnakí? Mne sa nezdá. Ako to, že rozdiely medzi nami sú také veľké, a pritom nikoho netrápia? Čo ak má niekto talent a kvôli peniazom ho nemôže rozvíjať? Načo sú milionárom a miliardárom ich peniaze? Niektorí zomierajú len preto, lebo druhí nie sú ochotní pomôcť. Ľudia sa akoby zmenili. Každá rodina má aspoň jedno auto. Do práce, do školy, ale aj do mesta chodíme dopravou. Skúste sa len spýtať vašich starých rodičov či mali auto. Odpoveď asi vieme. Ak každé dnešné auto čo máme na Slovensku prejde len 10 km denne, tak spolu vyprodukujú až 4 milióny kg oxidu uhličitého. Viete koľko to je? Nehovorím len za nás, ale aj za ďaľšie generácie, ktoré chcú viesť normálny život bez obáv čo bude ďaľej. Nám sa to hovorí ľahko, kým necítime následky. Ľudia sú takí, že ak sa ich to  priamo netýka, tak ich to nezaujíma. Ale bohužiaľ opak je pravdou. Dotýka sa to všetkých, celého sveta.

    Ako môžeme vypiť minerálku a fľašu hodiť kam sa nám len zachce. Určite mi dáte za pravdu, že les sa už vôbec lesom nazvať nedá. A nemusíme chodiť až do lesa. Stačí vyjsť von. Ľudia si zvykli. Ani nás nenapadne ten papier, obal, fľašu zodvihnúť a hodiť ju do koša. Nie, predsa keď to nerobia druhí, tak načo ja. Keby sa každý riadil týmto, tak kde by sme boli ? Začať treba sebou samým. Vystúp z radu a povedz svoj názor. Určite nebudeš jediný a sám. Všetci by sme sa mali postaviť proti tomu čo sa deje. Predsa nám záleží na našich deťoch, vnúčatách, kamarátoch, blízskych. Celý svet nezmením, ale netreba sa vzdávať. A pritom by stačilo tak málo, pretože spoločne dokážeme veľké veci. Spolu sme vyrastali, budovali svet, objavovali nové krajiny a osídľovali ich. Len vďaka nej žijeme. Pomôžme jej! Splaťme jej dlh, ktorý je cenovo nevyčísliteľný. Veď predsa náš život sa vyčísliť nedá. Ničili sme ju už dosť. Nastal čas na pomoc. Pomoc, ktorá pomôže obidvom stranám.


Daniel Šimášek  - ZŠ s MŠ, Podzávoz 2739, Čadca 022 01

Svet okolo nás

/ Úvaha /

    Aby sme lepšie pochopili, „ Aký je svet okolo nás ?“ - musíme sa zamyslieť nad tým, „ Ako vznikol svet.“
Na počiatku bola tma v nej sa hmýrili drobné chemické častice, ktoré vytvárali chaos, lebo nevedeli kam patria. A keď do seba narazili dve výbušné častice, nastal výbuch a vznikla žeravá hviezda nazývaná slnko. A takto podobne vznikala aj naša Zem a ostatné planéty našej galaxie. Náš svet tvoria kontinenty, moria a oceány. Na pevnine sú rozsiahle nížiny, pohoria, ale aj slnkom rozohriate púšte a savany. Pevninu obývajú zvieratá rozličných druhov a foriem, ale aj najväčší škodca  Zeme a jej krás ČLOVEK. Keďže človek dostal do vienka rozum, tak svojimi vynálezmi začal dobývať moria a oceány lodnou dopravou. Človek však závidel vtákom krídla a chcel všetko vidieť z vtáčej perspektívy. Tak musel pokoriť aj oblohu svojou leteckou dopravou a keď už sme pri tom, prečo by sme nedobývali vesmír a nehľadali ďalšiu planétu, ktorú by sme plienili svojou prítomnosťou. Teraz sa však vráťme k našej Zemi, krásnej modrej planéte. Modrá je nepochybne preto, lebo z väčšej časti ju tvoria moria a oceány so svojím rôznorodým obyvateľstvom. Ale tieto krásy podmorského života môžeme poznať len sprostredkovane s DVD filmov. Očariť nás môžu ladné ružové medúzy či morské koníky. Najväčší morský cicavec veľryba, alebo najinteligentnejší morský cicavec delfín. No nesmieme zabúdať aj na predátorov – žraloky rôznych druhov. Aj toto svedčí o našej zvedavosti a o tom, že si chceme všetko aspoň čiastočne podmaniť. K tomu slúžia ďalšie vynálezy ľudského umu, a to ponorky a potápačské skafandery. Náš pokrok prináša aj negatíva pre morský aj podmorský život. Lodná doprava a jej havárie ropných tankerov sú pre množstvo živočíchov život ohrozujúce. Nehovoriac o ťažbe ropy z ropných morských vrtov a vôbec už o tom, keď si nejaká veľmoc urobí z mora skládku toxických odpadov.

    Druhová skladba zvierat  sa líši na každom kontinente. V Afrike  je to najväčší suchozemský  cicavec   slon, ktorý nesprávnymi zásahmi človeka je ohrozený, tak ako aj nosorožce, lebo ich lovia pytliaci pre ich kly a podľa mňa dosť zverským spôsobom. Žijú tam vznešené dlho- krké žirafy, vrtké gazely, antilopy, zebry, pakone a ich predátori levy, gepardy,  leopardy a mrchožrúti – hyeny. V Níle si hovie dravý krokodíl, ale aj ozrutný hroch.  U protinožcoch, čiže na územií Austrálie je popredný zástupca zvieracej ríše kengura, ďalej medvedík koala, ježura, jašter varan a veľké množstvo jedovatých a nejedovatých hadov. Vodným predátorom je tu tiež krokodíl. Domov tu má aj divoký pes dingo. Večne zamrznutá Antarktída má tiež svojich obyvateľov. Sú to vtáčatka oblečené do fraku  - tučniaky a spoločnosť im robia migrujúce tulene. Áziu tvorí množstvo štátov. Ja by som chcel dať do popredia čiernobiele zvieratko, takmer pred vyhynutím požierajúce vetvičky bambusu. Určite ste ho spoznali, ide o pandu žijúcu v Číne. Kráľom zvierat v Indii je tiger.  V Európe je to zas medveď hnedý, ale aj tu sa nachádzajú mačkovité šelmy ako je rys ostrovid a divá mačka. Je tu vznešený vlk sivý a ryšavá líška. Zo vzduchu nás sledujú dravci orol, kaňa a jastrab. Na území Ameriky v horách vládne grizly . Nad červenými kaňonmi plachtia mrtvoložrúti kondory a supy, ale aj vznešený americký orol.

    Okolitý svet netvoria len zvieratá, ale aj prekrásna prírodná scenéria s pestrými farbami, aké nenamieša žiadny maliar. Táto príroda ide vplyvom človeka do úzadia, lebo ju pohlcuje výstavba mrakodrapov, honosných chrámov, tovární, elektrárni, diaľnic, mostov.

    Tieto výdobytky pravdepodobne potrebuje človek k tomu, aby si národy a rasy boli k sebe bližšie. Ale v našom svete to nefungovalo a ani nefunguje. Rozdiely medzi rasami a náboženstvami od počiatku viedli k vojnám. Najhoršia bola druhá svetová vojna, lebo Adolf Hitler pokladal bielu rasu za nadradenú, čo viedlo k vyhladeniu židov a iných podradných rás. V tomto období bola vyvinutá aj atómová zbraň, ktorá bola hodená na Hirošimu a Nagasaki, ktorá bola na niekoľko rokov zamorená radiáciou. Nebola vhodná pre život. Takáto hrozba nám hrozí aj od našich atómových elektrární. Už v minulosti došlo k takémuto výbuchu v Černobyle a taktiež v Japonsku po zemetrasení došlo k havárii.

    Príroda platí daň za blahobytný život človeka narušením ozónu, ktorý vedie k urýchleniu globálneho oteplenia, a ten má za následok celoplošné zmeny v počasí. Určite ste si všimli, že napríklad sneží tam kde nikdy nesnežilo a tam kde má byť sneh  sú záplavy. Vtedy vodný živel ničí majetky, berie ľudské životy a zanecháva strach. Aj tu chce človek tento živel – vodu skrotiť. Reguláciou brehou a výstavbou vodných nádrží a elektrárni. S tým rizikom, že narušia už bez tak krehký ekosystém. Ľudstvo vyprodukuje  veľa smogu svojou automobilovou dopravou, ale aj priemyselnou výrobou. Toto zamorenie nepriaznivo pôsobí na ľudský organizmus, ale aj na všetko živé.

    Nedá mi aby som nespomenul aj prírodné deje, ktorými nám dáva Zem na vedomie, že žije. Jedným prejavom sú zemetrasenia, čiže pohyb zemských dosiek a uvoľnenie energie z vnútra zeme sopky. Myslím si, že bez existencie týchto prejavov naša Zem postupne zomrie.    Ľudia zobuďte sa nechajte žiť a budete žiť aj vy v ďalších generáciách. Chráňte ten náš nádherný svet dajte mu dýchať. Vráťte sa aspoň o krok späť k životu svojich predkov, keď brali ohľad na prírodu a nehýbali svetom peniaze. Len bohatí si myslia, že si všetko kúpia, ale nemajú pravdu. Zdravé životné prostredie sa kúpiť nedá.


Chiara Mihalčatinová - ZŠ Dolná Tižina, Dolná Tižina 28, 01304

Ľudia?

    Nikdy, ale naozaj nikdy  som nebola taký ten ochranár prírody ani obhájca životného prostredia. Prírodu som viac-menej ignorovala. Zahadzovala som papieriky na zem a robila veci proti prírode, čo „normálny“ človek  robí.  Oči mi otvoril až jeden môj životný príbeh, keď som bola na dovolenke s rodinou.

    More, pláž, päťhviezdičkový hotel, jedlo 6 krát denne... čo viac si človek môže priať. Už asi len lepšiu spoločnosť. So 70 ročnou babkou, s otcom, ktorý má pivné brucho(vraj ho má, preto lebo býva často spoločensky unavený) a s  mamou čo sa snaží schudnúť, je tu naozaj nuda. Po 3 dňoch plných prednášok o tom, aký bol dedko „švárny“ mládenec, som si istá, že som zrelá na psychiatriu. Musím odtiaľto vypadnúť. Aspoň na pár hodín. Lenže kam? Na pláž nie, tam by ma hneď našli. Zašiť sa do hotela, to tiež nie, tak kde teda? Všimla som si, že väčšina teenagerov v mojom veku chodí do tovární neďaleko odtiaľto. Čo tam robia, to netuším, ale za pokus to stojí, aspoň ,,zabijem“ nudu. Vzduch je čistý, čo ma len presviedča, aby som sa tam šla aspoň pozrieť. Veď  by som sa len nakukla, to hádam nie je hriech. Strčila som mobil do vrecka, prehodila cez seba svetrík, dala nohy do topánok a ide sa. Pre istotu som ešte skontrolovala moju vizáž, aby som sa nestrápnila pred toľkými chalanmi. „Perfektné“- cmukla som na seba do zrkadla a vzápätí som už išla hrboľatou cestičkou smer továrne. Ocitla som sa pred dverami jednej z tovární a na okamih zaváhala. ,,Ísť či neísť? “. Rozhodla som sa pre možnosť „a“ a tlačila som dvere továrne smerom dnu. Nešli. ,,Sú zamknuté?“. Chcela som sa už obrátiť, lebo továreň naozaj pôsobila strašidelne a nikde som nepočula ten krik detí, čo šli týmto smerom. Vtom som si však všimla, že na dverách je napísané „ŤAHAŤ“. ,,Och, ja hlupaňa, už mám trapas a ešte nie som ani v cieli“. No nič, dvere som teda ťahaním otvorila a ako sivá myška som sa prešmykla dnu. Vzápätí ma ovial hnusný smrad. A to, čo sa mi naskytlo, na to nikdy nezabudnem. Keď len na okamih zavriem oči ,mám to pred nimi. Bude ma to prenasledovať už celý život.
Ľudia tam pracovali. Nie však obyčajnou prácou. Hnusnou prácou. Vyrábali kozmetické doplnky. Nie však obyčajné. Testovali ich na zvieratách...na tých krásnych zvieratách, čo nám posiela sama príroda. Nevyzerali nadšene. Mali obrovské, ale že naozaj obrovské kruhy pod očami (nie také ,čo zakryjete korektorom), krvavé ruky (zrejme od práce) a miestami vyzerali ako monštrá. Mali taký ten unavený pohľad a oči podliate krvou, no nebála som sa ich. Ľutovala som ich. Najväčšia hrôza ma ešte len čakala. Všetok ten odpad šiel do  jazierka veľkého asi ako futbalové ihrisko. Nie, jazierko je silné slovo, bola to jedna hnusná obrovská kaluž špinavej vody. Kostry rýb a všetkých vodných živočíchov plávali na hladine a rastliny okolo boli zhnité a čierne. Zem bola popraskaná a tak vysušená výparmi z továrne, že mi z očí vyhŕkli slzy pri pohľade na tu skazu. Naozaj? Naozaj je toto dielo človeka? Takto sa odvďačuje za tie dary aké mu dala príroda?! Takto?! Plakala som a to som naozaj silná povaha...Nie plakala...ja som revala! Nečudo, že si ma tí ľudia všimli. O ich náklonnosť som však nestála. Zanevrela som na ľudstvo. Utekala som preč z továrne a ľahla si do kríkov, ktoré boli obďaleč. No, kríky to neboli...bolo to len spráchnivené drevo, kde občas vytŕčal list zelene.  Zelene takej hnusnej, že sa to ani zeleňou nazvať nedá. Tmavo zelenej a tak usadenej prachom, že možno kedysi to býval žiarivo zelený lístok. Sadla som si na poväčší kameň a dívala sa na tu továreň a „prírodu“ okolo. Všetko kilometer od továrne bolo čierne. Naozaj všetko. Neviem, ako som dokázala cestou tu si to nevšimnúť. Čierny dym, čo vychádzal z komína továrne urobil na nebi čierne husté mraky, ktoré vyzerali až strašidelno. Ako keby sa odtiaľ mala každú chvíľu vynoriť ďalšia kopa skazy pre prírodu. Čudujem sa, že sa príroda proti tomu ešte nevzbúrila. Keby som bola ňou, celú túto ohavnosť by som vyplienila. Žeby jej naozaj nevadilo, že na miestach kde sú ľudia, by mohli kvitnúť tie najkrajšie kvietky najrôznejších druhov, vtáčiky by tu spievali a voda žblnkotala? Namiesto toho tu bol len plot z drôtu, uhynuté mŕtvoly zvierat, ktoré ležali na jednej veľkej kope a pomaly sa rozkladali, tŕne, ktoré tejto budove pridávali ešte viac na strašidelnosti a papieriky boli rozhádzané všade, že sa to ani spočítať nedalo. Je to pravda  alebo sa mi len sníva ? Dokážu toto ľudia urobiť prírode? Prírode tak čistej, krásnej a tak obdarujúcej ľudí? Veď ona nič nespravila...ani tie zvieratá, ktoré museli umrieť takto. A aj tie rastliny a stromy sú nevinné. Pozbierala som sa ,pozrela sa smerom k ostatným továrňam a neverila som vlastným očiam. Bolo ich tam aspoň šesť. A prostredie tam bolo také isté ako tu. Zbežne som sa pozrela na nadpis tovární a všimla si ich jednotnosť. Všetky mali totiž napísané ,,Továreň na výrobu kozmetiky “. Značku kozmetiky som prečítať nevedela. Bežala som však naspäť do hotela.  Všetci sa na mňa dívali ako na šialenca. Prečo na mňa? Čo si neuvedomujú ,že možno ich príbuzní pracujú v tých továrňach? A mňa majú za šialenca? No nič. Vstúpila som do hotela, vyviezla sa výťahom a keď  som odomkla dvere, bežala som do spálne. Zapla som notebook a niečo som o tom vygooglila. ,,Továrne na výrobu známej kozmetiky sa nachádzajú na Apeninskom poloostrove. Majú veľmi vysoký odbyt a takmer každý má ich výrobky doma. Fungujú už takmer 17 rokov (toľko rokov mám aj ja) a svetoznámi kritici hovoria o ich výrobkoch ako o najlepších na svete.“ Ďalej som už nečítala, samé chvály. Ako je možné, že nepíšu nič o tej krutosti čo tam spôsobujú prírode? Ľudstvo speje k záhube. Pre každého sú dôležitejšie peniaze a krása ako príroda. Zavrela som notebook a šla som sa vyrozprávať rodičom. Zas som plakala. No oni mi len odpovedali: ,,Lucka, takto to je. S tým nič nenarobíš“. Nahnevala som sa a skríkla na nich! ,,Ja to nenechám len tak! Budem chrániť prírodu do konca môjho života.“ S plačom som odišla na pláž a tam som ostala až do večera.

O niekoľko rokov neskôr...
Už mám 25 rokov a dnes bol môj šťastný deň. Vyhrala som totiž súd s jednou firmou, ktorá testovala svoje výrobky na zvieratách, ničila prírodu a rastliny. Podľa nariadenia súdu, musia svoje továrne zrušiť. Moje sny sa plnia. To čo som si ako 17 ročná zaumienila na dovolenke v Taliansku po zhliadnutí tovární sa stáva skutočnosťou. Stala som sa úspešnou právničkou a ochranárkou prírody. Toto je len môj začiatok. Týchto fabrík je na svete stoviek. Viem však, že ak sa o zavretie všetkých tovární budem snažiť hoci aj do môjho posledného výdychu, bez pomoci ostatných ľudí a bez ich pevnej vôle to zmeniť, nič nezmôžem. Ľudstvo sa musí najskôr spamätať a ak sa niekedy tak stane, dokážeme ešte prírodu obnoviť.

Odkaz pre čitateľov...
Ak ste si môj príbeh prečítali, ďakujem vám za pozornosť, ktorú ste tomuto kúsku papiera venovali. Som síce len obyčajné dievča s neobyčajnými snami, ale verím, že ak sa budeme všetci snažiť, ľudstvu pomôžeme. Aj ja som bola to rozmaznané dievča, ktoré odhadzovalo papieriky hocikde na zem, do potoka vylievala všelijaké svinstvá a nevadilo mi dívať sa na vyrubovanie stromov. Ja som však chcela a zmenila som sa. Nikdy nie je neskoro, stačí len veriť. Preto znečisťovanie životného prostredia nepodporujte! Viete koľko zvierat a živých rastlín zomrie len kvôli nášmu pohodliu? Nespočítateľne mnoho. Tak ako sa nedajú zrátať hviezdy na nebi, tak ani toto. Zmeňme to! Stačí len chcieť.
Toto je odo mňa všetko. Dúfam, že som vám prehovorila do duše a nabudúce sa zamyslite, či batériu vyhodíte do koša, alebo budete auto umývať v potoku, či  vyhodíte papierik na zem, alebo ho zdvihnete a dáte do koša. To je už na vás. Doplatí na to však príroda.


Dominika Baculová - ZŠ s MŠ, Podzávoz 2739, Čadca 022 01

Svet okolo nás

    Keď sa zamyslím, svet okolo nás je skutočne krásny. A zvlášť u nás na Slovensku. Teraz by mi mohol niekto oponovať: ,,Čo už môže byť na Slovensku krásne?” Svet okolo nás v širšom význame môžeme chápať ako celé Slovensko. Je to maličká stredoeurópska krajina s prekrásnou prírodou.Veď si len predstavme, že na takej (v porovnaní s ostatnými  väčšími štátmi) malej rozlohe sa môžeme pýšiť nádhernými horami, obzvlášť našim pokladom - Vysokými Tatrami, ale aj rozsiahlými nížinami na juhu Slovenska, a tiež nespočetnými prírodnými prameňmi liečivých vôd, vodných nádrží a mnohých jaskýň. V užšom význame svet okolo mňa je vlastne moje rodisko - Kysuce. Príroda je tu prekrásna, aj keď život v tomto regióne je ťažký a drsný.

    V minulosti si ľudia vážili každý kúsok pôdy. Keď začínali prácu na poli, tak sa prežehnávali, ba dokonca bozkávali svoju živiteľku ZEM. A ako sa správame v dnešnej dobe my? Je zarážajúce prechádzť niektorými miestami a vidieť koľko špiny a odpadu je okolo nás. Ako to môžu ľudia robiť? Neviem, možno sa chcú predvádzať a chcú ukázať, že sú niekto, lebo ako si všímam, prírodu najviac znečisťujú teenegeri vo veku 13 až 18 rokov. No nielen mladí znečisťujú prírodu. Ani niektorí dospelí nie sú výnimkou. Dokážu na prírode napáchať neskutočné škody, ktoré možno už ani nikto nenapraví. Ale myslím, že takéto správanie vôbec nie je "in", ako si oni myslia. Minule som na zastávke autobusu videla mladú mamičku, ktorá hrešila svojho synčeka za to, že odhodil papier z lízatka na zem. Veľmi to na mňa zapôosobilo, lebo som si hneď spomenula, že takto ma to učila aj moja mama a taktiež učitelia v škole. Nedokázala by som hodiť papier z čohokoľvek na zem. Ak nie je nablízku odpadkový koš, odpad si radšej odložím do tašky a vyhodím ho až doma. Keď som na prechádzke v lese a vidím napríklad krabičku z cigariet, tak ju tiež väčšinou zoberiem so sebou, alebo ju zakryjem zeminou, aby neublížila zvieratkám. V meste som skoro každý deň a keď si všímam, čo všetko je len tak hodené na zemi, je to skutočne príšerné. Ľudia chcú mať okolo domu poriadok, a preto nehodiace sa veci vyvážajú do lesa, kde takýmto spôsobom vznikajú odpadové skládky. Alebo také umývanie áut. Načo by platili za umývareň, keď je potok nablízku? A vôbec im nevadí, že všetky saponáty a oleje idú do rieky. A okrem toho aj mnohé kanalizácie z domácností končia často v riekach. Potom sa zbytočne čudujeme, kde sa z našich potokov vytratili mnohé vzácne  rastliny a živočíchy.

    Aký je teda svet okolo nás? Myslím si, že taký, aký si ho urobíme my. Keď si zničíme pôdu a znečistíme vodu, znamená to záhubu nielen pre zvieratá, ale aj pre človeka. Mali by sme sa všetci usilovať o čisté, zdravé a krásne prostredie okolo nás. Len tak sa budeme mocť tešiť z každodenných maličkostí, ktoré nám prináša život. A nezabúdajme, že je našou povinnosťou zachovať “čistý” svet okolo nás aj pre ďalšie generácie.


Stella Privarová - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

SVET OKOLO NÁS

    Príroda je všetko okolo nás. Často si myslíme, že môžeme znečisťovať prírodu bez ohľadu na to, či sa nám to nejako vráti.  Ľudia sú tvory, ktoré hľadajú nové veci, snažia sa získať nové informácie a robia rôzne experimenty. Zväčša chcú prebádať vesmír, ale nemajú ešte prebádaný svet. Skúmanie má aj svoj zmysel, pretože sa podávame stále ďalej. Ale z hľadiska organizmov, rastlín či živočíchov to nie je vždy vhodné. Človek si neuvedomuje, čo všetko výskum urobí s rastlinami. Ako to narúša fotosyntézu a aký môže mať výrub stromov dopad. Áno, vytvárame nové miesta pre obchodne centrá, na stavanie domov či bytoviek, ale príroda tým nesmierne trpí.

    My to často nevidíme a niektorí ľudia to ani nevnímajú, ale všetko, čo okolo seba znečisťujeme, sa nám to raz ale isto vráti. Každý deň vidíme, počujeme, čo sa vonku všetko deje. Všetky tie katastrofy, zemetrasenia, zosuvy pôdy, výbuchy sopiek či povodne. A všetky tie globálne problémy. Človek je veľmi malý tvor na to, aby to dokázal sám zastaviť. Príroda, bohužiaľ, nemá ústa a nemá príležitosť nám to dať ako inak najavo. Živočíchy i rastliny, všetko potrebujeme, tak prečo sa nesnažíme ich aj nejako chrániť?
Príroda nám dáva najavo, že nie je všetko v poriadku. Tvárime sa, že všetko je tak, ako má byť, ale pritom nie je. Áno, katastrofy patria k životu, ale v minulosti to bolo úplne iné ako dnes. Ničíme všetko vôkol nás a čakáme, čo sa bude diať. A keď sa katastrofa stane, modlíme sa, aby nás obchádzala. Ale dokedy? Naozaj si neuvedomujeme, že príčinu spôsobujeme sami. Sme ľudia, robíme chyby, ale to nám nedovoľuje ničiť svet okolo nás.

    Každý deň počúvame, ako nás oboznamujú s tým, že o pár tisícky rokov sa roztopia všetky ľadovce a že všetko zmizne. Ale týmto tempom a tým, čo všetko robíme, sa to bude len približovať... Výfuky z áut, priemyselné či rôzne chemické továrne, tým všetkým ničíme ovzdušie. Zväčšuje sa nárast chorôb, alergií a iných závažných vecí. Keď si pozrieme, ako odhadzujeme odpadky na zem a pritom sú na to určené smetné koše, tak je to do plaču. Jednoduché veci, ktoré dokážeme ovplyvniť, ale neurobíme nič. Na rozdiel od toho, aby sme sa snažili svet okolo nás skrášľovať, podporujeme rôzne projekty, ktoré ničia prírodu.

    Podávame sa ďalej, máme vyspelé technológie, ale príroda zaostáva, nemá brať odkiaľ energiu na ďalšie fungovanie, pretože my ľudia jej to nedovoľujeme. Všetko má spätnú väzbu a má to veľký vplyv aj na nás. Mali by sme si uvedomiť a zamyslieť sa, čo všetko okolo seba máme, či všetko robíme tak ako máme a či je to vôbec užitočné. Či svojím správaním nespôsobujeme problémy. Mali by sme myslieť aj na prírodu a nie len na seba. Možno na to prídeme až neskôr, len či už nebude neskoro a či bude možnosť s tým niečo urobiť a niečo zase vrátiť späť.


Anton Petrek - ZŠ s MŠ, Čadca Podzávoz 2739, 022 01 Čadca

Problémy životného prostredia

        Uvažovali ste niekedy nad svetom okolo nás? V modernej dobe človek vidí iba seba. Pred tisíckami rokmi vládla príroda človeku, ale to sa zmenilo. Človek sa naučil ovládať prírodu.

        Vďaka výdobytkom modernej techniky máme dnes ľahší život. V minulosti neexistovali plasty, ktorými je tento moderný svet zaplavený. Aj bez nich dokázali ľudia žiť. Mali ťažší život, ale zato mali lepšie životné prostredie. Dnešný svet je taký ako si ho sama ľudská spoločnosť vytvorila. Všade sú samé skládky odpadov, odkiaľ sa šíria mnohé choroby. Bolo omnoho viac lesov. Dnešné lesy na našom území sú už takmer minulosťou. Stromy sú pre nás veľmi dôležité, pretože nám vyrábajú kyslík a sú domovom rôznych zvierat. Človek radšej vidí peniaze ako zelenajúce sa stromy, vďaka ktorým máme kyslík. Vďaka kyslíku môžeme žiť. Ľudia vypúšťajú do pôdy mnohé chemikálie, vody a vzduchu, a tak znečisťujú životné prostredie. A to sa nám neskôr vráti v rozličných chorobách. Za chamtivosť niektorých ľudí, ktorí nelegálne vypúšťajú chemikálie trpíme všetci, pretože každý dýchame, pijeme a jeme to isté. Trpíme nie len my, ale aj nevinné zvieratá. Kvôli vypúšťaniu chemikálií do vzduchu, a to sa nám vráti v podobe kyslých dažďov. Naša planéta je už v kritickom stave. Ťažíme všetky prírodné zdroje ako sú napríklad ropa, uhlie, železná ruda. Kvôli svojej chamtivosti sme zničili toho už mnoho. Človek chce stále viac a viac, nestačí to, čo už má. No všetko si to uvedomíme až vtedy, keď bude neskoro. Stále vidíme a počujeme v televízií a rádiách o záplavách, požiaroch, leteckých katastrofách a ešte mnoho ďalšieho. Všade kde sa pohneme ležia samé pohodené odpadky. Skoro za každou katastrofou stojí človek. Môžeme aj za vyhynutie niektorých druhov zvierat a niektoré patria do ohrozených druhov. Človek im berie domov a zabíja ich pre kožu, parohy, pre ich majestátnosť. Mnohí ľudia lovia len tak pre radosť a aby sa mali čím pochváliť.

         S celým ľudstvom to ide dole vodou. Existuje málo ľudí, ktorí chcú ešte zachrániť túto planétu. Problém je v ľuďoch, pretože  nemáme vôbec úctu k prírode ako naši predkovia. Čím vyspelejšiu techniku máme, tým viac a viac ideme proti prírode, a tým ju ničíme. Človek nikdy neprestane vytvárať nové veci čo mu ešte viac spohodlnia život.

      Príroda je niečo veľmi krásne, vládne v nej harmónia a pokoj, ktorý sa nedá ničím nahradiť. Je len na nás, hlavne na nás mladých, aby sme sa pokúsili zachrániť to, čo na tomto svete ešte máme.


Barbara Vojtašáková - ZŠ s MŠ Rabčice 194, 029 45

Kto proti prírode?

    Zatiaľ, čo ja som sa ju snažila usmažiť pohľadom a vsugerovať jej, nech povie nie, ona sa len usmiala a prikývla. Všetky moje nádeje zlyhali. Kebyže odmietne, musela by som s ňou zostať doma. Mama nám prikázala, aby sme si zobrali niečo na hlavu, išli sa obuť, zamkli a o desať minút, aby sme boli u babky. Lucia z neznámych dôvodov očervenela, vybehla hore schodmi a zamkla sa v kúpeľni. Niekedy ju nechápem. Zatiaľ čo som na ňu čakala, stihla som na  mobile prejsť sedem kôl nejakej šialene primitívnej hry. Keď sa konečne vyterigala, musela som na ňu vyvaliť oči. Dokonalý účes, dokonalý make-up. Ešte aj zuby mala belšie.

    „Dievča, hrablo ti? Veď ideme po seno. P-o-s-e-n-o! Chápeš? Bude tam plno komárov, kadejakej hávede, ale najmä otravné „bonky“ (je to hrozne dotieravý hmyz, ktorý vám vycicia krv a na tele zostane červená mapa, ktorá spuchne a svrbí do zbláznutia) a navyše - vzduch na odpadnutie!“ Chytala som sa za hlavu. Na hádky nebol čas. Schmatla som ju za ruku a rýchlo som zamierila von. Snažila sa mi niečo povedať, ale nedala som jej príležitosť. Po pár sekundách mi bliklo. Zabudla som zamknúť. V tej chvíli by na mňa bola moja učiteľka telesnej určite pyšná. Škoda, že ma nevidí.

    Keď som víťazoslávne pretrhla cieľovú pásku, už všetci čakali. Lucia sa prezieravo blížila k tej veľkej vrčiacej veci. Všetci členovia našej posádky prekvapene civeli na jej oblečenie a vrtké sandále. Podišla som ku traktoru a vyšvihla som sa na sedačku. Kamarátka išla opatrne za mnou a snažila sa zašpiniť čo najmenej. Opatrne sa posúvala ku mne a keď bola v bezpečnej zóne, uvoľnene si sadla na  železnú sedačku a... vykríkla. Traktor bol celý čas na slnku, preto bol trochu horúci, ale sedieť sa na ňom dalo.
„Ja... Radšej idem na vlečku,“ zajachtala. Už vtedy som sa bála o jej zdravie. Ale ani netušila, aké rodeo sa pre ňu začne. Cesta bola hrboľatá a vlečku tak nadhadzovalo, že každú chvíľu som mala pocit, že ju vypľuje na zem. Keď sme o pár minút zastali, bola ako bohyňa Nut. Až na ten rozdiel, že nebola posiata hviezdami, ale modrinami. Účes mala stále v perfektnom stave, aj keď prešiel poriadne ťažkou skúškou (aké tužidlo dočerta používa?). S ťažkosťami a čudným výrazom na tvári sa zošmykla z dedovej krásavice. Postavila sa a hrdinsky sa oprela o hrable, ktoré som jej podstrčila. Opatrne začala napodobňovať moje pohyby, ale veľmi jej to nešlo. A to mala najlepšie hrable zo všetkých! Dedo ich týždne šmirgľoval, aby som si ako jeho jediná vnučka náhodou nepoškodila ručičky. Prevrátila som očami, chytila som jej ruky, ktoré mala ležérne položené na hladkej palici a začala jej ukazovať aspoň trochu, čo má robiť.
„Áu! Môj palec!“  prekvapene som pozrela na úplne hladké hrabličky.  Tak to je super, ak si aj takto dokázala zabiť drízgu.

    „Čo ťa nezabije, to ťa posilní, vyberieš si ju potom!“ vyslovila som obľúbenú, aj keď trochu otrepanú a klišé frázu. Viem, že som jej vtedy veľmi nepomáhala, ale nech si zvyká. Vrátila som sa ku práci a Luciu som nechala ďaleko za sebou. Keď som sa po chvíli pozrela za seba, vo vlasoch mala plno sena, nohy doškriabané do krvi, ale začalo jej to ísť. Znovu vykríkla. Nemusela ani hovoriť, čo sa stalo.
„Nenariekaj! Nechtík  ti dorastie!“ posmešne  som odvrkla.

    V podstate až na tie drobné komplikácie to išlo celkom dobre. Seno bolo na  vlečke. Už len zahrabať, keď sa tu zrazu začali na oblohe zbierať mraky. Babka nespokojne pokrčila nosom a dedko chytil druhý dych. Rýchlo sme fúru sena pritiahli pavonzom (veľkým dreveným klátom, aby sme to po ceste nestratili) a ešte väčšou  rýchlosťou sme naskočili na traktor (Lucia sa radšej vyhla vlečke veľkým oblúkom) a zamierili domov.
Po pár sekundách som na ruke pocítila niečo studené. A  znova. O chvíľu sa už z neba lial hustý dážď. Ani netušíte ako som preklínala fakt, že ako jediní v dedine nemáme na traktore strechu. Smutne som pozrela na seno, ktoré sme tak krvopotne sušili a zbierali. Komín pľul z veľkých dlhých úst čierny dym. Dedo udržiaval na tachometri takmer najväčšiu možnú rýchlosť, dúfajúc, že nejaké seno ešte dokáže zachrániť.
Prechádzali sme okolo susedovho domu a niečo ma okamžite prebralo z tranzu. Čierne nevyspytateľné oči, havranie vlasy (s nádychom strieborna)a... žiadne tričko. Lucia s roztečenou špirálou, zničeným make-upom a úplne rozpadnutým účesom (konečne) akoby upadla do hypnózy. Hlavou mi prebehlo, že podľa toho v akom je stave, mám o sokyňu menej. Bola z neho ešte viac mimo ako ja, a to už je čo povedať. V tej chvíli sa jej tuším zastavilo srdce (ja sa musím priznať,  že som to zvládala o čosi lepšie), pretože sme zazreli aj dokonale biele rovné zuby.

    Možno  vyzerá, že ju vôbec nemám rada, ale nie je to pravda. A to aj napriek tomu, ako to nakoniec dopadlo. Keď o dva týždne odišla, zhodou okolností mi zablikal facebook. Prekvapene som nadvihla obočie. Patrik (ten, čo sa na nás zmoknuté kury pozeral), mi píše iba keď niečo potrebuje (nanešťastie). Nebolo to inak ani v tomto prípade. Pýtal sa ma na meno toho dievčaťa, čo pri mne sedelo na traktore, keď sme sa za dažďa vracali domov. Potom chcel vedieť aj jej telefón a facebook. Unudene som čakala, kedy sa ma spýta na jej rodné číslo. Lucia mi potom o týždeň volala, že mi veľmi pekne ďakuje. Už si dokonca dohodli aj rande! A mne nezostávalo nič iné, iba zaľúbiť sa do niekoho iného.


Annamária Kandrová - Cirkevná spojená škola, Komenského 6, 05361 Spišské Vlachy

Svet okolo nás

    Už sa niekto z vás zmyslel nad tým v akom svete žijeme? Žijeme na nejakej guličke vo vesmíre? Nie žijeme na jednej prenádhernej (ale už poškodenej) planéte menom ZEM.  
    My ľudia máme veľké šťastie , že môžeme žiť práve tu na zemi. Je tu toľko veľa prírodných krás. Veď stačí sa len pozrieť von oknom a môžeme vidieť nádhernú prírodu , ktorá nám má byť priateľom a útechou v ťažkých časoch. A však tvor zvaný človek ničí túto planétu.  Vedome či nevedome  ale  predsa. Ani o tom nemusí vedieť. Veď to  že sa otepľuje ,  že máme dieru v ozóne, že ľadovce sa roztápajú to všetko je naša vina. Vina ľudstva. My postupne zem zničíme a tým aj sami seba. Výfuky z áut, z elektrárni toto všetko by sa malo pokladať za zločin voči prírode. Dokonca aj odhodený papierik v prírode je už niečo , čo by sa nemalo robiť. Ale našťastie každý z nás môže aj pomáhať. Nemôžeme zmeniť síce celý svet , ale stačí iba zmeniť ten svet okolo nás. Čo by sa stalo ak by sem viac používali bicykel alebo hromadnú dopravu. Čo ak by sme začali poriadne recyklovať a nie iba tak naoko aby sme neboli ty zlí. Nič  dobré predsa nie je na škodu. Veď znečisťovať prírodu je ako ubližovať sám sebe. Kde sa budeme prechádzať o pár rokov? Medzi odpadkami? To sa nesmie stať mali by sme to zastaviť. Všetko sa dá keď sa chce. Hlavne netreba zabúdať prečo to robíme. Musíme sa posnažiť žiť na nádhernej planéte a zveľaďovať ju a už jej neubližovať. A ak nájdeme niekoho kto bude nejako poškodzovať svoje okolie, netreba ho za to hrešiť skôr sa prihovoriť prečo to robí a vysvetliť mu , že ubližuje sám sebe. Vlastne keď ublížiš prírode ona ti to stonásobne vráti. Prírodne katastrofy nie sú len tak z ničoho nič. Majú svoj dôvod a my by sme sa mali nad nimi poriadne zamyslieť a pochopiť ich.
    Tak by sme sa mali posnažiť urobiť všetko to aby z našich lesov neboli o pár rokov ,,betónové džungle,,  ale aby sme mali čoraz a väčšie odhodlanie pomáhať prírode. Veď len príroda robí veľké veci zadarmo.


TOPlist