Literárna súťaž 2013

 

 

Ako Samko zachránil škriatka Manuela i celú prírodu
       

Kde bolo tam bolo, takmer na konci sveta, práve tam sa pred niekoľkými tisíckami rokov nachádzala  jedna krásna a zelená dedinka. Bola podobná ostatným dedinkám na svete. Mala podobné hory, rieky, rastliny, zvieratá a ľudia mali podobné starosti ako všade inde na svete. Dialo sa tu však čosi neobyčajné, a to vždy, keď mal prísť na svet malý človiečik. Hneď ako sa narodil,  z Planéty škriatkov  priletel malý škriatok s pestrofarebnými krídlami  a sadol si mu na plece a staral sa, aby deti zbytočne neubližovali prírode, aby ju neničili, neznečisťovali. Škriatkovia ich učili, aby v nej upratovali ako vo svojom  dome.
        A tak mali  deti oveľa jednoduchší život ako majú dnes. Ak išlo dieťa spadnúť do kvetov, škriatok ho zachytil. Ak dieťa vybehlo na pestrofarebnú lúku a hrozilo, že pošliape všetky rastliny a vyplaší všetky zvieratá, škriatok ho nadvihol a odniesol späť. Postupne, keď deti rástli a naučili sa hovoriť, ony prosili škriatkov, čo im majú pomôcť, čo potrebujú, aby  deti samy zvieratá i rastliny v okolitej prírode ochraňovali.
        Ľudia si postupne na túto zvláštnosť zvykli a nepripadalo im to čudné.  Škriatkovia  často   pobehovali po dedinke jedna radosť, len aby plnili deťom ich   túžby a deti si zase žili šťastne uprostred prírody, ktorú každý človek ochraňoval. Deti nielenže škriatkov videli a rozprávali sa s nimi, ale aj mali, o čo škriatkov  poprosili a bolo by  deťom  takto báječne bývalo až do dnešných čias, keby..........
        V jedno  augustové ráno sa  jednej mame a ocovi v tejto dedinke narodilo ich prvé dieťa. Dali mu meno Samko. Hneď pri narodení priletel malý škriatok , ktorý sa volal Manuel a sadol si mu na plece, ako všetkým deťom v tejto dedinke, aby sa aj z neho stal ochranca prírody. Rodičia mali svojho synáčika veľmi radi a napriek tomu ,že ho neustále ochraňoval jeho škriatok Manuel, ešte aj oni dávali naňho neustály pozor, aby sa z neho tešili rastliny, zvieratá i všetka zeleň v jeho okolí.
        Vždy, keď si Samko niečo želal od svojho škriatka, rodičia stáli pri ňom, aby jeho želanie bolo múdre a pekné. Samka to však po istej dobe začalo unavovať. Vravel si:“ Nebudem stále  počúvať, čo je dôležité robiť pre našu prírodu, nie a  nie,  už ma unavujú aj rodičia, aj všetci škriatkovia!“ A tak ,keď ostal raz so škriatkom sám a Manuel sa ho spýtal: “Ako Ti mám pomôcť?“ Samko už mal nachystanú odpoveď a zvolal: “Strať sa mi už navždy z očí a daj mi už   pokoj s tou Tvojou ochranou prírody, už Ťa mám dosť, chcem byť sám, sám, rozumieš, sám!“
        V tom momente sa všetci škriatkovia    stratili v hmle a prišli aj o  svoju zázračnú moc. Už nemal kto ochraňovať deti v dedinke. Deti padali do kvetov, no nemal ich kto zachytiť, hrozilo im nebezpečenstvo pri rieke, no nemal im kto pomôcť, deti ničili kvety, trhali konáre, ubližovali zvieratám. V dedinke začala byť pohroma. Príroda navôkol plakala.
        Škriatok Manuel sa vďaka zlomyseľnému Samkovi ocitol až na samom dne pri nohách Lucifera, ktorý sa mu veľmi potešil. Kričal od šťastia :“Manuel, Manuel, už dlhšie Ťa čakám a ako vidím, dočkal som sa, už teraz budeš navždy pri mne! Vidíš, kde Ťa poslal Tvoj Samko za Tvoju pomoc pri ochrane životného prostredia ? Už Ťa nechce nikdy vidieť, a tak už budeme večne spolu!“ Manuel však prosil: “Lucifer, prosím Ťa , pusť ma odtiaľ, on si to už určite rozmyslel, prosím!“ „ Ale to vieš Manuel, že Ťa pustím, ale nebude to zadarmo, mám tri podmienky“ smial sa Lucifer. „ Aké sú to podmienky?“ pýtal sa smutný Manuel. Lucifer začal: “Po prvé necháš mi tu svoje pestrofarebné krídla  a už nikdy nebudeš môcť lietať! Po druhé ani Ty ,ani Tvoji spoluškriatkovia sa už nikdy viac nebudete môcť deťom ukázať! Po tretie Samkovi už budeš môcť splniť iba jediné jedno želanie, jediné jedno, rozumieš!?“ Škriatok  Manuel odvetil so sklonenou hlavou: „Súhlasím, aj keď Tvoje podmienky sú veľmi neférové Lucifer, chcem sa vrátiť k Samkovi a ukázať mu, že ochraňovať prírodu je veľmi dôležité.“ „ Dobre , Manuel, dvere sme Ti otvorili, choď si k Samkovi, ale  za to zaplatíš!“
        A tak  Manuel prišiel o svoje pestrofarebné krídla a  vrátil k Samkovi, ale už iba ako hlas z hmly, lebo už sa ani jemu ,ani iným deťom nesmel ukázať ako predtým. Samkovi sa prihovoril ako duch a hoci sa ho najskôr zľakol, neskôr pochopil, kto to je a bol z toho smutný. Už dávno svoj skutok oľutoval, zistil, že, keď budú ľudia prírodu stále ničiť, ublížia nielen zvieratá, rastlinám, ale najmä sami sebe,  ale už bolo neskoro.  Manuel mu vysvetlil, že mu už môže splniť iba jediné jedno želanie, a preto nech si ho poriadne premyslí.     
        Samko si najskôr myslel, že škriatka poprosí o to, aby  mal vyšportovanú postavu a chlapci mu závideli. Ale keďže si nechcel hneď minúť svoje jediné želanie, veď ho ešte určite bude potrebovať, radšej začal veľa cvičiť, a tak dosť schudol a chlapci sa mu už nevysmievali.  Potom si chcel želať od škriatka  krásnu autodráhu, akú predávali v supermarkete, lebo sa bál ísť poprosiť rodičov, keď vykonal taký zlý skutok. Ale napokon sa odvážil ísť za rodičmi, ospravedlnil sa im a rodičia mu odpustili a autodráhu mu kúpili.  A tak raz sedel v záhrade a hoci mal doma všetko, čo chcel , stále  bol nespokojný. A vtedy si  uvedomil, že už vie, aké bude to jediné želanie, ktoré tak dlho odkladal.
        Zavolal: „Manuel, už viem, čo by som si chcel priať, už to viem, no jasné, že som na to neprišiel skôr!“ „ Objavila sa hmla  a z nej sa ozval hlas Manuela. Tak povedz ,Samko!“ Chcem, aby Ti naspäť narástli pestrofarebné  krídla Manuel, nič iné si neželám, len to, aby si zase mohol lietať ako predtým!“ Manuel sa potešil:“ Ďakujem Ti, Samko, veľmi pekne Ti ďakujem za Tvoje želanie, lebo tým, že si prestal myslieť len na seba a začal si myslieť aj na iných si pomohol aj mne , aj mojim ostatným spoluškriatkom, ale najmä zachránil si krásny zelený svet okolo seba.“ „My, ľudia by sme bez čistej vody, čerstvého vzduchu, bez zelene a krásnych tvorov či kvetov v prírode nedokázali žiť!“  povedal poučený Samko.
        V tej chvíli narástli Manuelovi naspäť krídla a nielen to,  jemu aj ostatným škriatkom sa vrátila ich zázračná moc,  a tak zasa mohli pomôcť deťom, keď  im v prírode hrozilo nejaké nebezpečenstvo. A keďže deti už nechceli, aby od nich škriatkovia niekedy odišli, začali veľmi pomáhať pri ochrane životného prostredia, aby sa v krásnej prírode aj deti, aj škriatkovia, aj zvieratá, kvety, stromy, ba aj vtáky cítili príjemne.

Peter Krkoš, Základná škola Oščadnica

PRÍRODA

Čo je to vlastne príroda? Ľudia si pod týmto slovom predstavia všeličo. Niekto si môže predstaviť rastliny, niekto  živočíchy ale aj neživú prírodu.
Čo je príroda v mojich očiach? Je to niečo úžasné,  často až nepochopiteľné. A je fascinujúca najrôznejšími spôsobmi.
Všetko dokáže dokonale načasovať. Vtáci vedia, kedy majú  odletieť do teplých krajín a aj to, kedy sa z nich vrátiť. Zvieratá, kedy sa rozmnožovať, kedy sa vykŕmiť. Stromy nepotrebujú radiť, kedy majú kvitnúť a kvety, kedy sa zmeniť na plody.
Myslíme si o sebe, že sme najmúdrejší, ale kto učí včely opeľovať kvety? Predstavte si, akú malú hlávku má mravec a aj napriek tomu úplne presne vie, ako má stavať obrovské mravenisko, v ktorom je milión chodbičiek dokonale prepojených. Vták vie, že keď padá zo stromu má rozprestrieť krídla a mávať s nimi, aby vzlietol. Pavúk zase, že ak chce prežiť, musí spriadať pavučiny a pritom nemusí chodiť na spriadací kurz.
Aj bez mobilného telefónu či GPS sa vedia dokonale dorozumieť. Alebo ste už stretli mravca, ktorý sa stratil? Orla, ktorý nenašiel svoje hniezdo? Alebo myšku, ktorá nenašla svoje mladé?
Zvieratá aj rastliny dokážu neuveriteľné veci. Rastliny dokážu žiť pod vodou, v trópoch ale aj na súši. Aj a rozpálenej Sahare, kde človek nedokáže prežiť, nájdeme živočíchy, ktoré sa adaptovali. A čo taký čmeliak, ktorý dokáže lietať, hoci odporuje zákonom fyziky?
Príroda vytvorila dokonalú závislosť, bez pravidiel a obmedzení. Nejeden potravinový reťazec tak začína drobulinkým živočíchom. Alebo malička rybka žije vedľa najväčšej ryby sveta, ktorá by bez jej „čistenia“  neprežila.
Nemajú síce šedú mozgovú kôru, ale nepoznajú ani pýchu, zlosť, závisť či nenávisť. A hoci všetci hovoria, aký uponáhľaný život žijeme, na to si akosi čas nájdeme. Zaujímavé je, že času pre deti akosi ubudlo.
Skúste tak jeden víkend netýrať sami seba upratovaním a nútením sa do niečoho, čo Vás vôbec nebaví. Namiesto toho sa vyberte do prírody. Zabudnite na počítať, internet či mapy. Pozorujte krásu prírody a určite sa do nej zamilujete.   

Patrícia Zajacová, VIII. B
Základná škola Jána Zemana
Nová Baňa 968 01

 

Robot “fúzionár“

     Mike, tak sa volal. Píše sa rok 2228 a po Zemi kráčajú stroje. Mike bol jeden z miliónov robotov, ktorý mali Zemi slúžiť k dobrým účelom, ale nebolo tomu tak. Robot má totiž veľkú spotrebu elektrickej energie, ktorú Zem nedokáže vyrábať pre všetkých robotov.
     Zem teraz vyzerá ako jeden veľký kôš alebo skládka. Mike má za úlohu Zem čistiť od od-padu. Všade je to samý kov, nové technológie, počítače, ale k čomu sa ľudstvo ešte nedostalo, je obnoviteľný, životné prostredie neznečisťujúci zdroj elektrickej energie. Je iba jedna známa možnosť – jadrová fúzia. Štiepenie atómov poznáte – zoberiete jeden atóm a bum, rázom sú z neho dva a energia, ktorá sa tým vytvorila. Jadrová fúzia, ale vyzerá takto- – zoberiete si dva atómy a spravíte z nich jeden zložitejší a véééľké množstvo energie. Je to vlastne ten istý proces, aký vytvára každá hviezda v tomto vesmíre. Výhodné je aj to, že vyrobí viac energie než spotrebuje. Najlepší na tom je ale fakt, že produktom nie je žiadny rádioaktívny odpad ani skleníkové plyny, ale obyčajné hélium. Áno, keď “spojíte“ vodík s vodíkom vznikne hélium. Tejto energetickej výhody si všimol spomínaný robot Mike. Energia znamená pre tento svet toľko, čo pre nás ropa, diamant či zlato. Keď si Mike odpracoval svoju každodennú prácu na skládke Kyberbind (kybernetický kôš), vrátil sa do svojho domu (garáže), kde naň čakal jeho výskum. Výskum bol v tejto fáze: hélium sa zo vzduchu zachytávalo do prístroja a v chemickej reakcií s kyslíkom vytvoril vodu (nič nové v tejto dobe). Voda sa následne rozpadla na vodík a kyslík. Chýba posledný kus skladačky a tým je časticový urýchľovač. Ten sa nachádzal v anglickom meste Londýn. Jedného dňa sa rozhodol, dostať sa tam. Hlavným dopravným prostriedkom pre ľudí je teleport ... pre ľudí. Ak sa dostane robot do styku s teleportačným žiarením nevieme, čo sa stane. Jemu to bolo ale značne jedno a do  teleportu vstúpil. Po menších výkyvoch energie sa do Londýna dostal.
     Častice urýchlil, vo vysokej rýchlosti do seba narazili a vytvorili hélium! Paráda! Robot vynašiel jadrovú fúziu. Na tento objav svet čakal. Už nie je potreba spaľovať uhlie a štiepiť atómy. Ale kedy sa jadrovej fúzie dočkáme my?
                                                                                                                                    
Michal Ďurovič, VIII. B
Základná škola Jána Zemana, Nová Baňa

 

Nemá  krása

Príroda naša krásna, povedz mi,
ako sa ti mám za toto všetko odvďačiť?
Vďaka tebe som uvidela,
vďaka tebe, som spoznala.

Ďakujem ti za smer, ktorým ma vedieš,
ďakujem ti za pocit, ktorý mi ukazuješ,
ďakujem ti za sebadôveru, ktorú máš,
ďakujem ti za vieru, ktorú v sebe uchováš.

Trpíš a krvavé slzy sa ti valia,
bojíš sa, že ťa spália.
Nepovieš nič, len tíško smútiš,
ubližujú ti a ty len hlavou krútiš.

Zničia tvoje prenádherné deti,
všetko zlé ti hlavou zrazu preletí.
,,Ako by mohli?“  pýtaš sa,
cítiš zvláštne pocity, bojíš sa.

Pre nich je to zábava,
nepoznajú pocit, ktorý sa nazýva obava.
Ten pocit, keď niečo ľúbiš,
a ochranu im u seba sľúbiš.

Nedáš sa, nedovolíš to!
Vzpriamiš sa a odoženieš všetko zlo.
Po ťažkom páde sa postavíš,
všetky ťažoby od seba odstrániš.

Si našou hrdinkou, vzorom,
nikdy nedokážeš povedať zbohom.
Bojuješ do konca,
si taký náš „ochranca“.

Zostaň tu s nami, nikam nechoď,
všetky starosti si cez plece prehoď!
Budeme spolu kráčať
a nenecháme si život slzami zmáčať.

 

Kristína Nováková
8. trieda
Lutiše 65
013 05 Belá pri Varíne

Zelené verše

Chcem sa napiť čistej vody riek,
nebáť sa žiadnych výčitiek.
Pozdraviť  bez obáv slnko na oblohe,
včas rána vidieť jasné zore.

Túžim po snehu - bielej perine,
ktorý na chvíľu všetko zlé zakryje.
Zažiť zimu z rozprávaniach starých mám,
nech silu Moreny aj ja spoznám.

Voňavý vzduch,
cítiť nad jarnou dedinou.
S jarou do lona prírody vybehnúť.
V rieke uzrieť raka či rybičku,
vedieť, že máme čistú vodičku.

Na slnečných pláňach uzrieť armádu kvetov,
ktoré sa skláňajú, keď fúka vietor.
Nepotrebovať stále nové ochranné prvky,
keď sa chceš ísť hraď na letné lúky.

Prestaňme stavať múry z plastov,
skládky prehnanej konzumnosti.
Vážme si veci navôkol a
nerobme z odpadkov nevítaných hostí.

Z popola našej hýrivosti  nech vzlietne orol nádeje,
 ktorý liečivú bylinku pre ľudstvo nájde.

 

Kristína Špulicová
ZŠ E. A. Cernana,  Vysoká nad Kysucou č. 316

Príroda
 

Tam, kde sa srnka dávno hrala,
nová budova stojí,
z tých nádherných hôr skade som sa na obzor všetkých polí dívala,
sa zo všetkých ozýva rachot píly.

Pod tým krásnym stromom,
kedys´ sa dieťa hrávalo,
kdes´ svoje detstvo prežilo,
nejaké čudné stroje vypílilo.
A jeho srdce dávno zaostalo....

Príroda, tá diaľka neskutočná ubúda.
Za to všetko môžu ľudia.
Tie nádherné hory a štíty vrchov- i polia a lúky.
Masívne budovy nahradili.

Plastové fľašky v lese!?
To sa mi ani trochu nepáči,
prečo to robíme?
veď on! nám nič nerobí!...

Nie jedna stajňa sa drevom zaplní,
a nádherné čaro lesov sa odhalí- priam vytratí.
A ľudia si myslia, že im to neškodí!
A človek aj tak ten les odstráni.
.      .     .

... Bože! v snoch mojich..
... ja nechcem nič pre seba, chcem dobro pre iných.
Aby tí, čo do teraz trpeli,
šťastne do konca života na zemi žili...
..., ale to nejde- bez prírody.

Tam, kde som predtým čistý vzduch dýchala,
tam, kde môj rodný dom kedys´ stál,
tam, kde na veľkej lúke so psom hrávala,
zlý vzduch okolie popúšťal.

Priezračné modré moria široké,
nádherné z vrchov obzory vzdialené,
či chladné, či teplé, obdobie dlhé,
či zvieratá, či rastliny, všade nájdeme.
    Kým o to najvzácnejšie neprídeme.

Krásne delfíny – a špinavé od ropy?!!
tým, čo to spravili, ja ... dolámem im ruky.
Pytliaci lovia veľryby v mori širokom,
napadli ich ... v ich dome rodnom!
 
Keď vidím v lese odpadky,
pri srdci ma pichne,
radšej rýchlo pristúpim a
zdvihnem ich zo zeme.

Oh, Bože! V snoch mojich ...
... ja nechcem nič pre seba,
chcem zdravie iných.
Aby tí ľudia, čo doteraz trpeli
aby do konca života šťastne žili.
Aby sa ľudstvo, ktoré si stvoril zobudilo,
aby tento život šťastie zachvátilo,
               aj keď viem, že dobro nemôže byť bez zla,
               ja viem ... že je toho asi veľa.
Ale ja naozaj nechcem nič pre seba.

Príroda.
Nádherná, tichá.
Chránim, vnímam, rozmýšľam,
aká si pôvabná a farebná...
... Nádhera.


Alexandra Patakyová
ZŠ Š. M. Daxnera, Ul. Dr. V. Clementisa 13, Rimavská Sobota

Naša príroda


Príroda? Nevedela by som si predstaviť život bez nej... Nič by nebolo také pestrofarebné, nemali by sme v podstate čo dýchať. Tak si ju chráňme, ako najviac vieme. Nevyhadzujme papieriky od cukríkov na zem, ale radšej si ich vložme do vrecka a vyhoďme ich do odpadového koša. Však si len predstavte, ako dlho sa v prírode rozkladá taký obyčajný desiatový sáčok. Je to približne nejakých sto rokov. Je to veľmi dlho. Ľudia už mali rôzne nápady, ako si vážiť našu Zem. Začali vyrábať namiesto mikroténových potravinových vreciek také, ktoré boli z recyklovaného papiera. Nemám to rada, keď vyrábajú nekonečne veľa papiera zo stromov a niekedy sa tie papiere vyhodia len tak, kvôli malému škrabancu. Veď papier sa predsa vyrába zo stromov. Mnoho ľudí si to neuvedomuje, ale keby sa nad tým zamysleli, boli by celkom prekvapení z toho množstva zbytočne vyrúbaných stromov. Keď budem ja dospelá, verím, že to množstvo zbytočne vyrúbaných stromov sa zníži na polovicu. Naše deti ani nebudú vedieť, čo je to vôbec les, lebo bude taký prázdny. Snažme sa všetok odpad zužitkovať. Skúsme sa pozrieť na svoje tričko. Myslíte si, že je vyrobené z bavlny? Nie, je vyrobené z plastových fliaš. No a to, čo je v ovzduší, ani nejdem radšej vypisovať, lebo by to bolo nadlho. Skrátka, dýchame všetok bordel, čo len môže byť. Najmenej si to uvedomujú zbohatlíci. Môžu mať všetko značkové, kvalitné, ale neberú ohľad na prírodu. Tak si ju chráňme, lebo nemať ju, znamená nemať skoro nič!
 
Tereza Mazuchová, 9. S, Súkromná základná škola BellAmos, Východná 18,
B – pavilón,  036 01 Martin

Môj vzťah k životnému prostrediu

Ráno keď sa zobudím a pozriem sa von oknom, uvidím krásnu slovenskú prírodu. Predstavím si to, ako keď som na rybách a cítim vôňu zo stromov, ktorá sa nedá opísať.
Nie taký smrad ako na smetiskách alebo pri nejakých spaľovniach odpadov. Chcel by som, aby sa tu nestavali žiadne spaľovne, a aby tu neboli žiadne skládky odpadov. Ale keď to bude vyčistené, tak sa budeme mať omnoho lepšie, lebo bude lepší vzduch a omnoho krajšia príroda. A keď pôjdem na ryby, tak uvidím nie iba krásnu vodu, ale aj úžasne krásnu prírodu. Dúfam, že keď raz budem mať deti, tak sa budú mať lepšie ako my teraz, a budú zdravšie. Napríklad by som vám povedal, keď som na rybách, stále pozbieram odpadky. Nemám rád, keď niekto dochytá ryby a nechá tam všetky fľaše a ostatné sáčky. Keď sa mu to nechce brať domov, tak nech to dá aspoň do sáčku alebo nech spraví hocijaký kôš a nech to tam vyhodí, a tak to tam bude čistejšie a krajšie, ako keď to tam všetko nechá.
Chcel by som ľuďom odkázať, že nech nám neničia prírodu!

 

Rastislav Malko, 9. S, Súkromná základná škola BellAmos,
Východná 18, B – pavilón, 036 01 Martin

Môj vzťah k prírode, poškodzovaniu životného prostredia

Pojem príroda je vlastne všetko okolo nás, do čoho nezasiahol človek. Na našom Slovensku máme veľa prírodných pamiatok, múzeí....... S kamarátmi chodím do lesa na huby, chodíme na Stráne do takej malej hory, kde nájdeme vždy veľa húb. Keď vojdeme do hory, cítime čerstvý vzduch prírody. Keď sa prechádzame po hore a hľadáme huby, nájdeme okrem húb aj veľa odpadkov. Vždy ich zopár pozbierame a zahodíme do koša. Vadí mi, keď vidím odpadky na zemi, ale priznám sa, ani ja nie som dokonalý, aj ja niekedy zahodím odpadky na zem. Našu prírodu poškodzujú veľkou časťou aj globálne problémy. Medzi globálne problémy patria i globálne otepľovanie, ozónová diera.......

Podľa nejakých výskumov sa ozónová diera stále zväčšuje. O pár tisícok rokov bude podľa mňa ozónová diera taká veľká, že pohltí celú našu zem. Myslím si, že keby nevznikali rôzne spaľovne, naša zem by bola zdravšia, krajšia. Zem si poškodzujeme aj  sami, napríklad výfukmi z áut, fajčením, rôznymi sprejmi, ale aj tými odpadkami, ktoré hádžeme na zem. Pritom máme v blízkosti kôš, ale neurobíme si tú námahu, že to zahodíme do koša. Na záver by som chcel odkázať všetkým ľudom žijúcim na tejto planéte, nech hádžu odpadky do koša, nech zastavia výstavbu spaľovní a iné, pretože keby nebola naša zem, nie sme ani my!    
 
Ľubomír Mandík, 9. S, Súkromná základná škola BellAmos,
Východná 18, B – pavilón, 036 01 Martin

Môj vzťah k prírode

Poviem to takto, nikto nie je dokonalý. Ani ja nie a nesúdim! Predsa len, jeden z hlavných problémov tejto zeme je znečistenie, ktoré sa bezprostredne dotýka všetkých ľudí na zemi. Málo ľudí to berie na vedomie a to je chyba. Ani smetné koše na každom rohu nepomáhajú. Na tejto zemi je tak nespočetne veľa odpadu. No, môžeme si za to sami.
Len keby sa chcelo pohnúť rozumom. Stavajú sa veľké smetiská, ktoré sa umiestňujú už aj takmer v samotnej prírode, kde by človek moc zasahovať nemal. Lesy. Do lesov sa chodí na huby, odpočinok, samotu a splynutie s prírodou. No ľudia (my) tam nosíme i jedlo a pitie, vreckovky a iné. Tieto veci tak veľa ľudí zanechá, lebo sa im tieto prázdne obaly od fliaš, cukríkov plastové obaly na špekačky i igelitky nechce zobrať domov, alebo niekde blízko do košov vyhodiť. Keď už hovoríme o znečistení lesov, bola som s kamarátkou na výlete na Šútovských vodopádoch. Čítali sme si všetky informačné tabule. V jednej z nich sa písalo o tomto znečistení. Vinou nás ľudí tam zahynul jeden mladý medveď, ktorý zožral igelitovú tašku. Ľudia si nevšímajú, že našou vinou vlastne zabíjame všetku prírodu a zvieratá okolo nás na tejto zemi hlúpym odpadom.
Verím tomu, že o niekoľko pár rokov to tu bude jedno veľké smetisko! Ospravedlňujem sa za výraz , no myslím, že to tu bude raz jeden veľký bordel! Samozrejme ak to ľudia nevymyslia ako ďalej. Vlastne všetko je to iba o logike človeka, na ktorú sa veľakrát dopláca a doplácať sa i bude. Len čo ráno vstanem, prídem k oknu a rozhliadnem sa vôkol seba .Nevidím nič, len ten hlúpy odpad na zemi! Ľudia sú už takí leniví prejsť pár krokov ku smetnému košu a odhodiť to tam. Ale taká je už dnešná doba. Dnešné deti by sa len zabávať chceli a škola nič. Prídu domov a už ich klepe a idú von zoberú si nejaké fľašky s vodou, cukríky a pôjdu niekam von s kamarátmi na nejakú lavičku a tam to i nechajú. V tejto dobe nie je si ani kam sadnúť, všetko je špinavé. Mamičky s malými deťmi sa nemajú ísť už pomaly ani kam hrať. Všetko je také špinavé. Bojíme sa chodiť i na malú lúčku s pocitom, že stále môže byť niekde nejaký neodprataný exkrement. Rozbité fľašky od alkoholu sú všade. Mali by sme to zbierať, lebo iba ničíme vlastný svet. Mám rada prírodu. Veď ona za to nemôže. Tak sa aspoň my, ostatní pričiňme na tom, aby sme ju neznečisťovali.

 

Laura Kontošová, 9. S, Súkromná základná škola BellAmos,
Východná 18, B – pavilón, 036 01 Martin
 

Príroda

Príroda je oproti nám vo výhode, môže existovať bez nás, ale my bez nej nie. Všetko, čo urobí príroda je dobré, bez rozdielu na to, či je to pozitívne alebo negatívne.
          Prečo robíme také silné zásahy do prírody? Je to ozaj nutné alebo sme len pohodlní? Z každej strany sa na nás valia správy o tom, ako sa naša planéta znečisťuje. Napr. ozónové diery, ropné škvrny... Napriek tomu sa nič nemení, všetky veľké znečisťujúce fabriky fungujú ďalej, a čo je za tým? Peniaze. Niektoré štáty to myslia vážne a chcú byť ekologické, ako napr. Rakúsko, Švajčiarsko... ale to je iba malé percento, ak chceme Zemi predĺžiť život. Mnohí si myslia, že keď zahodia papierik do koša, tak vôbec nepomôžu, ale to nie je pravda, pretože maličkosti dotvárajú svet, a práve preto by sme mali od nich začať. A keď budeme schopní robiť tieto maličkosti, tak sa môžeme pustiť do veľkých čiernych skládok, znečistených riek, ropných škvŕn, neekologických fabrík ...
          Ostáva už len dúfať, že si to uvedomíme a pôjdeme s prírodou a nie proti nej. Naučili sme sa od nej toľko vecí, ale na to hlavné sme zabudli: Žiť na Zemi ako ľudia!

 

Filip Maťovčík, 9. S, Súkromná základná škola BellAmos,
Východná 18, B – pavilón, 036 01 Martin

Ja a môj vzťah k prírode

Už odmalička som rád chodieval do prírody, či už na turistiku, hubačku, rodinný piknik, alebo len tak sa prejsť. S nemalým odstupom času vidím, že mnoho ľudí tam chodí nerado, a tak sa aj ku nej správa, napríklad aj tak, že ju znečisťuje a neváži si ju. Tým že nás – ľudí rýchlym tempom pribúda, tak na úkor Zeme, si z nej berieme viac než má. Nielen to, že potrebujeme pre seba stavať domy - mestá, využívame príliš veľa vody, konzumujeme čím viac jedla a "nekompromisne" potrebujeme nové veci, oblečenie a techniku. Niekedy sa zamýšľam nad tým, či vôbec o pár rokov ešte bude pitná voda, dosť miesta pre ľudí a hlavne pre zvieratá. Príroda je úžasná, je taká rozmanitá, krásna, ukľudňujúca, bizarná, silná, úchvatná, pestrofarebná... Ale napriek tomu stále do nej zasahujeme a ničíme ju. Či je to len papierik od cukríka alebo plastová fľaša, stále je to znečisťovanie. Ja si ale stále neviem predstaviť, že na svete sú ľudia, ktorí sú schopní znečisťovať ju, aj napriek tomu, že o tom vedia. Niekedy keď ľudia chytali ešte mamuty a spávali pod holým nebom, všetko záviselo len na prírode, dnes je to všetko len o peniazoch... smutné. Nikto nehľadí na prírodu a naďalej ju znečisťuje, ale bohužiaľ ju naďalej znečisťovať budeme, nedá sa tomu zabrániť. Ale aj tá najmenšia pomoc jej trochu pomôže. Prírodu si musíme chrániť a dbať o ňu. Je to najvzácnejšie, čo máme. Ale čo budeme mať, keď si ju zničíme a vypoužívame? Už len tým, že ťažíme napríklad toľko veľa zlata alebo ropy, robíme tam pod zemou velikánsku dieru a potom sa čudujeme, prečo sú v tých miestach zosuvy pôdy a aj zemetrasenia. Nedokážem si predstaviť, že by príroda nebola, bolo by to niečo strašné. Radšej si to ani nechcem predstaviť. Veď povedzte, kde by sme chodili relaxovať, prechádzať sa, zbierať huby a všeličo iné? Preto by sme si ju, našu matku Zem, mali čo najviac vážiť, pomáhať jej a chrániť ju. Veď ona nám to niekedy vráti, aj s úrokmi!
 

Boris Kráľ, 9. S, Súkromná základná škola BellAmos,
Východná 18, B – pavilón, 036 01 Martin
 

Môj vzťah k prírode a životnému prostrediu

Môj vzťah k prírode je veľmi kladný, mám rád prírodu, aj keď to tak niekedy nevyzerá.
Myslím, že keby mal každý taký vzťah k prírode ako ja, tak určite by to takto nevyzeralo.
Myslím tým hlavne tie globálne problémy, ako napríklad kyslé dažde a ozónová diera.
Obávam sa, že kým budem dospelý, tak sa na tejto planéte už ani kvôli týmto problémom nebude dať žiť. Nemám rád tých zbohatlíkov, ktorí sa nabaľujú na tom, ako ničia životné prostredie, zarábajú na tom milióny a pritom im je jedno, že vyrúbu pol lesa, len aby si na tom mieste mohli postaviť fabriku na spracovanie napríklad ropy či zemného plynu a pritom vôbec nemyslia na to, že ničia zdravie a životné prostredie nielen sebe, ale aj ostatným ľudom a vlastne aj všetkým živým organizmom. Chcel by som, aby na tejto planéte existovali len ľudia, čo neničia prírodu a uctievajú si ju. Žiaľ, bez toho, aby ľudia neničili prírodu, sa ani žiť nedá. Myslím si, že pri každej veci, čo robíme, premieňame nejaké látky na také, čo tú prírodu ničia. No možno keby tak niekto nezačal, našli by sa pre ľudí aj iné spôsoby, no len teraz je ťažko o tom diskutovať, keď už je niečo vymyslené. Ľudia si od toho ťažko odvyknú, a keď majú niečo po ruke, tak je pre nich zbytočnosťou vymýšľať niečo nové a podobne...
Nakoniec by som chcel povedať, že keďže sa toto bude stále len zhoršovať, tak by som chcel, aby to takto zostalo ako to je a možno určite by sa táto planéta dožila viac, ako sa pri takomto rýchlom vývine priemyslu predpokladá.

 
Adam Figura, 9. S, Súkromná základná škola BellAmos,
Východná 18, B – pavilón, 036 01 Martin
Záhrada plná prekvapení.

    Každý má vo svojom živote obľúbené miesto, kde sa cíti príjemne a kam sa rád vracia. V mojom živote mám aj ja takéto miesto. Toto miesto sa nachádza v malej dedinke menom Proč. V tejto dedinke som bývala do svojich troch rokov. Keď som bola malá, chodila som do babkinej záhrady a hrala som sa na princeznú. Dodnes tam rada  chodievam.
    Cez letné dni tam slnečné plamene pália moju bledú pokožku. Moje vlasy sa ligocú sťa zlato. Čerstvo pokosená tráva sladko rozvoniava a šteklí moje bosé nohy. Na poludnie sa rada schovávam do lipových alejí. Počúvam šepot ich listov a ony ma za to  napĺňajú pokojom.
    V jesenných mesiacoch studený dážď nežne hladí moju tvár. Plachá zver sa skrýva vo svojich úkrytoch. Vyprahnutá zem pije studený dážď, ktorý pomaly steká dolu záhradou do malého potôčika. Keď dažďová hudba dohráva, plachá zver hneď vylezie zo svojich úkrytov. Keď zafúka silný novembrový  vietor, hneď zmetie pestrofarebné lístie z unavených  stromov. Najradšej mám zvuk šumiaceho lístia pod mojimi nohami.
Keď opadnú aj posledné suché listy, viem, že prichádza zima. Po  krásnych motýľoch, štebotavých vtáčikoch a zvedavých  mravčekoch niet ani stopy. Na bielu krajinu posiatu snehom zaľahne ticho a odpočinok. Vtedy mi z trpkého mrazu tuhnú kosti. Každá vločka, ktorá priletí z neba je jedinečná. Noci sú dlhé a tmavé.

    Keď sa v snehu objaví  prvá snežienka, je tu jar. Dočkala som sa a zrazu je všetko inak. Snehobiela pokrývka je preč a všetko začína kvitnúť životom. Na svet sa znovu usmieva jagavé slnko. Malé vtáčiky mu letia oproti, akoby sa ho chceli dotknúť svojím jemným perím. Cez oddýchnutú pôdu vyrastajú výhonky nových rastlín, kričia životom a usilovné včeličky ich neúnavne opeľujú. Na stromoch znovu rastú zelené listy. Celá krajina je sfarbená zelenými farbami. Najradšej mám túto záhradu plnú prekvapení práve v tomto ročnom období. Vždy mi pripomenie, aký je život vzácny. A zima mi pripomína, že nič nie je večné. V tejto záhrade pozorujem prírodu a život. Práve preto je táto záhrada mojím  obľúbeným miestom, na ktoré sa vždy rada vraciam.
 

Simona Nazarejová, 9.B
ZŠ Ľubotice, Strážnická 26, 08006 Ľubotice   
 

Hádž papiere do koša


     „Vstávaj, vstávaj, budík ti zvoní!“ Ráno 7. septembra 2011. Čas do školy. Nie ako obvykle, zobrať si knihy, tašku a bežať do školy, ale... „Mami, veď dnes je predsa ten projekt našej školy. Začíname až o deviatej.“ „Aký je to projekt?“ „Veď, hádž papiere do koša!“ Celkom na to zabudla. Keďže ma zobudila už o siedmej, mala som ešte čas. Nastavila som si budík na ôsmu. O hodinu mi znova zvonil. Vtedy som sa už začala chystať. Mala som si zobrať rukavice, vrece na smeti, jedlo a pitie: ,,O trištvrte na deväť sa máme stretnúť pri škole“, povedala som mame. Mama mi nachystala jedlo a vodu a vyprevadila ma ku dverám. Šla som do školy. Po ceste som si spomenula, že som si mala zobrať jedno euro, pretože sa celá škola skladáme na vysadenie nových stromčekov. Bolo o päť trištvrte na deväť. ,,Mám ísť, či nemám? “ Nakoniec som celou silou bežala domov. ,,Čo si zabudla? “,,Daj mi, prosím ťa, jedno euro, zabudla som, že sa celá škola skladáme na stromčeky, ktoré vysadíme pri škole.“ Rýchlo som jej ho zdrapla z rúk a ani som jej nestihla poďakovať. Čo najrýchlejšie som utekala do školy . Keď som ta dorazila, akurát odchádzali. Zaradila som sa do našej triedy. ,,Čo sa ti stalo ? Áno? Čo sa ti stalo?“ pýtali sa spolužiaci. Povedala som im o tom, ako som si zabudla euro. Pani učiteľka sa hneď pripojila a pritom vyzbierala od každého euro. Prišli sme na miesto. Bol to park blízko našej školy. Dozvedela som sa, že ho naša škola odkúpila. Preto ho ideme skultivovať. Keď sme sa poobzerali okolo seba, boli tam samé papieriky. Od keksov, slaných tyčiniek, po plechovky od piva a energetických nápojov. Pani riaditeľka ešte vysvetlila, na čo je tento projekt zameraný a šli sme do práce. Každá trieda mala určenú časť, pretože ten park je naozaj veľký. Po hodine nám kuchárky rozdávali čerstvé napečené buchty. Kto nechcel buchty, dal si svoje prinesené jedlo z domu. ,, Sú výborné” , chválila naša trieda. Po buchtách sme šli znova do práce. Pani učiteľky zapichovali tabuľky ,,Hádž papiere do koša !“  Najviac nás prekvapila pani starostka z mesta Trebišov so slovami: ,, Táto škola ma veľmi milo prekvapila. Je to úžasné, ako sa pozerám na deti, ktoré to robia z vlastnej dobrej vôle. Pani riaditeľka, veľmi pekne vám  ďakujem, že ste si tento park odkúpili a zreformovali. Tento  park bol veľmi zanedbaný. No vďaka vám  bude čistý a aj živý vašimi školákmi, ktorí ho budú využívať.“  V tom nás ešte viacej povzbudila. O štvrtej sme skončili. Boli sme veľmi unavení. Po príchode domov mamine prvé slová boli: ,, No čo, už to máte spravené? A je to pekné? Bola pani riaditeľka spokojná?“ ,, Mami, mami, nie tak zhurta. Som veľmi unavená, zajtra ti o tom všetkom porozprávam. Teraz si idem nachystať na zajtra do školy knihy, umyť sa a pospať si.“ Na druhý deň som prišla do školy. Všetci boli unavení. Na prvej hodine sme počúvali v rozhlase pani riaditeľku, ako bola veľmi spokojná, nadšená a prekvapená, ako sme to pekne zvládli. Na druhej hodine v každej triede rozdali papieriky, kde sme krúžkovali áno alebo nie. Pani starostka nám ponúkla pracovať raz do mesiaca, teda poupratovať nejakú časť, vyzbierať papiere a smeti. Neuveriteľné, celá škola zakrúžkovala áno. Pre veľký záujem sme  dokonca až 4-krát do mesiaca zbierali odpadky. A to vždy v nejakej časti mesta. Naša škola bola vyhlásená  za najčistejšiu školu a pomocnú ruku pri práci. Pani riaditeľka vyhlásila tento projekt za úspešný. Skúste si aj vy zaprojektovať. Veď len štyrmi slovami: ,,Hádž papiere do koša!“ A okolie je hneď čistejšie.   
 

Magdaléna Masaryková, 8. A                                                   
ZŠ sv. J. Bosca, Nová Dubnica

 

Ochraňujem svet

    „ Eva, choď vyniesť smeti! “ Zasa len ja a Adam nemusí nič robiť, pomyslela som si. „ Adam, choď vyniesť smeti, mňa už to nebaví, ja tu nie som žiadna slúžka! “ mrzuto som si mrmlala popod nos.
Naštvaná som chytila vrece smetí a išla som ich vyniesť von do kontajnera a neuveríte, čo som uvidela. Všade okolo kontajnerov boli porozhadzované odpadky z roztrhaných vriec. To hádam nemyslia vážne!  Sú vôbec oni normálni, takto znečisťovať prostredie, prírodu?  Rýchlo som utekala celá znechutená domov a porozprávala som rodičom, čo všetko som uvidela. Mamina mi dala veľké vrecia a utekala som ku kontajnerom to všetko vyzbierať, pretože som sa na to nedokázala pozerať.
    Dala som to tam teda do poriadku a vrecia plné odpadkov som položila vedľa  kontajnerov. Keď som sa už vracala domov, po ceste som uvidela ďalšie kontajnery, boli v takom istom stave ako tie, ktoré som vyzbierala.  Nie, to snáď nie!  Oni hádam už ani nerozmýšľajú , ja sa už asi zbláznim. Išla som sa prejsť ešte ďalej a bolo ich tam ešte veľa. Všetky som ich znova vyzbierala a s nervami som sa vrátila domov. Mama ma síce pochválila, no povedala mi, že nie som za to platená, aby som zbierala odpadky po ľuďoch, ktorí si ich sami nedokážu upratať. No ja som si stála za tým, aby som si držala prostredie okolo seba čisté. O pár dní neskôr, už ľudia taký neporiadok  nerobili. Bola som šťastná, pretože som spravila dobrú vec.
    A bola by som ešte radšej, keby ste sa aj vy starali o svoje prostredie.

Lea Zajacová, 8. A
ZŠ sv. J. Bosca, Nová Dubnica

 

Svet okolo nás

    Išli ste už niekedy po vonku a videli ste tam obrovské množstvo ľudí, ktorí sa s niekým zhovárali alebo len mlčky postávali a vy ste chceli vedieť, nad čím asi tak rozmýšľajú, čo chcú v živote dosiahnuť?
    Na svete je obrovský počet ľudí, ale aj tak je každý iný. Každý má inú povahu, iný výzor. Ale všetci máme niečo spoločné, niečo, čo nás spája. Každý človek chce na tomto svete niečo dokázať, chce mať nejaký cieľ, pre ktorý sa mu oplatí žiť. Ale sú aj takí, ktorí tento zmysel života nenašli a často spáchajú samovraždu.
    Technológie sú čoraz lepšie a stále sa zdokonaľujú. Ak si pamätáte, tak pred niekoľkými desiatkami rokov skoro žiadne stoje neboli a teraz len vyjdete z domu a všade sú nejaké výdobytky moderného sveta. Sú to autá, počítače alebo mobily. Veľa ľudí by sa teraz bez nich nevedelo zaobísť. Chcel by som vidieť ľudí, keby  na mesiac alebo aj týždeň mali žiť bez elektriny.  Podľa mňa by sa zbláznili a ja s nimi tiež. Pretože teraz sú všetci iba za počítačmi alebo inými strojmi, ale kedysi ľudia ani nesnívali o tom, že by mohli mať niečo takéto. Vedeli sa zariadiť aj bez elektriny a bolo im dobre. Podľa mňa im nič nechýbalo. Ale v dnešnom svete toto už nemôžeme niekedy povedať.  A čím ďalej je to horšie, horšie, lebo ľudia to už majú pomaly ako drogu, bez ktorej nemôžu žiť.
    Príroda je taká krásna, ale ľudia si ju vôbec nevážia. Stále ju ničia a vôbec im to neprekáža. Vyrúbavajú stromy, ako keby ich tu bolo nekonečno. Ale z čoho budeme mať kyslík? Zo strojov alebo počítačov? Alebo vodu, ktorú si vôbec nikto neváži. Na splachovanie záchodov používame čistú pitnú vodu, ale čo by za ňu dali chudobní ľudia v Afrike, ktorí nemajú vodu na pitie a nieto na umývanie! Aj zásoby ropy sa čoraz viac zmenšujú. Odborníci tvrdia, že jej už máme len na niekoľko desiatok rokov.
    A čo bude potom bez pitnej vody a iných surovín? Tak toto je otázka, na ktorú by si mal každý v duchu odpovedať.

Šimon Bukovčák, 9.A
ZŠ sv. J. Bosca, Nová Dubnica

 

Reportáž o monitoringu vodnára potočného a podpore jeho hniezdnych možností na rieke Poprad vo Svite
 
Som žiačkou základnej školy vo Svite. Počas voľných dní patrí k mojim záľubám pohyb v prírode a fotografovanie, pričom sa venujem predovšetkým pozorovaniu vtákov. Som členkou Slovenskej ornitologickej spoločnosti (SOS). Na rieke Poprad vo Svite počas celého roka pozorujem svojho obľúbeného vodnára potočného. Upútal ma svojou výnimočnosťou, lebo ako  jediný spevavec sa vie potápať.

Poprad je rieka severného Slovenska a južného Poľska. Celkovo je dlhá 154 km, z toho v Poľsku 59 km. Tam sa vlieva do Dunajca, Dunajec do Visly a tá do Baltického mora, ako jediná z našich riek.  Za jej pramenný tok sa považuje Hincov potok, ktorý vyviera z Veľkého Hincovho plesa (1946 m n.m.).  Pod Popradským plesom v Mengusovskej doline, poniže Symbolického cintorína priberá zľava potok s názvom Krupá, s ktorým spoločne vytvára rieku Poprad. Rieka Poprad preteká celým mestom Svit.
Úsek rieky Poprad, pretekajúci od hranice Tatranského národného parku a končiaci pri meste  Poprad (a teda i jeho súčasť vo Svite) patrí v súčasnosti do chráneného systému významných biotopov Európskej únie označovaných ako NATURA 2000.

Vodnár potočný sa vyskytuje v blízkosti vody (odtiaľ má zrejme i svoje pomenovanie), najmä pri čistých, rýchlo tečúcich horských potokoch v stredných a vyšších nadmorských výškach. V zime loví na nezamŕzajúcich úsekoch čistých tokov, za ktorými musí často podnikať dlhé cesty. Niekedy sa objavuje na brehoch pomaly tečúcich vôd, rybníkov a jazier. Na Slovensku pravidelne hniezdi. V zime neodlieta. U nás sa zdržuje skôr vo vyšších polohách so studenou vodou, najmä blízko vodopádov a prameňov. Moje pozorovania tieto fakty potvrdili. V Tatrách vystupuje až do nadmorskej výšky 1 600 m.
 
Vodnár potočný je indikátorom čistoty vody. V znečistených vodách nežije, pretože je náročný nielen na koncentráciu rozpustného vápnika, ale aj na jej ďalšie vlastnosti, predovšetkým pH, alkalinitu, konduktivitu a v určitej miere aj na farbu vody. Vzhľadom na moje skromné odborné vedomosti z chémie a môj vek sa k týmto vlastnostiam vody vyjadrovať nemôžem. Z rozhovorov so staršími obyvateľmi Svitu som sa však dozvedela, že v minulosti v rieke Poprad vo Svite tiekla značne sfarbená znečistená voda. Súviselo to s vypúšťaním krvi a iných látok z bitúnku v mäsopriemysle v západnej časti Svitu, vypúšťaním „odpadov“ vznikajúcich pri výrobe v Chemosvite a látok z farbiarne v Tatrasvite. V tom čase vo vodách rieky Poprad vo Svite nežili žiadne vodné organizmy, teda ani vodnár potočný. Po odstavení výroby celofánu v Chemosvite a zavedení nových technológií do výroby koncom minulého storočia sa situácia výrazne zlepšila. „ Do rieky Poprad sa vrátil život.“

V roku 1964 bol v odbornom článku Príspevok k poznaniu ichtyofauny pramennej oblasti Poprad zverejnený takýto výsledok výskumu: „Na lokalite pod Svitom, kde už Poprad tečie meandrovite lúkami Popradskej kotliny v sivej kalnej vode s nánosmi na štrkovitom dne so silným sírovodíkovým zápachom, sa neulovili žiadne ryby. Tento úsek je vytrávený odpadovými vodami vo Svite.“
V materiáli o pilieroch a aktivitách Chemosvitu v oblastiach spoločenskej zodpovednosti v roku 2008 už nájdeme: „Do rieky Poprad, ktorá preteká aj areálom spoločnosti, sa po ekologických opatreniach, ktorými spoločnosť zabezpečila čistotu vody, opäť vrátil život...“
Samotné hniezdo vodnára potočného vo Svite na rieke Poprad sa mi nepodarilo vidieť, ale podľa jeho správania sa dá usúdiť, že sa nachádza vo východnej časti Svitu v blízkosti tzv. studničky, resp. chovateľskej osady.

V dnešnej dobe, žiaľ, mnohé horské potoky alebo divoké riečky sú vplyvom silného znečisťovania životného prostredia, kyslých dažďov, zásahmi do brehov a dna nevhodné aj pre život ďalších živočíchov. Na čistých úsekoch potokov a riek možno vodnára pozorovať aj v okolí ľudských sídel. Dôkazom toho je i jeho výskyt v našom mestečku v súčasnej dobe.
Ornitológovia však zistili, že vo viacerých lokalitách, kde sa v minulosti tento jedinec vyskytoval, sa jeho početnosť znižuje, prípadne tam už nežije vôbec. Dôkazom sú i údaje o jeho výskyte v rámci sčítania vodného vtáctva v SR v príručke, ktorú vydáva SOS.

Na medzinárodnej konferencii o Alikovanej ornitológii vo Zvolene v septembri 2012 som sa stretla s mnohými odborníkmi. Ornitológovia z Oravy, ktorí sa venujú vodnárom majú vyvesených celkom 140 polobúdok a ich obsadenosť je viac ako 50 %. Poslali mi pár fotiek ako motiváciu. Tvrdia, že nie je most, na ktorý sa nedá búdka zavesiť. Veľmi ma to zaujalo. Doporučili mi vyrobiť širšie búdky s dnom 20x25 cm a výškou 20 cm. A vyvesiť ich pred zimou, pretože neskôr v mrazoch a na ľade to môže byť nepríjemné i nebezpečné.

Keby boli naše podhorské a horské toky v prírodnom stave, s pôvodnými neupravenými brehmi a so zachovalými brehovými porastmi, nikomu by zrejme nenapadlo zlepšovať hniezdne možnosti tohto vtáka inštalovaním umelých hniezdnych polobúdok. Keďže ornitológovia si už dávno všimli, že vodnár rád zahniezdi v prítmí mostov, kde je v bezpečí pred predátormi, rozhodla som sa mu takouto formou pomôcť aj ja.

Osem hniezdnych polobúdok som vyrobila vlani v jeseni a v októbri 2012 som ich zavesila pod mosty na rieke Poprad vo Svite. Podľa odporúčaní  ornitológov som sa o polobúdkach vo Svite medzi žiakmi a inými obyvateľmi nezmieňovala, aby ich vandali nezničili a hlavne, aby budúci vtáčí návštevníci neboli rušení.

Verím, že vodnárom potočným sa moje hniezdne polobúdky zapáčia, obsadia ich a privedú na svet svoje potomstvo.

Každý z nás môže prispieť aspoň malým kúskom k zlepšeniu a skrášleniu prostredia v ktorom žije, lebo každá veľká vec sa rodí z mnohých maličkostí. Jednou z foriem pomoci ohrozenému životnému prostrediu je hlbšie poznanie prírody, ktoré sa má prelínať s environmentálnym myslením, cítením a konaním ľudí.

 

„Planétu nám nedarovali otcovia, ale požičali naše deti.“
 

vodnár potočný na rieke Poprad vo Svite

výroba hniezdnych polobúdok

mláďatá vodnára potočného – povzbudzujúce foto od ornitológov z Oravy

 

inštalovanie hniezdnych polobúdok pod mosty na rieke Poprad vo Svite

Nela Gloríková, Základná škola Mierová 134, 059 21 Svit
 

Pád a kamarátstvo  

Všetko by bolo tak, ako malo byť, nebyť nehody, ktorá sa mi stala. Spadla som Alici z nohavíc na zem a ona si ma ani nevšimla. Bolo to v parku, do ktorého chodievala Alica každé poobedie. To jej za mnou vôbec nie je smutno? Držala som predsa jej nohavice pokope a teraz sa môžu kedykoľvek rozpadnúť. Mám to ja ale smolu. Teraz tu ležím na vlhkom chodníku a plačem, pretože netuším, čo mám robiť. Ak by som našla Ihlu a Nitku, možno by sa mi podarilo dostať sa späť na svoje miesto.
Celú predlhú noc som sa chúlila medzi kameňmi a rôznymi odpadkami. Alica mi veľmi chýbala. Bola som s ňou skoro stále. Ľudia okolo mňa len tak prechádzali bez povšimnutia. Keď som na oblohe konečne zbadala tú veľkú žltú guľu, rozhodla som sa konať. Počkala som, kým hŕba detí tadiaľto prejde do školy a začala som sa kotúľať k odhodenému jablku. ,,Jabĺčko!“ zakričala som. Ani sa nepohlo. Rozhodla som sa teda prikotúľať k nemu bližšie.
,,Jabĺčko, potrebujem tvoju pomoc“ zašveholila som tenkým hláskom. Jabĺčko sa ku mne konečne otočilo. Na tvári malo nepekné modriny.
„ Čo chceš?“ ozvalo sa nepríjemne. Neodradilo ma to.
„ Potrebujem nájsť Ihlu a Nitku. Sú to moje kamarátky.“ Ozrejmila som.
Nepekne sa zamračilo.
„ Tu?“ Rozosmiala sa. „ Tu nájdeš akurát tak neporiadok.“
„ Takže nevieš, kde by som ich mohla nájsť?“
„ Skús sa opýtať bábiky pri tamtom dube.“ Pokynulo hlavou smerom k vysokému stromu.
„ Ďakujem Jabĺčko.“ Začala som sa kotúľať k radu stromov. Bola som už unavená. Cestu mi sťažovali odpadky na zemi. Keď som chodila von s Alicou, nikdy som si nevšimla, že by niečo vyhodila len tak na zem. Dokonca sa nad tým pohoršovala. Stále vravievala: „ Aký by bol svet krásny, nebyť ľudí, čo si ho nevážia.“ Mala pravdu. Ľudia si v tejto dobe už vôbec nevážia prírodu. Počula som, ako raz Alica hovorí mamke, že raz za rok sa žiaci zo školy poberú tento park upratať. A stačí to? Vôbec. Už za tri dni sa tu nazbieralo toľko odpadkov, že by bolo potreba upratať znova. Nikomu a však nechcelo a tak chudáčik park, musel čakať do budúceho roka na ďalšie upratovanie.
Konečne som sa dostala k bábike. Bola som celá poobíjaná. Niekoľkokrát som spadla a kúsok sa zo mňa odlomil. Na bokoch som mala škaredé škrabance.
„ Bábika“ ozvala som sa zničene.
Otočila ku mne tvár. Šaty mala špinavé a ešte stále premoknuté od včerajšieho dažďa. Najprv som si myslela, že sa opaľuje, ale ona sa vlastne sušila.
„ Kto si?“ opýtala sa ma tichým hláskom.
„ Som Gombička a potrebujem pomoc.“ Predstavila som sa. Vyzerala veľmi milo.
„ Čo potrebuješ?“ uhladila si fialovú sukničku.
„ Nájsť moje kamarátky. Ihlu a Nitku.“
Bábika sa zamračila a zdalo sa, že tuho premýšľa. „ No v tomto neporiadku to nebude veru jednoduché.“
Zosmutnela som ešte viac. Zdalo sa mi to beznádejné. Zrazu som začula známy hlas. „ Tak tu si!“ To bola Alica! Ona ma našla! Zodvihla ma zo zeme, jemne ma poutierala a ofúkla mi škrabance. Ani som si nevšimla, že deti už šli domov zo školy a ona ma hľadala. „ Myslela som si, že ťa nenájdem“ povedala veselo.
„ Tak, ahoj!“ zakývala mi Bábika, keď so mnou Alica kráčala preč.
Keď sme prišli domov, Alicina mama ma prišila na nohavice dvakrát pevnejšie. Už som sa nemusela báť, že zase ostanem niekde sama. Odvtedy si ma Alica stráži. Teraz je všetko tak, ako má byť.

Kristína Haasová

ZŠ Ľubotice, Strážnická 26, 08006 Ľubotice

O Perle a Škvrnkovi

    Bola raz jedna rybka menom Perla. Perla si plávala v priezračnej riečke a bola to princezná. Jedného dňa prišiel čas, keď si mala vybrať manžela. Prichádzali mnohí pytači z okolitých  riek, no Perle sa nikto nepáčil. „Tento má veľké brucho,“ povedala o prvom. Bol to kráľ Kaprisko. Urazil sa a odišiel. Druhý (princ Uhrisko) mal zase veľké oči, tretí mal veľké ústa... Takto by bola Perla preberala a preberala, keby nebol prišiel princ menom Škvrnko – brucho, oči, ústa, všetko také akurát. „Tento sa mi páči,“ vykríkla Perla, „toho mi dajte za ženícha!“ A tak bola svadba.
Na svadbe sa zišlo asi dvadsať rýb zo všetkých okolitých vodných kráľovstiev. Nevesta so ženíchom boli krásni. Bolo sa čomu radovať. Len jedno kalilo ich šťastie. Medzi hosťami sa začalo pošuškávať, že voda tej riečky už nie je taká čistá ako bola kedysi. Nikto ale nemal odvahu povedať to Perle kráľovnej.  Na konci svadby však jeden odvážlivec vykríkol: „Kráľovná Perla, či to nevidíte, že v tejto riečke sa o chvíľu nebude dať žiť? Veď už je špinavá!“
Len teraz sa Perla so Škvrnkom začali obávať, že v riečke zahynú. Našťastie prišiel jeden pán a vylovil ich z riečky. Pravda, v prvej chvíli ich chcel zjesť. No potom si povedal: „Tie rybky sú také krásne! Nie, nezjem ich. Radšej ich dám do akvária, aby mi skrášľovali dom.“ Aj mladí manželia sa najprv zľakli, keď ich vylovili zo známej riečky a presunuli do nového akvária. No časom si na nový dom zvykli. A pár dní po svadbe mala Perla desať malých rybičiek. Každá z nich dostala meno podľa toho, čo ju vystihovalo. Malé motovidielko volali Motomoto, druhá bola Mihalničková Ajsi, tretieho nazvali jednoducho Miško, štvrtá Riasa sa rada potulovala pomedzi riasy, piate Očko malo očká veľké guľaté, šiesty Aramekono obdivoval vtáky rodu ARA(teda domáce papagáje), siedma bola márnivá Marnéna, ôsma farebná rybka Dúha, deviaty bol štíhly a udatný Onur a desiaty bol šibalský Queratmano.
    Malý Miško však veľmi ľutoval, že on nemá žiadne zvláštne meno ako jeho súrodenci. Preto sa rozhodol vykonať niečo neobyčajné. Začal podskakovať a skákal a skákal, až vyskočil von z akvária. Nasledoval tvrdý dopad a....zrazu Miško márne lapal po dychu. Veľmi sa zľakol, že na teplej plávajúcej podlahe zahynie, lebo okolo seba nevidel ani kvapôčku vody. „To mám za moju závisť. Určite zahyniem!“ pomyslel si, keď tam tak ležal. Našťastie išiel okolo akvária majiteľ a Miška dal späť do akvária. Poučený Miško sa uspokojil a už nikdy viac z akvária nevyskočil. No to meno ho trápilo ďalej.
    V jeden deň ale zazrel cez sklenenú stenu akvária malého trojročného chlapčeka. „Miško! Miško!“ volali všetci natešene. „Čože, Miško?!“ spozornela malá rybička. „ Joj, ja deravá rybia hlava!“ povedal si Miško-rybka, „ Prečo som si stále myslel, že moje meno je najškaredšie? Veď také meno majú aj ľudia a radi ho dávajú svojim deťom.“ Odvtedy sa náš malý nezbedník úplne upokojil.
    Časom rodičia-Perla so Škvrnkom- zomreli. Ostalo však po nich bohaté potomstvo. Malé rybičky si žili  veselo ďalej  a krášlili jedno domáce akvárium. Občas však spolu spomínajú na priezračné vody riečky, o ktorej im rozprávala ich mama Perla.

Žofia Andiľová, 5.C, ZŠ Ľubotice, Strážnická 26, 08006 Ľubotice

 

ROZPRÁVKA O PSÍKOVI A MAČIČKE

    Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna mačička. Volala sa Nela. Bývala v malom útulku, kde bolo veĺa zvierat a Nela tam mala veľa kamarátok.
    Jedného krásneho dňa do útulku prišla jedna múdra pani, volala sa pani Psíčková. Bola veľmi múdra a milovala zvieratká. Ako sa prechádzala medzi klietkami, najviac sa jej zapáčila Nela. Biela mačička s čiernymi fľakmi. Rozhodla sa, že si Nelu vezme domov. Ani jej na um nezišlo, že by to bol problém, lebo už má psíka Maxa. Ale Max bol veľký vlčiak, ktorý nemal mačky rád. Nebol teda nadšený, keď uvidel Nelu. Pani Psíčková dala obom zvieratkám jesť a išla si ľahnúť. Po celodennej únavnej ceste rýchlo zaspala. V tej chvíli sa Max s Nelou začali naháňať. Keď sa ráno pani Psíčková zobudila, celý byt bol hore nohami. Nechcela veriť vlastným očiam. Obe zvieratká prísne pokarhala.
„Tak dosť,“ povedala rázne, „ak to bude takto vyzerať aj naďalej, jeden z vás pôjde z domu preč!“  Na zvieratká doľahol strach a neistota. „Kto bude ten nešťastník?“ Boli z toho naozaj smutné. Len s veľkou obavou opúšťala pani svoj byt a išla do práce. Bála sa, že zvieratká opäť niečo vyvedú, no tie si uvedomili, že sklamali lásku svojej pani... Nechceli prísť o svoje teplé miestečko. Preto, keď sa pani vrátila, ostala prekvapená. Byt bol v poriadku. Od tejto udalosti, sa k sebe Max s Nelou správali pekne a stali sa kamarátmi. Pani Psíčkovú to tešilo, preto sa o nejaký čas rozhodla, že si kúpi ešte psíka. Spočiatku sa dvaja kamaráti báli tretieho prírastku, no pani Psíčková ich všetkých, teda aj nového psíka Bena, vzala na dovolenku do Chorvátska. Bývali tam v 3-hviezdičkovom hoteli a pochutnávali si na kostiach, granuloch. S radosťou sa čľapkali aj v mori. Keď pani večer išla spať, spokojné zvieratká vleteli k nej dnu. Max chránil svoju pani vedľa postele, Beno sa uložil na vankúši a Nela oblizovala svojej panej nohy. Miesto sa našlo pre každého z nich. O týždeň, keď sa vracali domov, vedeli, že kde je miesto pre dvoch, aj pre tretieho sa nájde a ktovie, či nie aj pre viacerých... lebo Beno si vo svojom psom srdiečku niesol domov aj spomienku na milú psiu slečnu Peggy, ktorú na dovolenke spoločne stretli.

Viktória Kanašová, 4.C, ZŠ Ľubotice, Strážnická 26, 08006 Ľubotice

Deň Zeme

Zem čo nám dáva domov
a krásnu tôňu stromov.
Kvetami na lúkach nás obdarí,
v máji na zelenom chotári.

V zelenom lese vtáky spievajú,
v potôčku rybky plávajú.
Na brehoch rastú kvety,
v lese hrajú sa deti.

Ctime si teda našu Zem,
tú, čo nám dáva domov.
Zelené lúky, hustý háj
i tône krásnych stromov.

Žaneta Gilániová, 8.A, Základná škola Oščadnica – Ústredie 760



 

Nie z kameňa

Horký dym
vyfukujú hory.
Turisti si
chodia na túry.

Upaľujú po horách.
Dobrý svet ich láááka.
Aj syrové úsmevy
kúzlia do foťáka.
V prírode akoby
zasa kvitla láska.

A tie úsmevy,
tie zohrejú aj
kaMENNÉ srdcia...
... (NE)turistov.

Sandra Solčianska 8.A
ZŠ Tlmače, Školská 9, 935 21 Tlmače,

Jeseň a láska

Ťuk, ťuk, klopká mi na okno
a hladí rozospatú tvár.
Šepká mi „poď von, kým som tu,
pretože pomaly odchádzam“.

Jas mojich dní zastrie hmla
a z trónu ma sfúkne studený severák,
ten čudný tvor,
ktorého nikto nemá rád.

Ja sa však nedám a ostanem tu
i keď v ústraní
a svoju lásku k vám prejavím
vo farbách jeseni.

Červená, žltá, hnedá,
tie farby radosti
budú vás sprevádzať alejami,
až kým sa jeseň svojho žezla
plne nezhostí.

Budem sa brániť všetkými lúčmi,
aby ste spomienky na leto
mali vždy ako na dlani.

Barbora Lacušková
Základná škola Gbelce, Ulica J. Stampayho 928/76, 943 42 GBELCE

Pozriem sa von

Keď otvorím okno v mojej izbe,
pozriem sa von a poviem: ,,To je krásne!“
Neviem, čo iné povedať mám,
keď vidím ten les, tú rieku a tých kvetov pár.

Ja poviem si len idem vonku,
tam, kde vidím kvet a stonku,
tam, kde vidím rieku tiecť
a slimáka po skale liezť.

No vonku to nie je také,
tam pod kríkom smeti nejaké,
nie je ich málo, je ich dosť,
človek si nevie povedať: ,,Už dosť!“

Ale nie je to také strašné,
vedľa je to vlastne krásne,
keď cítim tú vôňu kvetov,
zabudnem hneď na tú skládku odpadkov!

Človek škodí len sám sebe,                                        
keď hodí všetko kam on chce len,                               
a nevidí, čo vôkol seba má,   
to nie škodiť ale chrániť treba!    

Petra Nižnanská,
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

Les

Keď do lesa vojdem,
sadnúť pod buk pôjdem.
Hukot vtákov čujem,
ten pocit milujem.

Borovička, jedlička,
tam je veverička,
a tam zasa medveď,
radšej mu nič nezveď.

Noc nastane rýchlo,
je čas vtákov blízko.
Sova v noci striehne,
no ani sa nehne.

V lese veľké ticho je,
to myseľ povzbudzuje.
Načerpáš tiež sily,
tak budeš k nemu milý.

Príroda je krásny dar,                              
ktorý nám dal Boh z neba.                           
Nezničme ju na zmar,          
bo ju chrániť treba.

Michal Švento
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám.A. Hlinku 22, 03401Ružomberok

Krása prírody

Príroda je krásna pani,
príroda je vôkol nás,
príroda nás baví,
príroda je plná všetkých nás.

Ja milujem prírodu,
ona miluje mňa,
má súš i vodu
a je pestrofarebná.

Kľudný vetrík na nej veje,
utíši ma a ukľudní,
niekedy i hurikán je,
mám veľa nekľudných dní.

Príroda je krásavica,
niekedy i zima je,
mám cez ňu červené líca,
teplo slnca zahreje ma.

Keď je zem zasnežená,
ako v rozprávke sa cítim.                            
Príroda je krásna ako žena,                        
oteplím sa teplým pitím.                     

Mária Malá                                          
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám.A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

Ozónová vrstva

Naša zem je ohrozená,
ozónová vrstva narušená,
každý fajčí, špiní našu zem
a máme z toho alergie len.

Miesto vzduchu plyn
a áut ma dusí,
už nedokážem nájsť,
zdravé jedlo do pusy.

Potraviny, ktoré nám zrodila naša matička zem,
už stráviť nedokážem,
je to veru samá chémia,
preto je okolo nás samá agresia.

Všetky skúšky z rakiet, bômb ničia ozónovú vrstvu nad planétou Zem,
a preto ti povedať chcem,
uvedom si túto vážnu vec
a nebuď ako malý chlapec.

Slnko žiari, rada by som sa opaľovala,
ale by som z toho len rakovinu mala.
Preto skôr než vyjdem na slniečko,                                 
použijem veľmi silné telové mliečko.    

Magdaléna Švihoríková
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

Neľudské správanie

Ako tak pozerám na náš svet skazený,
každý hádže odpadky, nikto nie je zhrozený.
Kde sa pozriem bodrel, špina,
tak to je nehoráznosť iná.

Krásnu priezračnú vodu znečistili ľudia,
keď to vidia naše oči, srdcia veľmi bolia.
A vzduch je tiež samý smog,
je to horšie rok čo rok.

Zvieratká tu behali na zelenej lúčke,
dnes tu je les samý dom, och to nie je ľudské.
Kvietočky tu vždy farebné boli,
dnes len samá burina na opustenom poli.

Kde tu sa nájde kúsok zelene,
aj to si pre seba zoberú srnky a jelene.
V mestách samá továreň,
nie aby tam bola mliekareň.

Ešte že máme tie naše hory,
tie tu pre nás v každej chvíli boli.
A tak tam nechajme len vzduch čistý,                          
aby sme ich životom navždy boli istí.

Linda Milanová
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

Znečisťovanie

Smeť ku smeti si sadá,
skládka nová vzniká.
Človek si to už neuvedomuje,
ako tým prostrediu životnému ubližuje.

Každý jeden papierik hodí
a myslí si: ,,Čo to tomu uškodí?“
Jeden papier čo tam toho,
no lenže čo keď to takto spraví ľudí mnoho?

Čo sa stane,
ak to neprestane?
Zem naša skončí v smrade,
ľudia už si to uvedomte!

Zamysli sa nad sebou,
ja nado mnou i nad tebou.
Uprac svoje okolie,
hneď nám krajšie tu bude.

Laura Kútniková
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

 

Globálne problémy

Na severnom póle ľady topia sa,
padajú a lámu sa.
Medveďom znižuje sa životná úroveň,
teda im už dobre nebude.

Váľajú sa s vyplazeným jazykom,
no čo s takým životom.
Tučniaky, medvede spolu si bývajú
a často na špinavú vodu sa dívajú.

Tankery a lode okolo plávajú,
nehody sa tu často stávajú.
Život niekedy ničia škvrny ropy,
a potom na súši zvierat mŕtvych sú kopy.

Príroda je bohatstvo naše vzácne.
No čoskoro nám pred očami zhasne.
Kvôli ľuďom zvieratá sťahujú sa,
v neľudských podmienkach žiť musia.

Toto neľudské utláčanie    
a bezcitné týranie skončiť musí,    
lebo život na tejto planéte    
sa mi už hnusí.                      

Klaudia Lukáčová
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

 

Zamyslenie

Zem vstáva, kvietočky kvitnú.
Sneh a ľad topí sa hľaď.
Pozri, tu prichádza ročné obdobie jar.

A sú tu prázdniny, už je tu leto,
všetko to letí tak rýchlo svetom.
Slniečko páli tak ako vlani,
tak úsmev prosím na vašej tvári.

Padajú listy, naozaj ste si istí?
Premena farieb tu pestro svieti.
Vidíte úsmev na detskej tvári?
Ich úsmev pohladí a tajomstvo odhalí.

Začal padať sneh, no pozrite sa vpred.
Sneh vŕzga pod nohami
a na oblohe svietia hviezdy slávy.
Tak skúsme sa nad tým zamyslieť a ticho si to premyslieť.

A to je všetko? Čo to je?
Je to tajomstvo zahalené v prírode.
Či je tu jar, či zima,             
každý to do srdca prijíma.

Gabriela Rošteková
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám .A. Hlinku 22, 034 01Ružomberok

Božia krása

Letí vtáčik zasneženými dolinami,
sadne na konár pod veľkými skalami.
Na konári vtáčik šteboce,
všetko okolo sa ligoce.

Jemný vánok pofukuje,
vločka pekne poletuje.
A hľa, už snežienky spod snehu vykúkajú,
príchod jari ohlasujú.

Slniečko sa usmieva na túto krásu,
hneď je krajina plná jasu.
Táto krása od Boha daná,
z neba nám je požehnaná.

Dominika Marková
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

Vzťah k prírode

V noci jarnej stála som obklopená prírodou,
okolo mňa všetko bolo výhodou.
Hoc šaty strácala, ostala stále hrdou,
no vietor vravel, že vraj radostne nahou.

Malý zázrak, čo sa koná každý rok znova,
vietor o ňom roznášal svoje slová.
Ten vzduch jak by nabral sviežosť novú,
pýtam sa, odkiaľ ma obklopuje tou vôňou znovu?

Do očí sklopených fúkne mi prach, čo umlčí ma zas,
veď kto by sa hádal uprostred tých krás.
Úsmevom chladným pohladí mi tvár,
usmejem sa nech je jasné, že má ísť na konár.

Spoza mračien slnko nech sa usmeje volám,
nemým tichom objímať sa nechám.
Posledné lúče neskrýva si,
no nehnevá ma ani vietor, o vždy mi roztrapatí vlasy.

Krásou spútaná a očarená nehou,
vychutnávam si sviežosť brehov.
Slnko, čo každú chvíľu odíde,
zavolám ho späť, no sneh príde.


Sledujem malé rybky, kam sa ukryjú,
ale tie väčšie predsa viac sily majú.
Nech tieto pohľady na prírodu do pamäti sa mi vryjú
a krásy života nech sa vo mne nikdy neskryjú.


Barborka Rapošová
Trieda: 8, Škola: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

Vráťme úsmev prírode

Životné prostredie. Čo to je?

Väčšina ľudí odpovie:

sú to hory, lesy, kvety, potoky.

Je to všetko, čo obklopuje nás.

Je tomu ale naozaj tak?

Ja keď sa obzriem, vidím len vás,

ľudí, ktorí zničili toľko všedných krás.

Mohutné hory premenené na úbohú step,

dnes pri pohľade na ne, sa mi zastavuje tep.

Kedysi svieža voda plná života,

dnes len  H20 v rukách chemika sa mihotá.

Bujné lesy, cez ktoré bolo radosť prechádzať,

dnes vidím posledný život z nich odchádzať.

Obrovské ľadovce, v ktorých chladné srdce bilo,

dnes už z nich len malé kryhy usmievajú sa milo.

Divá zver, ktorá kedysi spokojne nažívala si s nami

dnes zavretá je za mrežami.

Krásne farby kvetov, lúk,

nahradil dnes mestský hluk.

Vráťme úsmev prírode,

začnime hneď v záhrade.

Upracme tie hnusné plasty,

zašpiňme si trocha prsty.

Na staré sklo rukavice si zoberieme,

poriadok udržať my predsa vieme.

Vyčistíme aj moria, rieky,

nebudú s tým žiadne prieky.

Šetriť vodu snažme sa,

neumývajme v nej kolesá.

Čistá voda zdravá je,

radšej sa jej napime.

Špinavé chodníky budú minulosť,

z našich tvárí zmizne zlosť.

Taká malá práca pre našu Zem,

urobí jej to radosť, ja to viem.

Stačila by chvíľka maličká,

spomenúť si na to, čo vám hovorila mamička:

O láske k prírode, ktorá pretrvá večné časy,

vyhladí vrásky a vráti vlasy.

Ema Brázdová - žiačka 8. ročníka
Základná škola s Materskou školou Diviaky nad Nitricou

 

Vzduch

Cítiš ho?
Áno.
Počuješ ho?
Niekedy aj to len málo.
Čo pre teba znamená?
Viac ako pól sveta,
Pretože je ho ako more,
ktoré mi cez mušľu svoju pieseň hraje.

Sfarbiť sa nedá,
aj keď je bledá.
Každý kút preskúma,
preto sa naňho každý spolieha.
Nemá uši,
ale aj tak ťa počuje.
Na slnku sa suší
a pri tom ťa sleduje.
Je to vzduch,
ktorý nás obklopuje.

Alžbeta Bujdošová, VII. A
ZŠ Konštantínova 1751/64, Stropkov

 

Príroda

Stojím
a pozerám sa okolo seba,
na tú nádheru celého sveta.

Je posiata miliónmi farbami.
Svieti ako motýľ na dlani.
Tajomstvo jej môžeš zveriť,
aj také, ktoré ti nikto nebude veriť.
Neobráti sa ti chrbtom,
ale ani nepríde priamo.
No aj cez to sa stane tvojim kamošom.

Verný priatelia navždy budete,
aj cez ťažkosti, ktorými prejdete.
Privíta vás.
Je to príroda okolo nás.

Alžbeta Bujdošová, VII. A
ZŠ Konštantínova 1751/64, Stropkov

 

TRAJA KAMARÁTI
Rozprávka

     Bol raz jeden psík a volal sa Dunčo. Bol už dosť starý, no veľmi múdry a každý ho mal rád. Nikomu neublížil a poslušne strážil svoju paničku a jej rodinu.
Jedného dňa sa však stalo niečo neočakávané. Domáca pani si kúpila mačku a pre Dunča už nemala dobrého slova. Prestala sa oňho starať. Po mesiaci ho odviezla do útulku a viac ju Dunčo nevidel. Nechápal, čo sa vlastne stalo, kde urobil chybu. Na nič však neprišiel, a tak celé dni iba smutne a ticho sedel v kúte klietky – jeho nového domova.
V útulku boli aj iné zvieratá a medzi nimi aj papagáj Ára. Ten si všímal smutného psíka od začiatku, keď ho priniesli do útulku. Bolo mu ho ľúto, a preto sa snažil Dunča zaujať. Dlho sa mu to nedarilo, no nakoniec Dunčo pochopil, že pani už poňho nepríde a je lepšie mať kamaráta, s ktorým sa dá porozprávať, ako byť sám a lamentovať nad sebou. Tak sa tí dvaja skamarátili a snívali o tom, ako z útulku utečú. Chystali podrobné plány, aj ich realizovali, no ani jeden útek nevyšiel. Teta vrátnička vždy ich úmysel zdrhnúť odhalila.
    Do útulku sa chodili pozerať na zvieratká aj deti s rodičmi. Páčili sa im roztomilé mačičky a zvedavé šteniatka. O psíka Dunča nemal nikto záujem, veď už bol starý. Papagáj Ára nechcel, aby si ho niekto všimol a nedajbože zobral domov, a tak bol vždy v kúte a nič nerozprával. Bolo to preto, aby zostali s Dunčom spolu, hoci aj v útulku. Po čase však začal chodiť k Dunčovi starček sa vnúčikom, ktorému sa páčil jeho múdry výzor. Cítili, že je to psík, akého hľadajú – múdry, verný a spoľahlivý. Obľúbili si ich aj Dunčo s Árom.
    Raz v noci sa do útulku vkradol zlodej. Teta vrátnička tvrdo spala a nič nepočula. Zlodej nahádzal rôzne veci do batoha a chňapol aj po mačičke Milke. Tá ho síce poškrabala, no utiecť sa jej nepodarilo. Dunčo s papagájom Árom vedeli, že musia niečo urobiť. Ale čo? Vtom Dunčo dostal nápad, aby začal papagáj volať o pomoc. Ten však nikdy nepovedal ani slovo. Čo teraz? Dunčo ho stále povzbudzoval a povzbudzoval, až začal papagáj Ára kričať: „Pomóóóc, zlodéééj, plíciááá!“
Zlodej sa zľakol, pustil Milku a utiekol. Všetky zvieratká začali chváliť Dunča a Áru, akí sú šikovní, odvážni, ako ich zachránili. Dostali pochvalu aj od policajtov, tety vrátničky a najväčšou odmenou bolo, že si ich starček s vnúčikom na druhý deň zobrali k sebe domov. A predstavte si, že všetkých troch, teda psíka Dunča, papagája Áru i mačičku Milku, ktorá s nimi odvtedy tvorila nerozlučnú kamarátsku trojicu. Všade chodili spolu, spolu jedli, hrali sa i strážili starčeka a jeho vnúčika a žijú spokojne a šťastne všetci traja až dodnes.
      
Lukáš Daňo 5.c
ZŠ Ľubotice, strážnická 26   
 

 

Jedinečný kolobeh

Svitá. Príroda sa prebúdza zo zimného spánku. Vŕby sú ovešané žltými jahňadami akoby ich slnko posypalo žltým prachom. Voda v potôčiku žblnkoce a prediera sa ľadom unášajúc so sebou drobné ľadové kryhy. Prvé kvietky rašia spod snehovej periny, ktorá už len kde-tu pokrýva prebúdzajúcu sa zem. Zelená tráva tiež na seba nenecháva dlho čakať. Spod suchej pokrývky listov sa predierajú mladé výhonky. Všetko sa zobúdza.
Je ráno. Ovocné stromy zakvitli do nevídanej krásy. Popri každom kvietku tancujú usilovné včeličky a snažia sa priniesť prvé dúšky nektáru do svojich úľov. Lesy, presýtené farbami jari, ozdobujú okolité vrchy. Vánok si veselo šantí v korunách stromov a unáša zrnká peľu borovíc ako žltý závoj. Potôčik si pospevuje svoju známu  pieseň. Presýtený vodou sa valí svojím korytom nevedno kam. Na lúkach sa objavilo tisíce drobných sĺnk. Sú to hlávky púpav, ktoré svetu ukazujú svoju krásnu tvár.  
Nastáva poludnie. Vzduch je naplnený letnou horúčavou, ktorú miestami zmierňuje jemný vánok. Ovocné stromy už odložili šaty z kvietkov a na konároch sa objavujú maličké farebné plody. Lesné čistinky sa pýšia množstvom čučoriedok a malín.
Ani sme sa nenazdali a je tu podvečer. Jablone priťahujú zraky detí svojimi červenými jabĺčkami. Les hýri farbami ako maliarova paleta. Chladný vietor sa opiera do korún stromov a roznáša listy krížom- krážom. Do dolín sadá hmla a vrcholkom hôr zubaté slniečko rozdáva svoje posledné lúče. Sychravé počasie odoberá prírode životodarnú energiu a všetko sa pripravuje na zimný spánok.
Prichádza noc. Príroda je pokrytá snehovou pokrývkou hebkou ako páperie. Všetko je krásne biele. Len kde-tu sa objaví zelený smrek či jedlička, ktoré strieborný mesiac osvieti svojím svitom. Príroda sa uložila na zimný spánok, aby nabrala veľa nových síl do ďalšieho dňa.

Martin Hrčka, VIII.B
ZŠ, P. Jilemnického 1813/1, Zvolen

 

Malé smetisko

Ak sa ma spýtate, aký mám vzťah k prírode, odpoviem vám, že ju mám veľmi rád. Vždy sa teším, keď môžem ísť s ocinom na poľovačku, na ryby, alebo sa len tak prejsť do lesa. No počas našej poslednej návštevy lesa sme zažili niečo hrozné, o čom vám teraz porozprávam.
V jedno pekné jesenné ráno som sa nudil, rozmýšľal som, čo budem robiť, až som dostal perfektný nápad ísť na hríby. Hneď som bežal za ocinom a maminou, a povedal som im: „Poďme do hory hľadať nejaké chutné dubáčiky!“ Oni bez rozmýšľania hneď súhlasili. Ocino nás navigoval: „ Poznám jedno prekrásne miesto, nikto tam nechodí, určite tam niečo nájdeme.  Uvidíte, bude to super výlet!“ Cestou do hory sme sa ešte zastavili po starkú a starkého, ktorí boli veľmi radi, že sa budú môcť nadýchať čerstvého lesného vzduchu. Keď sme boli asi v polovici cesty, ocino si spomenul, že zabudol kľúče od rampy, ktorú sme potrebovali odomknúť, lebo miesto, kam sme sa vybrali, sa nachádzalo v oblasti, do ktorej môžu chodiť len horári, lesná stráž alebo iní zodpovední ľudia. Tak sme zastali pri horárovom dome, kde si ocino vypýtal potrebné kľúče a starká  ešte jeden košík, že vraj pre istotu, ak by sme nazbierali veľa hríbov. Po chvíli sme zastali pri veľkej lúke, čo mi bolo dosť divné, lebo všade naokolo bola len tráva, bodliaky a kríky. Pomyslel som si: „ No kde už len tu môžu rásť hríby?!“ Ako som sa tak obzeral po okolí, naši mi zmizli z dohľadu, preto som sa rýchlo rozbehol tam, kde bola pováľaná tráva a čoskoro som ich dohonil na okraji krásneho smrekového lesa, v ktorom som nikdy predtým nebol.
Vošli sme dnu a začali sme hľadať malých lesných strážcov učupených v mäkkej machovej perinke či dobre ukrytých pod vrstvou farebného lístia. Zovšadiaľ na mňa vykúkali hnedasté hlavičky voňavých hríbov, ktorých na tomto mieste bolo naozaj neúrekom. „Ocino mal pravdu a starká urobila veľmi dobre, že si vzala ešte jeden košík. Možno mala zobrať aj dva, lebo všetko, čo nájdeme, sa nám určite do našich košíkov nepomestí.“ hovoril som si v duchu sám pre seba. No moju radosť z množstva hríbov čoskoro prerušilo obrovské zdesenie. Ako sme postupovali  hlbšie do lesa, čoraz častejšie sme museli prekračovať rôzne plechovky, sklené fľaše a mnoho iného odpadu. Neďaleko odo mňa som uvidel ocina, ktorý mal síce košík s hríbami plný, ale stále sa po čosi zohýnal a dával si to do tašky, ktorá už tiež bola takmer  plná. Myslel som si, že sú to hríby, ale keď som prišiel k nemu, uvidel som, že jeho taška je plná smetí, ktoré sa váľali všade okolo nás. Začudovane a aj trochu ironicky  som sa ho opýtal: „Oci, hádam len nebudeme doma na balkóne vysúšať tento tvoj kapitálny úlovok?“ No on mi znepokojeným hlasom  odpovedal: „ Braňo, hádam tu tie smeti nenecháme! Nechcem, aby sa na tých plechovkách poranili zvieratá. Vyzerá to tu strašne, celý les je ako jedno veľké smetisko! Stačí malá nepozornosť a od tých smetí sa môže chytiť horieť celá hora!“ Keď som sa zamyslel nad jeho slovami, uvedomil som si, že má pravdu. Trochu ma zamrzelo, že ja som okolo tých smetí chodil a vôbec som neuvažoval nad tým, že by sme ich mali pozbierať. No ocino mal fakt pravdu, takú špinavú horu som už dávno nevidel, a to s rodičmi trávime v prírode skoro každý voľný  víkend. Začal som aj ja teda zbierať smeti a hoci mi mama vravela, že budem celý špinavý, nedal som sa odradiť, lebo som si povedal, že keď ja budem špinavý, tak sa umyjem, ale keď sa poraní nejaké zviera, tak ho nebude mať kto ošetriť. A to bude oveľa horšie.
Ani si neviete predstaviť, čo všetko sme v tom lese nazbierali. Nechápem, ako môžu ľudia, ktorí idú na prechádzku do lesa, aby tam načerpali energiu a nadýchali sa čerstvého vzduchu, len tak ľahkovážne odhadzovať fľaše, plechovky, papiere či iné pre nich už nepotrebné veci a neuvedomujú si, že ničia prírodu, ktorá je ich súčasťou a zároveň domovom obyvateľov, ktorí sa nevedia brániť proti vandalizmu nezodpovedných ľudí. Veď sa len zamyslite, ktorý človek by nechal návštevu rozhadzovať odpadky po svojom byte!? Asi žiadny. Ako sa potom cítia takíto ľudia, keď prídu do lesa, ktorý predtým zahádzali rôznymi haraburdami, na prechádzku či piknik druhýkrát? Vysvetľujem si to tak, že asi v takomto neporiadku žijú aj doma a sú spokojní, nevadí im žiť na smetisku.
Výlet sa vydaril, náš hubársky úlovok bol naozaj obdivuhodný. Domov sme si odvážali štyri košíky plné voňavučkých dubákov, takže sme sa už vopred tešili na starkinu výbornú hríbovú praženicu či vianočnú kapustnicu. No viac miesta ako hríby tentokrát v našom aute zabrali odpadky, ktorých sme z lesa odvážali plný kufor. No aj na tento „úlovok“, na ktorom si síce nepochutíme, sme boli patrične hrdí. Naša prechádzka sa teda vydarila, miesto, ktoré sme navštívili, bolo naozaj krásne, ale až potom, keď sme v ňom urobili malé jesenné upratovanie.  

Branislav Kicko, VIII.B
ZŠ, P. Jilemnického 1813/1, Zvolen

 

PRÍRODA  NAŠA  KAŽDODENNÁ

Znečisťovanie ovzdušia, globálne problémy ľudstva, ochrana životného prostredia... .   Takéto a podobné slovné spojenia vidíme na stránkach toľkých časopisov, ozývajú sa z médií, každodenne sa s nimi stretáme a stále si mnohí myslia, že ich sa tieto témy  netýkajú. Pozrime sa, ako to v skutočnosti vyzerá, nastavme si pred tvár zrkadlo.
V dnešnej dobe sa príroda nachádza v katastrofálnom stave. Keď prídeme do lesa, vidíme všade okolo nás obrovské množstvo smetí, z predtým romantických zákutí sa na nás škľabia nelegálne skládky odpadu, ktoré vytvorili "šikovné ruky ešte šikovnejších pánov tvorstva", ktorí by mali síce byť vďační za to, že im príroda dovolila vyvinúť sa v rozumných a inteligentných tvorov, ale oni akoby na to zabudli, nemajú snahu sa  prírode odvďačiť, ale skôr - nevedno za čo, akoby pomstiť.  A takýchto "aktivistov " je čoraz viac. Častokrát mám dojem, že s tým nikto nič nerobí, že každému je jedno,  v akom prostredí žije. Kladiem si otázku: "Prečo je to tak?" Zdá sa však, že odpoveď nenachádzam. Ľudia by si  mali prírodu vážiť a nie ju ničiť. Veď predsa aj vďaka nej sme tu! Je pre nás miestom relaxu, odpočinku, dáva nám živiny, ktoré potrebujeme pre náš plnohodnotný život, napríklad úplne obyčajnú vodu. No a kde inde nájdeme čistejšiu a zdravšiu vodu ako v prírode, v nejakej veselo zurčiacej lesnej bystrinke?
Prírodu trápi veľa problémov  a jedným z nich je aj vyrubovanie našich, no nielen našich lesov častokrát len kvôli komerčným účelom. Nemusím chodiť ďaleko po príklad, stačí spomenúť, ako by utrpeli naše krásne Vysoké Tatry, pýcha nás, Slovákov, keby sa tu usporiadali zimné olympijské hry. Pekná myšlienka, ale...Kritické ohlasy ekológov sú oprávnené.
Ľudia tiež vyrubujú nadmerné množstvo lesov napríklad kvôli diaľniciam. Áno, je pravda, že diaľnice nám šetria náš drahocenný čas a pomáhajú prekonávať vzdialenosti, ale nie sú šetrné k nášmu životnému prostrediu.
Niekedy mám pocit, že o chvíľu okolo nás  nebude žiadna príroda, žiadne lesy plné zveri a voňavých hríbov, žiadne rozkvitnuté pestrofarebné koberce lúk, žiadne nedozerné polia žltnúce sa dozretými klasmi obilia...  . Namiesto toho tu síce  budú už  spomínané diaľnice, obchodné centrá a iné megalomanské stavby, ktorými  ukazujeme, čo je pre nás dôležité, ale v nich si nekúpime čistý vzduch, čerstvú nechlórovanú vodu ani neuvidíme bezstarostne sa pásť srnky so svojimi mláďatami. A to je škoda.
Skúsme byť ohľaduplní, keď už nie k sebe, tak aspoň  k budúcim generáciám a zanechajme im pekné dedičstvo  - prírodu, ktorá sa stane darkyňou života pre našich potomkov, ktorí si jej bohatstvo možno budú vážiť viac ako my - ľudia žijúci v prítomnosti.
 
Kristína Staviarska, VIII.A
ZŠ, P.  Jilemnického 1813/1, Zvolen

Krásna krajina či smetisko?

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krásna krajina. V tej krajine nemali nikdy neporiadok, vládla tam dokonalá harmónia. Ale jedného dňa sa to všetko zmenilo.
Prišla silná búrka. Na zem padali konzervy, plechové kvapky, staré topánky, roztrhané šaty, šupky z jabĺk a banánov, roztrhané noviny, poškodené knihy  i zvyšky jedla. Strašná búrka trvala niekoľko dní a nocí. Pre predtým nádhernú  krajinu znamenala obrovskú pohromu.
Keď búrka konečne skončila, s prekrásnou krajinou sa stalo čosi hrozné. Zmenila sa na strašidelné smetisko. Stromy boli samý plech, kríky boli z polystyrénu, tráva sa zmenila na koberec zo železných klincov, namiesto včiel lietali hlinené muchy, namiesto vtákov plechové konzervy  a v potokoch tieklo špinavé bahno.
A čo sa stalo s ľuďmi? Tí sa zmenili na rozprávkové príšery, ktoré poznáte len z amerických hororov. Život v krajine sa zastavil, blížil sa neodvratný koniec.
No našťastie v poslednej chvíli prišli štyri dobré víly a premenili „smetiskovú“ krajinu na takú, akou  bola kým ju postihla zničujúca búrka. Akoby šibnutím čarovného prútika boli lúky opäť posiate pestrofarebnými kvetinami, nad ktorými poletovali roje bzučiacich včiel.  Lesy sa sviežo zelenali a melodické štebotanie vtákov sa šírilo doďaleka. V potokoch plných rýb sa ligotala číra voda.
Aj ľudia boli zase takí ako predtým. Vlastne, neboli. Začali si viac vážiť svoju krajinu a predovšetkým, začali ochraňovať prírodu, pretože si ešte dobre pamätali na to, aký strašný bol ich život predtým, keď žili  na hrôzostrašnom smetisku. A nebyť dobrých víl, ktoré im dali ešte poslednú šancu začať sa správať k životnému prostrediu  zodpovedne a s láskou, doteraz by sa brodili v mori odpadkov a dýchali by zadúšajúci a všade sa šíriaci zápach rozkladu.
A takýto život by sa asi nepáčil nikomu. Ak ho nechceme skúsiť na vlastnej koži, začnime sa aj my a najlepšie hneď teraz správať tak, aby sme prírode dokázali, že si ju vážime za to, že nám dala život.

Erik Török, VIII.B
ZŠ, P. Jilemnického 1813/1, Zvolen

Globálne otepľovanie

Kúpeme sa v lúčoch horúceho slnka, ale na Antarktíde je mrazivá zima. Tučniaky si tu nažívajú v pohode a v pokoji. Starajú sa o svoje mláďatá a bezstarostne sa venujú korčuľovaniu po zamrznutej vodnej hladine. Raz za čas si idú zaplávať, aby nevyšli z cviku a aby priniesli nejaké jedlo pre svoju rodinu. Ľadové medvede sa tiež ponárajú do chladnej vody za potravou. Zatiaľ, čo si zvieratá v studených krajinách užívajú zimu, nás, Európanov, sužujú štyridsaťstupňové horúčavy. Všetko je tak, ako má byť.
No mňa trápi niečo iné. Prečo sneh napadne až koncom januára? Prečo keď po vianočnej večeri pozriem von oknom, zistím, že je ideálne počasie na zmrzlinu? Je síce pravda, že pred tridsiatimi rokmi mali naši rodičia prázdniny, lebo napadlo meter snehu, ale teraz sa v decembri môžem v pohode bicyklovať. Je to tak. Nastáva globálne otepľovanie a my svojím konaním k tomu výraznou mierou dopomáhame. Našou lenivosťou sme veľkou mierou prispeli k zväčšovaniu ozónovej diery v ozónovej vrstve. Poškodili a ďalej ju poškodzujeme tým, že do ovzdušia vypúšťame veľké množstvo freónu, látky, ktorá sa používa ako náplň do chladničiek či bežne používaných sprejov. A ak chladničku len tak bezstarostne vyhodíme na nejakú nelegálnu skládku odpadu, po nejakom čase freóny z nej samy začnú unikať do ovzdušia, kde sa štiepia pôsobením slnečných lúčov, zlúčia sa s kyslíkom, a tak vznikne oxid chlórny. Ten potom poškodzuje ozón tak, že zriedi jeho výskyt, a tým vytvorí ozónovú dieru. Vzniká skleníkový efekt.
Na zhoršovaní celkovej klímy sa veľkou mierou podieľajú aj emisie z áut, motoriek, lietadiel, komínov tovární. Tie boli veľkým problémom hlavne pred pár rokmi. Po tom, ako sa tomuto problému a jeho riešeniu začala venovať zvýšená pozornosť, sa situácia trochu zlepšila, ale problém stále ešte nie je zažehnaný. Tieto plyny a ešte mnohé ďalšie, nazývané skleníkové plyny, totiž zachytávajú teplo, ktoré prúdi zo zeme smerom do atmosféry a odrážajú ho naspäť na zemský povrch.  Kvôli tomu sa Zem neustále otepľuje. Jediné, kto môže túto nepriaznivú situáciu ako-tak zachrániť, sú rastliny a stromy procesom zvaným fotosyntéza. Ale my, hlúpi a nerozvážni ľudia, ničíme lesy, znečisťujeme ich a vyrubujeme, aby na ich mieste mohlo vyrásť ďalšie nepotrebné nákupné centrum či iný nevzhľadný betónový kolos.
Kto zachráni našu planétu pred týmto naším bezohľadným konaním? Kto ju zachráni pred našou ľahostajnosťou? Tých, ktorí  sa na to podujali, je žalostne málo a ich úsilie sa niekedy podobá boju s veternými mlynmi. Väčšina z nás si totiž vôbec neuvedomuje katastrofálne dôsledky svojho neuváženého konania.
Nebude to trvať tak dlho a tučniaky sa budú musieť deliť s ostatnými zvieratami o maličký kúsok ľadovca, na ktorom sa už nebudú môcť bezstarostne korčuľovať a ľadové medvede tiež budú mať starostí s tým, kde zohnať dostatok potravy, vyše hlavy.
Ak nám, ľuďom, nezačne viac záležať na stave, v akom sa nachádza príroda, ak sa nám nepodarí globálne otepľovanie zastaviť alebo aspoň čiastočne spomaliť, tak potom už ostáva len otázka: „ Čo s nami bude ďalej?“ Odpoveď na ňu sa však už teraz bojíme vysloviť nahlas.

Radovan Perlác, VIII.B
ZŠ, P. Jilemnického 1813/1, Zvolen

 

Svetlo sveta

Máme jednu ZEM a vzácny život na nej.
je to na nás luďoch, čo odovzdáme ďalej.
Ona je náš obraz,o nás samích.
Miluje nás na toľko, že znáša všetky rany.

Svet vie byť NÁDNERNÝ, ako keď vstávate dvaja.
ZÁBAVNÝ ako vtip kde je zajac.
BLÁZNIVÝ ako výlety bez plánu:
stanovať bez stanu , dabovať reklamu.

Milujem vône , obrazy ! A preto žijem,
Milujem lesy , parky , všetky skryté emócie!
Najkrajšie na svete je, že nemá žiadny scénár.
 A keď chceš prečítať jeho krásu, netreba písmená.

Kráčal som dlho kým som došiel až tam,
na miesto , kde sídli pokoj a kľud.
Kde som ostal iba ja, iba ja sám.
Tam kde je lásky a radosti plný sud.
Svet vie byť krásne miesto.
Tak poďme spolu kúsok toho sveta uzrieť!
Prisahám ti,
že už na to nikdy nezabudneš ...

 

Dávid Sihelský
Základná škola Morovnianska cesta 1886/55, 972 51 Handlová

 

Krásy Handlovej

     Bývam v Handlovej, v malom mestečku s veľkými prírodnými  krásami, ktoré sú našou pýchou.
     Žijem tu už štrnásť rokov a som na toto mesto aj patrične hrdá .Páči sa mi na ňom to, že spoza betónových  panelákov vykúka strašne veľa trávnikov, kríkov, popri každom bytovom dome sa týčia veľké stromiská. Je tu dookola veľa hôr ,pohorí, vrchov, parčíkov na oddych a veľa iných zelených miest. Som rada, že nie sme miesto s betónovou džungľou , ale zelenou oázou. Je tu mnoho miest, ktoré sa mi páčia. Rodiny sa tu môžu počas víkendov plnohodnotne vyžiť, chodiť na prechádzky pod Fafunberg ,vystúpiť na Veľký Grič , prejsť sa na maličké jazero Konštantín. Na hornom konci Handlovej, ktorá nie je veľmi veľká, sa nachádza rybník. Tu sa konajú cez leto rôzne akcie a podujatia. Rybník je priezračný ako zrkadlo. Prídu si tu na svoje nielen vášnivý rybári , ale aj rodiny s deťmi.Cez zimu sa tu dá korčuľovať, koná sa tu hokejový turnaj pre ľudí, ktorí si radi zašportujú . Cez leto sa tiež môžme  prejsť na Tri studničky. Je to miesto, kam vedie množstvo turistických chodníkov. Dá sa tam stanovať, chodiť na huby , opekať si aj športovať. Na týchto miestach sa mi páči hlavne to, že sú to miesta na samote, ďaleko miesta od hlučného mesta. Všade navôkol je prekrásna príroda, všade počuť len vtáčí štebot ,ktorý znie ako známy  zohratý orchester.
     Priamo v meste máme pri nemocnici zelený park, v ktorom si môžu deti zašportovať. Môžu si tu oddýchnuť  rodiny s deťmi. Bohužiaľ, v poslednom čase je toto pekné tiché miesto v akomsi zabudnutí . Mestečko mám rada a v živote by som ho navždy neopustila.

Meno: Nikola Smoleňová
Trieda: 9.B
Škola : Základná škola Morovnianská cesta 1866/55
Mesto: Handlová  97251

 

Marienka a baterka

Bola raz jedna krajina
 a v nej veľká dolina.
V tej doline domček,
 pri domčeku stromček.
V tom domčeku Marienka
 a v jej ruke baterka.

Baterka s Marienkou rozpráva
 a tá len oči otvára.
„Volaj ma Eleonóra,
  Vedľa mňa je zase Lóra.
Do Prešova sme prišli vlakom,
 v škatuli s nejakým drakom.
Potom ešte na taxíku.
 Dali nás do obchodíku.
Tam nás na pult vystavili.
Chlapci si nás  zakúpili.
Dali nás do čiernej skrinky
 a tak zapli sa hodinky.
Kým hodinky tikali,
presný čas ukazovali.
Prešiel mesiac, ba i rok,
hodinkám sa skrátil krok.
Skrinku chlapci otvorili
 mňa s priateľou vyhodili.“

Tak ich našla Marienka
 a letela ako lienka.
Doma si ich uložila
pritom sa hneď potešila.
 „Baterky do škole dáme,
 body za ne v zbere máme.
Príroda nebude smutná vraj,
ak sa držím hesla:
Recykluj a  pomáhaj!“

Baterka sa potešila,
že Marienka tak urobila.
S kamarátkou v zbere čaká,
nový život ju už láka.

Simona Frimerová

ZŠ Ľubotice , 7.B trieda
 

Putovanie batérie Eleonóry

Bola raz jedna batéria. Volala sa Eleonóra. Žila v jednej domácnosti. Keď už bola vybitá, rozhodli sa ju vyhodiť do koša. To však nebolo správne, lebo nevedeli, ako tým uškodia životnému prostrediu. Batéria nakoniec skončila na smetisku. Dlho sa nevládala ani postaviť. Ale našťastie to nebola obyčajná batéria, ale solárna, takže keď sa objavili slnečné lúče, nabila sa. Len čo sa nabila, šla  preskúmať smetisko. Počas svojho prieskumu narazila  na ďalšiu batériu. Tá sa volala   Nóra. Hneď sa skamarátili a rozhodli sa, že odídu zo smetiska a vydajú sa na dobrodružstvo. Keďže boli obidve baterky na solárnu energiu, tak to pre nich nebolo ľahké, pretože slnko nesvietilo každý deň. Energia im ubúdala, a tak niekedy boli prestávky trochu dlhšie. Ale vždy sa  pozbierali a šli, a šli , a šli. Za niekoľko minút narazili na líšku Rišku. Opýtali sa jej, či nevie, kde sa nachádza miesto, na ktorom vždy svieti slnko. Odpovedala im, že veru vie a že to miesto je na tej najvyššej hore, ďaleko, ďaleko, tak ako v rozprávke za siedmimi horami a siedmimi dolinami. Batérie pochopili, že je to naozaj ďaleko, a že tam nielen nedôjdu, ale sa tam ani nedokotúľajú. A tak poprosili  Rišku o pomoc. Tá im ju aj keď sa vraví, že líška je prefíkané zviera, prisľúbila. Batérie naskočili na Riškin  chrbát , chytili sa za ruky, aby sa nebodaj nešmykli a všetci traja sa vydali na cestu.  Išli tam niekoľko dní, niekoľko nocí, niekoľko týždňov, ale nakoniec tam dorazili. Pred ich očami sa rozprestieralo slnečné mesto. Všetko sa trblietalo slnečnými lúčmi, všetko bolo svetlé, teplé, žlté, jednoducho slnečné. Aj batériam už bolo priam horúco, také boli nabité. Čo teraz, rozmýšľali nahlas. Mali by sme niekde zakotviť a pomaly sa vybíjať, lebo neviem, neviem, ako to naše krehké pozdĺžne telo vydrží. Zrazu zbadali známe blikajúce svetielko elektropredajne a rozbehli sa tam.  Len čo vošli do predajne, zbadal ich mali chlapček a už volal : „ Oci, oci, našiel som 2 batérie, pozri, tu sa schovali. „ To je dobré,“ povedal otec, „hodia sa nám do nášho nového ovládača. Dúfam, že sú nabité, keď  sú také horúce.“ Dvojica, teda otec a syn ,ktorí si kúpili nový televízor, sa ponáhľali domov. Otecko niesol telku, synáčik batérie. Aká bola ich radosť, keď všetko fungovalo, aj ovládač s horúcimi baterkami teda Eleonórou a Nórou, aj televízor. Prešiel rok a ešte pár dní a dievčatám-batériam chýbala energia. Ale ocko i synáčik boli fanúšikovia recyklácie. Všetko, čo sa dalo triedili. A tak vytriedili aj naše kámošky – batérie a odniesli ich do zberného boxu do predajne. „Baterky nám verne slúžili, tak si  recykláciu zaslúžia, povedal presvedčivo ocko. A zaslúži si ju všetko, čo sa recyklovať dá.  Za  to mi ty synku, teda tvoja generácia a hlavne naša Zem bude veľmi veľmi vďačná. Veď ju máme len jednu dopovedal ocko,“ a hodil baterky do boxu. Eleonóra a Nóra boli už také prázdne, že už počas padania na dno boxu, zaspávali recyklačným spánkom. Možno ešte spia a možno sa už recyklujú. Kto vie?

Marek Khalaf,

ZŠ Ľubotice , 6. ročník
 

Stratená bábika

Jedného zasneženého dňa som išla s rodičmi na prechádzku do mestského parku. Keď sme sa vracali domov, zazrela som, ako sa niečo zablyslo v snehu. Podišli sme ďalej, ale zvedavosť ma premohla a tak som sa vrátila späť.

V tráve ležala pohodená bábika s ružovými šatôčkami, odtrhnutými rukami, bez  hlavičky a pohodenými nožičkami. Prišlo mi jej nesmierne ľúto. Pomyslela som si, aká musí byť smutná, keď je taká sama a určite jej musí byť aj zima. Dievčatko, ktoré ju takto nemilosrdne vyhodilo muselo byť zlé, keď sa ku nej takto zachovalo. Poprosila som rodičov, aby sme si bábiku vzali domov. Otecko mi bábiku opravil, ja som jej pripravila postieľku a uložila som ju do teplej perinky spinkať.

Mala som veľmi dobrý pocit, pretože som pomohla niekomu, kto to veľmi potreboval. I keď to bola iba bábika, ktorá si nezaslúžila , aby ju niekto takto odhodil.


Dominika Jakubičková
3. D tr., ZŠ Tribečská Topoľčany

Zachráňme prírodu

Príroda vyvoláva v každom z nás pocity uvoľnenia,     šťastia, relaxu, krásy, úniku z dnešného hektického života, ale i obavy. Poškodzovanie životného prostredia dnes predstavuje celosvetový problém a odráža sa na zdraví a veku ľudí. Zdravé prostredie je dnes najvzácnejšia hodnota pre človeka a idú ruka v ruke s hodnotných prežívaním života. Príroda nie je nemenná. Nepretržite ju ovplyvňujú veľké prírodné katastrofy, erupcie, požiare, záplavy a následné klimatické zmeny, pretože do týchto prírodných procesov významne zasiahol človek. Najväčšia populačná explózia a priemyselná revolúcia sa udiala počas posledných dvoch storočí a vedie civilizáciu na okraj záhuby. Príkladom je neúnosne vzrastajúce tempo deštrukcie tropických dažďových lesov. Je to životné prostredie pre viac ako polovicu všetkých na svete existujúcich rastlinných a živočíšnych druhov. Podieľajú sa na tom hlavne lokálne spoločnosti a nadnárodné potravinárske, farmakologické, dopravné, drevárske a iné zoskupenia pre svoj krátkodobý prospech. Iným príkladom je presakovanie priemyselných hnojív z polí do okolitých lúk a zničenie druhového bohatstva, emisie z tovární, automobilová doprava ... Narušená je bilancia kolobehu vody, potrebný pomer kyslíka a oxidu uhličitého v atmosfére, zhoršuje sa kvalita pôdy a plytvá sa s neobnoviteľnými zdrojmi nerastného bohatstva. Nedostatok potravy vážne ohrozuje existenciu niektorých národov. Mohli by sme pokračovať. Prístup prezieravých ľudí sa našťastie začal pod vplyvom týchto skutočností meniť. Veľmi pozitívne sa to prenáša i na nás, na mladú generáciu. Uvedomujeme si, že treba prírodu rešpektovať, chrániť prírodné prostredie pred totálnym zničením nielen pre nás, ale aj pre budúce pokolenia. Stačí, ak sa človek pozrie okolo seba a uvedomí si, aký môže byť, aj on užitočný, napr. zdvihne zo zeme papier od čokolády alebo neznečistí prírodu v lese odpadkami. Možností, ako sa starať o prírodu je veľa, niektoré už robíme akosi automaticky. Triedime fľaše, zbierame papier, staré železo, aby sa vrátili do obehu ako recyklované. To, čo sa človeku už na modrej planéte podarilo zlikvidovať, predstavuje dôsledky. Ale vďaka i obrovskému úsiliu niekoľkých generácií múdrych ľudí na rôznych miestach našej Zeme, ešte stále môžeme obdivovať krásu a harmóniu tvarov, vnímať pestrosť farieb a vôní a tešiť sa z dokonalosti prírodných javov.

Alexandra Kissová 8.B
Z.Š. Gábora Bethlena č.41  Nové Zámky

 

A čo ďalej.......?

  Naša planéta má veľa problémov, ktoré spôsobujeme my- ľudia. Často si neuvedomujeme, čo robíme a ako ničíme našimi činmi životné prostredie.
 Zem má už niekoľko miliárd rokov. Od jej vzniku si už prešla mnohým. Naša planéta sa pýšila nádhernou, pestrofarebnou prírodou, až kým ľudia neprišli stále s nejakými novými vynálezmi, ktoré začali našu planétu pretvárať. Hľadáme vinníka? Nemusíme veľa rozmýšľať. Za každým skutkom hľadajme človeka. Človeka, ktorý sám pretvára krajinu svojou činnosťou.  Porozmýšľajme, koľkokrát sme už hocikde zahodili nejaký odpad? Neuvedomujeme si to, ale pre životné prostredie je to veľmi škodlivé. Nepríde vám to šokujúce, až smutné, ak v lese alebo niekde na lúke uvidíte napríklad plastovú fľašu? Podľa mňa je to k prírode neúctivé. Rozklad niektorých odpadkov trvá veľmi dlho, a preto by sme mohli vydržať nejakú chvíľu, kým nenájdeme vonku kontajner alebo odpadkový kôš, než by sme to mali zahodiť hocikde vonku. Ani to si neuvedomujeme, že aj výfukovými  plynmi  z automobilov škodíme nielen planéte ale aj sebe. Vplyvom toho vzniká ozónová diera, ktorá nás neuchráni pred nebezpečnými ultrafialovými lúčmi. Ozónová diera je poškodenie ozónovej vrstvy, ktorá nás má chrániť pred škodlivými lúčmi slnka. Alebo je tu globálne otepľovanie. Topia sa ľadovce, čo spôsobuje zvýšenú hladinu morí a oceánov, a dokonca vyhynutie niektorých zvierat. Ľudia pre výrobu papiera, nábytku a podobných vecí rúbu stromy z lesov a pralesov, čo je veľká škoda, pretože stromy nám dávajú kyslík a čerstvé ovzdušie. Aj v domácnosti škodíme našej planéte , ak plytváme zbytočne elektrinou. Elektrinu nám vyrábajú elektrárne a továrne, ktoré tiež ničia ovzdušie a často vypúšťajú odpad do riek alebo morí.
      Ak budú naďalej ľudia zlomyseľní, tak o pár rokov budeme dýchať smog, budeme žiť medzi odpadkami, spôsobíme vyhynutie niektorých zvierat a možno ľudia o pár storočí nebudú ani vedieť, čo je príroda.

Annamária Ančinová
8.A, ZŠ na Ul. G. Bethlena , 94001 Nové Zámky

 

Svet okolo nás

Základným životným prostredím ľudí je príroda. O tom, aký je svet okolo nás má každý z nás svoj vlastný názor. Ale aký je naozaj? Určite má svoje slabé aj silné stránky, prečo je úžasný a prečo nie.

Svet trápi veľa problémov. Najväčšími sú preľudnenie Zeme, lenivosť ľudí, hlad a bieda v niektorých štátoch, ekologické problémy, či už globálne otepľovanie alebo topenie ľadovcov a mnoho ďalších. Ako im zabrániť? Ako by sme vedeli pomôcť? Áno, aj tieto otázky trápia niektorých ľudí, len bohužiaľ, nie väčšinu. V dôsledku pokroku v priemysle, poľnohospodárstve a technológie vytvárame stále nové a nové typy odpadu. Každodenne vidíme na uliciach zahodené papiere od čokolády, plechovky od coca coly, alebo vôbec, jedným slovom smeti, ktoré sa môžu rozkladať aj tisícky rokov. Otázka je však, ako by sme vedeli zabrániť znečisťovaniu prírody? Jednoducho. Jedným z riešení je aj zlacnenie poplatku za odvoz smetí, alebo že by sa umiestnilo viac veľkých kontajnerov na rôzne druhy odpadu.  Myslím, že každý by si mal uvedomiť, aký užitočný môže byť už len tým, že tie smeti na ulici zdvihne a zahodí do smetiaka. Predsa nikto z nás nechce o pár rokov vidieť svet zničený. „Strácame to  ,čo je cenné a ceníme si až to stratené.“  Ruku na srdce, o toto nám ide? Chceme stratiť všetko, čo máme a všetko ,na čom nám záleží? Nie, myslím, že to nikto z nás nechce. Na svete je veľa ľudí a ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí. Ľudia si často krát neuvedomujú, že keď ničia prírodu, ničia tým seba. Väčšine by malo byť jasné, že týmto spejeme k zániku našej Zeme. Ak sa nerozhodneme teraz pomôcť, večne to budeme ľutovať. Predsa príroda je matkou Zeme. Mali by sme jej pomáhať a nie ničiť ju. „V prírode nie sú odmeny ani tresty - sú tu len dôsledky.“

 

Edina Koligyerová, 8.B
Z.Š. Gábora Bethlena 41. , Nové Zámky

 

Svet okolo nás

V dnešnej dobe sa stále častejšie dostáva do popredia otázka prírody a ekológie. S týmito témami priamo súvisí znečisťovanie nášho okolia. Jeden citát hovorí: „Mali by sme si konečne uvedomiť, že pánom Zeme je príroda, človek je len jej súčasťou!“ A nad tým by sme sa mali poriadne zamyslieť. Znečistenie prírody sa týka nás všetkých. Čoraz viac sa z médií dozvedáme, že naša planéta je ohrozená. Je dôležité uvedomiť si, ako by sme mohli proces znečisťovania spomaliť.
Prečo vlastne znečisťujeme našu prírodu? Je to naša pohodlnosť? Lenivosť? Stačí, keď sa pozrieme okolo seba. Týmto tempom a nadmerným ohrozovaním spejeme k zániku Zeme i ľudskej populácie. Zamyslime sa nad tým, ako vznikajú smeti. Je to reťazový proces. Napríklad aj pri pestovaní zeleniny a ovocia, ktoré sa nám na trh dostáva v plastových baleniach. Tie sú mnohokrát drahšie ako je cena samotného produktu. Nakúpené produkty sa skonzumujú a zostáva množstvo obalov, ktoré sú voľne pohodené po zemi. Týmto obalom trvá aj stovky rokov, kým sa úplne rozložia. Mali by sme sa nad sebou zamyslieť a pouvažovať, čo je pre naše prostredie najlepšie. Neničiť ho a udržiavať. Ďalší problém trápi najmä veľkomestá. Je tam vzduch, ktorý je tak znečistený, že vznášajúci sa smog spôsobuje dýchacie ťažkosti. Je potrebné uvedomiť si, že ak zničíme všetko zelené dookola, zničíme tým seba. Iste by sme všetci chceli, aby sa naše deti dožili toho, že pri prechádzke lesom budú kráčať po mäkkej zelenej tráve, so zelenými listami na stromoch sa bude hrať jemný vánok, z trávy sa budú usmievať nenápadné hríby a v potoku bude tiecť priezračná voda.
Naučili sme sa vo vode plávať ako ryby, lietať vzduchom ako vtáky. Teraz nám už len zostáva naučiť sa na zemi žiť ako ľudia.

Jana Chovancová, 8.B
Z. Š. Gábora Bethlena 41, Nové Zámky

 

Globálne problémy

Našu planétu Zem trápi veľmi veľa globálnych problémov. Na Zemi žije viac než sedem miliárd ľudí. Bohužiaľ,  nikto si z nás neuvedomuje, ako škodíme prírode, a práve to je chyba.
Pred tisíckami rokov našu  Zem netrápil žiadny globálny problém. Časom ľudia prestali dbať o prírodu okolo seba. V dnešnej dobe je Zem veľmi znečistená. Je to iba preto, lebo sú ľudia často leniví odhodiť odpad do smetiakov a namiesto toho, pohodia ho na zem. Rozmýšľali ste niekedy nad tým, za aký dlhý čas  sa v prírode rozloží napríklad taká plastová fľaša? Niekedy to potrvá až stovky rokov, preto by sme mali dávať väčší pozor a odhadzovať odpad do špeciálne určených kontajnerov. Tieto použité veci sa potom dajú recyklovať a môžu z nich vzniknúť nové.
Ďalším problémom je globálne otepľovanie. To vzniká poruchou ozónovej vrstvy, ktorá zachytáva nebezpečné ultrafialové žiarenie. Výfuky áut a elektrární zapríčiňujú hromadenie oxidu uhličitého v atmosfére a spôsobujú ozónové diery. Cez ne prechádzajú nebezpečné lúče, ktoré spôsobujú časté zdravotné problémy.
Veľkým problémom je aj rúbanie stromov. Nie nadarmo sa predsa vraví: „Stromy sú pľúcami Zeme.“ Mnoho ľudí si to neuvedomuje a bezhlavo plytvá papierom. Preto by sme sa mali čo najviac zapájať do zberov papiera, recyklovať papier a zabrániť tak zbytočnému rúbaniu stromov v prírode.
Myslím si, že všetci môžeme pomôcť prírode, stačí iba chcieť. Veľa ľudí si to neuvedomuje a všimnú si to až vtedy, keď nám to Zem vráti. No vtedy už bude, bohužiaľ, neskoro.

Lucius Szikora
8.A., ZŠ na Ul. G. Bethlena 41, 94001 Nové Zámky

 

SVET OKOLO NÁS

„ Jedinou nedokonalosťou prírody je človek“
 

     Životné prostredie je všade okolo nás. Najdôležitejšou vecou prostredia je príroda. Človek toto prostredie využíva každodenne. Príroda človeka  ukľudňuje, pri nej sa človek vie skoncentrovať, zabúdať na starosti a vnímať život krajšie.
    Príroda nám pomáha prežiť, dáva nám kyslík. Stromy, kvety so zelenými listami, a vôbec všetky zelené rastliny spracúvajú vodu a oxid uhličitý pri prítomnosti slnečného žiarenia a vznikne kyslík. Tento jav sa nazýva fotosyntéza. Najviac kyslíka nám dávajú dažďové pralesy, listnaté či ihličnaté lesy. Ale časom sa to zhoršilo. Človek začal stromy rúbať, aby sa z dreva mohol vyrábať papier, vypaľoval lesy, aby rozšíril plochu obrábanej pôdy, a tak je čoraz menej stromov, a tým menej kyslíka pre ľudstvo. No okrem toho, že je menej stromov, ktoré vydávajú kyslík, nastáva aj znečisťovanie  čiže poškodzovanie životného prostredia. Naša planéta je znečistená odpadom. Vznikajú rozsiahle plochy skládok, ktoré ľudia denne produkujú. Ľudia dokonca odpad odhadzujú aj do riek, jazier, ba dokonca len tak na zem. Veď všade, kam sa pozrieme, sú len tak pohodené smeti. Toto je asi najväčší problém našej zemegule. Je mnoho riešení, ako tento problém vyriešiť. Napríklad spaľovať odpady alebo ich nejakým spôsobom využívať. Jedno z riešení je aj recyklácia, ale mnohí ľudia aj tak odpad netriedia. No keď sa nechcú starať o našu Zem, mali by sa aspoň zamyslieť, ako naša Zem bude vyzerať o niekoľko rokov.
Životné prostredie znečisťujú aj motorové dopravné prostriedky, z ktorých vychádzajú zdraviu škodlivé plyny z výfukov. Tým sa vzduch znečisťuje a môže spôsobovať dýchacie ťažkosti.
Vzduch znečisťujú hlavne kyslé dažde. Medzi ďalšie zdroje poškodzovania životného prostredia patrí ozónová vrstva, skleníkový efekt či globálne otepľovanie, ktoré spôsobuje zvyšovanie priemernej teploty na Zemi.
    Na záver – naše životné prostredie je až tak znečistené, že je veľmi ťažké odstrániť to. No človek by si mal uvedomiť jednu vec, že ak bude chrániť prírodu, chrániť aj seba!!!

 

„Príroda je oproti nám vo výhode,
 môže existovať bez nás, ale my bez nej nie.“

 

Bozáňová Vanesa 8.B
ZŠ, G. Bethlena 41, Nové Zámky

 

Hľadajme odpovede a riešenia

                  Zamýšľali ste sa niekedy nad tým,  ako to je s našou prírodou? Ako sa mení životné
prostredie? Čo všetko sa deje s prírodou? Ak nie, tak to čo najskôr spoločne urobme a hľadajme odpovede a riešenia.                                                       
            Tak ako sa my meníme, mení sa aj príroda. Niekedy k lepšiemu inokedy k horšiemu. Čo je však alarmujúce, toho horšieho je stále viac. Prečo? To sa pýtajú asi viacerí, ktorým táto informácia nedá spávať. No nemuselo by to tak byť. Stačí, ak sa začneme správať lepšie a zodpovednejšie k životnému prostrediu. Pomôžeme prírode napríklad tým, že prestaneme vytvárať čierne skládky, nebudeme produkovať skleníkové plyny a budeme recyklovať čo najviac odpadu. I keď väčšinu odpadu – papier, plasty, kovy a sklo recyklujeme, to nestačí. Musíme prestať vyhadzovať odpadky do prírody, kde sa dlhé roky rozkladajú a znečisťujú ovzdušie.
Prečo teda ignorujeme ochranu životného prostredia? Jedným z dôvodom je, že nepoznajú, aký dopad má ich nezodpovedné správanie na životné prostredie. A ako to je s lesmi? Tým, že sa častejšie a častejšie odlesňuje, vznikajú zosuvy pôd, a vodu, ktorá sa nahromadí, nemá kto využiť. A kyslík? Keď zničíme dažďové pralesy a lesy nebudeme mať čo dýchať. Zvieratám sa ničí prirodzené prostredie, v ktorom žijú. Väčšina z nich sa potom stáva ohrozenými kvôli zmenšeným teritóriám, ktoré obývajú. A otázka globálneho otepľovania? Veľa ľudí si povie, že globálne otepľovanie je iba to, keď jeden či dva ľadovce spadnú do oceána a roztopia sa. No dopad toho, čo urobí jeden ľadovec, je oveľa menší, než zásahy nás ľudí. Smog, ktorý vypúšťajú naše autá a továrne, stále zväčšuje ozónovú dieru. Keby sme prestali produkovať toľko znečisťujúcich látok, ozónová diera by sa začala zmenšovať a dopad na  globálne otepľovanie by bol menší. Hladina oceána sa takto rok čo rok nezvyšovala a nižšie položeným mestám a dedinám v blízkosti morí by nehrozili záplavy. Ropa, ktorá sa preváža v ropných tankeroch po havárii znečistí veľkú oblasť a zvieratá uhynú kvôli znečisteniu. Jej odstraňovanie trvá aj dlhé mesiace. To je len minimum zo všetkého.
               Preto my ľudia by sme sa mali začať správať čo najlepšie k prírode a živým organizmom v nej. Dúfam, že aj moja práca bude podnetom na zamyslenie a hľadanie  odpovedí na otázky o stave a budúcnosti  našej Zeme. Myslím si, že sa môžeme mať lepšie, ak začneme byť zodpovední za svoje konanie.
                                    

Nikola Smutníková, VIII. A
ZŠ Makov

 

Čo tu po nás zostane?
   

         Pod pojmom životné prostredie si každý predstaví niečo iné. Niekomu príde na um len priestor, v ktorom žije – domov alebo škola. Iní v ňom vidia celú Zem.  
         Svet okolo nás by sme si mali vážiť a chrániť už len z toho dôvodu, že je náš a je len jeden. Nie je rezervované len našej generácii, ale aj tým, čo prídu po nás. Našich detí , detí našich detí a ...
Pýtam sa: „Ak s ním budeme zaobchádzať tak ako doteraz, čo tu po nás ostane?  Verte, že nič pekné. Moja babka mi hovorila zážitky z jej detstva. Vraj, ak si v lete našli chvíľku času, šli k rieke za dedinou a šantili v nej, no museli si dávať pozor na raky. Neveriacky som na ňu pozrela a opýtala sa: „Aké  raky ? „ Babka mi odpovedala: „No predsa tie, čo kedysi žili v riekach, kedysi, keď v nich ešte neplávali odpadky a špina.“  Táto téma ma začala zaujímať čím ďalej tým viac. Čítala som rôzne knihy, časopisy a na internete som našla zaujímavé články, ktoré so mnou doma rodičia ochotne rozoberali. Naučila som sa chápať nové pojmy, ako napríklad globálne otepľovanie alebo ozónová diera. Už od malička bolo mojím veľkým snov pridať sa ku organizácií Greenpeace, ktorá bojuje najmä za životné prostredie. Chcem sa riadiť heslom „Mysli globálne, konaj lokálne!" a pomáhať iným ľuďom chápať váhu tohto hesla.
Vrátim sa späť ku odpadkom. Niektorí ľudia sa nezamýšľajú nad tým, čo a kam vyhadzujú. Keby tak robili, nenaskytli by sa nám pohľady na čierne skládky pri cestách alebo na lúkach. Z rozličných zdrojov som sa dozvedela, že slovenský občan vyprodukuje za rok v priemere približne 290 kilogramov komunálneho odpadu a z toho množstva sa vyseparuje len necelých 16 kilogramov. Teraz si určite každý z vás kladie otázku, čo sa deje s tým zvyškom. Skoro všetok neseparovaný odpad končí na čiernych skládkach. A to je zlé!!!
             A tak apelujem aj na ostatných. Nebuďme voči tomu ľahostajní! Chráňme si svoje životné prostredie a udržujme ho čisté i pre ostatné generácie!

      
Masnicová Aneta
8. A, ZŠ Makov

 

Začnime konať zodpovedne

Môj názor na životné prostredie je taký, že by sme mali urobiť všetko pre to, aby  ho mohli využiť aj ďalšie generácie. A čo je podľa mňa najväčším problémom znečisťovania životného prostredia?
Ľudia si myslia, že prostredie, ktoré vytvorila príroda,  je samozrejmosťou, ale sú na veľkom omyle. Človek sa v prírode narodil a žije v nej. Nemôžem tiež tvrdiť, že sú všetci k tomuto problému ľahostajní. Keď počúvame rôzne prednášky o životnom prostredí,  na základe tohto si kladieme otázku:  Čo je životné prostredie ? Životné prostredie  je  prostredie,  v ktorom žijeme alebo bývame.
Uvažujem o životnom prostredí na Kysuciach. Kysuce sú veľmi pekný a rozmanitý kraj. Ale je tu jeden háčik. Uvedomujeme si, čo máme okolo seba? Mnoho  z nás nepoznáva prírodu a Kysuce tak, ako by ich mal poznať. Miesto toho, aby sme sa išli prejsť alebo sa zahrať svoje obľúbené športy, radšej si v nedeľu poobede  pustíme počítač. Takýto stereotyp zažívajú mnohí ľudia. Túto úvahu  píšem kvôli tomu, aby som vzbudila inšpiráciu a motiváciu v ľuďoch, ktorí vedia, o čom hovorím. Veľkým problémom je tiež globálne otepľovanie, kyslé dažde, topenie ľadovcov,................. a mnoho iných.
Globálne otepľovanie cítime už aj na Slovensku. Dokonca aj na Kysuciach je to veľmi veľký problém.
Prosím ľudí, ktorí nevedia, ako sa majú postaviť voči tomuto problému,  nech čítajú rôzne články alebo úvahy o tomto probléme a začali zodpovedne konať.

Katarína Pavelová, 8.A
Základná škola Makov

 

BEZ PRÍRODY BY SME NEPREŽILI
 

Prírodu vnímam ako živý organizmus, ktorý zabezpečuje ľuďom život. Bez nej by sa nám len veľmi sťažka žilo – vlastne, neprežili by sme. Zoberme si, koľko živých organizmov je v prírode. Voda, stromy, živočíchy a mnohé ďalšie. Napríklad, u nás na Kysuciach v malebnej dedinke Makov máme v rámci verejno-prospečných prác mnoho ľudí, ktorí sa starajú o čistotu obce, a, samozrejme, pripájajú sa aj tunajší dedinčania. Je jasné, že sa tu nájde aj pár nepekných vecí. Ale snažíme sa, aby tie krajšie prevyšovali nad tými zlými. Mne osobne veľmi záleží na tom, aby naša príroda bola každým dňom krajšia.
Naše očakávania od prírody sú veľmi vysoké. Rúbeme lesy, a tak veľa organizmov zaniká, ba aj vody ubúda. Keď sa zájdeme prejsť do lesa, vidíme to na vlastné oči: odpadky a igelitové vrecúška  poletujúce vzduchom. Pne, ktoré ostali po vyrúbaných stromoch. Myslím si, že sa to ešte dá zmeniť včasným zásahom. Treba odhaľovať ľudí, ktorí nemajú povolenie vyrubovať stromy a podvodmi sa na prírode nabaľovať. Stačili by jedna-dve kontroly za rok a môže sa tomu predísť. Pytliaci, ktorí zabíjajú zvieratá bez povolenia a nemajú čo robiť v lese, by sa prestali pokojne premávať po lesoch.
Majme všetci na pamäti, že príroda je to najvzácnejšie, čo nám zanechali predkovia, a si musíme toto dedičstvo chrániť. Pevne dúfam že sa s mojím názorom stotožní veľa ľudí a bude ho presadzovať tiež. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí si moje myšlienky prečítali.

Matej Kmínek, VIII. A
Základná škola Makov

Srdce – eko – ucho – oko

Kvety smogom zaliate,
lúky v prachu zakliate.
Dymy zeleň zahalia,
nečistotou zaplavia.

Zver do sietí chytáme,
nové stavby vítame.
Čo však bude s prírodou?
Jej zánik je výhodou?

Z krásy popol  len vzlietne,
svetlo s tmou sa nestretne.
Keď voda vytratí,
kto z nás tú spúšť zaplatí?

Šetriť vodou, triediť smeti
dokážu aj malé deti.
Srdce – eko – ucho – oko!
Zbav prírodu svojich okov!

Monika Trebulová, IX. B
ZŠ Makov

 

Malo by nám záležať...

     V dnešnom svete plnom stresu a ponáhľaním sa za peniazmi a úspechom ľudia úplne zabúdajú na to, čo vlastne príroda je. Väčšina z nás ju vníma hlavne ako zdroj surovín či už pre nás alebo pre priemysel. Jednoducho ako niečo, na čom sme síce závislí a vieme, že sa bez toho nedá žiť, ale vôbec sa podľa toho nesprávame. Dnešný odklon človeka od prírody je tak veľký, že väčšina ľudí si vôbec neuvedomuje, ako na nás pôsobí, že sme jej súčasťou a že aj my sme príroda! Všetko, čo ľudia majú, pochádza z prírody. Odkiaľ inde by sa to tu vzalo, keď všetko okolo nás je príroda a my sme jej neoddeliteľnou súčasťou. A podľa toho by sme sa k nej mali aj správať. Toto základné poznanie ale dnes, bohužiaľ, nikto nemá. Ľudia z prírody čerpajú vzácne zdroje, rúbu lesy, získavajú potravu...
     Toto všetko je odrazom toho, ako myslíme. Nikto už v dnešnej dobe nepocíti sebamenší náznak ľútosti, keď vidí vyrúbaný les alebo keď sa pozrie na porciu mäsa vo svojom tanieri. Alebo aspoň poďakovanie za to, že strom, ktorý práve sťali, či prasa, ktoré prešlo zabíjačkou, položili život za nás, aby nám priniesli úžitok. Zamyslime sa nad tým. Neprinieslo by nám obrovskú úľavu to, keby sme sa aspoň jeden raz denne poďakovali prírode za to všetko? Človek si vytvára svoj vzťah k prírode už od malička. Keď sa naučí rozprávať, začína napodobňovať zvuky zvierat. Keď sú deti malé rady chodia do prírody a hrajú sa v nej. No v neskoršom veku ju ničia. Vylamujú novonasadené stromy, pošľapávajú záhrady alebo ju dokonca zapália. Toto svedčí o tom, že vzťah človeka k prírode sa časom mení. Tí, ktorí k nej nemajú vôbec žiadny vzťah, ako napríklad pytliaci, ktorí zabíjajú zvieratá hlavne pre svoje potešenie, či už legálne alebo ilegálne, ničia prírodu vyrúbaním lesov, a to len pre rekreáciu. Dôsledkom toho je existencia mnohých zvierat ohrozená a niektoré už bohužiaľ aj vyhynuli. Vo svete existuje mnoho organizácií, ktoré sa snažia chrániť vzácne druhy zvierat pred ich vyhynutím, ale aj územia, v ktorých žijú. Na týchto územiach je veľa krásnych stromov, rastlín a vodných úkazov. No nie všetci ľudia tieto organizácie rešpektujú a neničia túto nádhernú prírodu. K ďalším zlým vplyvom človeka patrí aj znečisťovanie prírody odpadkami, ktoré každodenne vyprodukuje každý z nás.
     Okrem týchto ľudí sú aj tí, ktorým na prírode záleží. Recyklujú a nevyhadzujú odpadky do prírody, skrášľujú si svoje okolie záhradkami s rôznymi peknými kvetmi a okrasnými stromami. V záhrade majú zasadené ovocné stromy, ovocie, zeleninu alebo len nádherný trávnik. Myslím si, že vzťah človeka k prírode je veľmi dôležitý.
     Filozofovia po mnohých tisícročiach zastávali názor, že sme to, čo prijímame a to všetko má vplyv na to, akí sme a na naše fyzické aj psychické zdravie. Každý človek dýcha vzduch, prijíma potravu, tekutiny a energiu, ktoré nám poskytuje príroda. Na týchto všetkých potrebách záleží, aký bude náš život. Nezamýšľame sa však nad tým, z čoho je jedlo, ktoré práve jeme, ako a kto ho pripravoval a či chuť, ktorú práve cítime v ústach má naozaj pôvod v surovinách, po ktorých chutí. Nechápeme to, že nejeme zdravé jedlo len kvôli chuti. Všetko, čo prijímame utvára to, akí sme.
     Podľa mňa by ľuďom malo viac záležať na prírode a okolí, v ktorom prežívajú svoje životy, získavajú zážitky a samozrejme žijú so svojou rodinou. Preto je nesmierne dôležité, aby ľudia neničili svoje prostredie a viac sa oň starali.

Enriko Fischer, VIII.A
ZŠ Školská 2, 908 51 Holíč

 

Iba matka príroda robí veľké veci zadarmo

Zanedlho nastane jar. Snehová prikrývka sa rozpustí , oteplí sa a zas sa v plnej kráse ukážu lúky, hnedé lesy, potoky a rieky plné priezračnej vody. Jelene sa budú preháňať po pastvinách ryby vrtko plávať v jazierkach.
To všetko je pekné, no ubúda z toho ako z ozónovej vrstvy. Namiesto vysokej zveri lúky brázdia pytliaci, namiesto kvetov na lúkách kvitnú odpadky a namiesto rýb v potoku plávajú plastové fľaše.
Takýmto poňatím situácie sa človek zhrozí! No keď príde na realitu, neuvedomí si, ako veľmi k tomu prispieva aj on sám. Každý zahodený papier mimo koša znamená smrť pre ďalší kúsok zeme. A keď polovica populácie naraz toto urobí, tak za pár rokov sa môžeme so zemou rozlúčiť.
Pramálo ľudí si uvedomuje nežnosť a pohostinnosť našej čarokrásnej prírody. Každý si musí uvedomiť nebezpečenstvo, ktoré naše počínanie obnáša. Naša zem pomaly ale isto umiera a človek s tým nič nerobí. Teda, okrem výnimiek.
Každopádne treba uznať, že ten, kto si to ešte neuvedomil, mal by, pretože príroda tu vždy bola pre človeka, nikdy ho neopustila, nikdy sa nenahnevala ani neurazila, nikdy sa nezobrala a neodišla. Bez nej, by tu asi nikto z nás nemohol existovať.
Tak jej to oplaťme, lebo iba ona robí veľké veci zadarmo.  

Jakub Mjartan, 9.B
Základná škola Morovnianska cesta 1866/55, Handlová

 

Môj domov

Keď sa ja pozriem na to šíre pole,
hneď sa rozochveje šťastím srdce moje.


Vysokánske kopce vrátane Poľany,
najkrajší zo svetov máme my na dlani.


Podpoľanec v kroji dvíha sukňu tanečnici,
vybíjaný klobúčik zladený ku kabanici.


Vyšívaná stužka v dievčenskom vrkoči,
bielená spodnička šuhajkov otočí.


Jemný hlas fujarky dopĺňa šum stromov,
Hriňová moja, jediný môj domov.

Radka Hakelová, 8.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

POCHMÚRNE   TICHO   JESENE

Mokro, chlad a dážď.
Za oknom vidieť tmu,
v ktorej si pláva svetlo lámp
ako záchranné kolesá na mori.
Za oknom nepočuť ani hlas.

Iba psy, čo brešú a vietor duje.
To večné ticho veští búrku,
to večné ticho rozožiera dušu,
to večné ticho dáva otázku,
čo odpoveď si pýta,
i keď ju nepoznáš.

Napadá ti iba staré klišé,
čo trhá mraky,
čo rozpúšťa ich na dlhý čas,
čo otvorí dvere slnku,
čo rozžiari ti život naveky.
Lebo po každej búrke vyjde slnko.

Katarína Kamenská, 9.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

RÁNO

Ráno chladom dýcha,
na okno sa nám lepí.
Klope vytrvalo na dvere,
nevie sa odtrhnúť.

Vstanem a pozerám,
nič, len tma a chlad.
Ani hlas, ani zvuk,
božské ticho trhá tmu,
božské ticho padá na krajinu.

Daniela Šuleková, 9.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

Planéta Zem

Žila som život blázna a hľadela do prázdna.
Nevedela som, čo mám čakať.
Netúžila už stále plakať
krásou prírody ktorú sme stratili
a denne za to platili.
Nevedela som ako na to,
kam som šliapla, bol blato.
Nemala som žiadne šťastie
zažiť znovu krásny pohľad na svet.
Len tak po tej nádhernej krajine blúdiť !
Líhať si do trávy obklopená krásou sveta !
Zatvoriť oči a byť pripravená lietať !
Ďaleko od všetkého nechať sa viesť zvukom prírody,
ruka v ruke s prírodou hľadieť tíško do vody !
Na chvíľu stratiť hlavu a vypnúť myseľ,
nehľadať vždy hlbší zmysel ...

 

Diana Privalincová

Základná škola Morovnianska cesta 1866/55
972 51 Handlová
 

 Bozk októbrového rána

Zobudilo sa jesenné ráno. Tiché, rozospaté. Vonia jeseňou a karmínovým lístím. Na horách vychádza slnko. Na spánok uloží hviezdičky a mesiačik a ujme sa vlády. Osvecuje lampášiky odkvitnutých kvetov, postriebrené rosou. Dolinami steká ranná hmla, pláva na nej ticho noci. Preč. Kamsi do neznáma. V tráve sa jagajú pavučinové pevnosti a vábia do svojich sieti okolo letiacich zajatcov. Na slniečko sa usmievajú jagavé žlto fialové kvety. Slnečné lúče presiakajú cez temné koruny stromov a rozprestierajú svoj hrejivý jas po lúčke, na ktorej predvádzajú svoj pôvab tanečnice –bedle postriebrené rosou. Slniečko už v dolinách hmlu vypilo, začína sa nový deň...A záleží na nás ľuďoch, aký bude nový deň pre prírodu. A nie len deň, ale aj nové a ďalšie mesiace, roky, storočia...
     Ľudia by si mali uvedomiť, že príroda je jedno veľké nádherné dokonalé umelecké dielo, aké by žiadny ľudský umelci vytvoriť nedokázal nemali by jej ubližovať. Príroda by bez nás prežiť dokázala, ale my sme na ňu odkázaní, bez nej by sme neprežili. Napríklad bez tých krásnych košatých stromov, ktoré pokladáme za samozrejmosť by sme nemohli ani dýchať. Nemali by sme myslieť len na peniaze a na seba, ale predovšetkým na prírodu a životné prostredie , ktoré nás obklopuje.
     Závisí len na nás, aké bude prostredie okolo nás . Každý zásah do prírody poškodzuje jej ekosystémy , a tým ubúdajú vzácne druhy živočíchov a rastlín.

 

Zuzana Lehká, Trieda: 9.A
ZŠ S MŠ Štúrova 70, Kokava nad Rimavicou, 985 05

 

Pieseň živlov

Príroda mocná, príroda krás,
pani, čo oddávna žije v nás.

Kráľovná, v ktorej sa živly búria.
V nej žije všetko a všetci v nej ľúbia.
Iskry sa  vlažne k životu budia,
nastáva ticho, slabý vzlyk,
jemnosť  sa stráca na okamih.
Plamene z iskier  vášnivo tancujú,
na drevenom parkete tanečníkov valcujú.
Každá iskra hrá svoje sólo,
vo veternom víre dá svoje zbohom.
Jemné vlny majú premiéru valčíka,
vedie ich zbor vtákov v rytme sláčika.
Pomaly vietor lapá po dychu,
orchester vtákov je už v predstihu.
Veterné vlny sa v diaľke strácajú,
ich mocné sily kotvu zdvíhajú.
V oblakoch vzniká nový živel, živel dážď,
pomaly sa spúšťa ako  z morských rias.
Každá kvapka má svoje miesto,
opatrne sadne na pôdu,
tíško a ľahko,
nič nenechá na náhodu.
Zem nehazarduje hrou na rulete,
Zemi záleží na vode a svetle,
na  ich spoločnom duete.
Duet sa začína od konca každého vláska,
a prechádza k  symetrii krásneho obrazca.

Príroda mocná,
si paňou všetkých živlov,
si vládkyňa všetkých krás.
Si tvorcom života v nás.

Kristína Komárová,
ZŠ Štefana Moysesa, Školská 608, 951 76 Tesárske Mlyňany

 

Večerný svet

Lampy smutne hľadia do prázdna,
mesiac pozerá na ne
a hviezdy plačú za nás, za ne, za všetkých.
Ďalšia sa rozsvieti do tmy,
urobí kúsok svetla...
Začalo mrholiť
a zem sa raduje.
Mravčeky si zaželali dobrú noc,
mušky poslednýkrát zabzučali,
vtáčiky vydali posledný štebot
a už sa tešia na nové ráno, keď zatvárajú očká.
No vtom ich človek rýchlo idúci preberie zo sna,
všetci rozmýšľajú - Kam sa asi ženie? -.
Pozrie na nebo a zahreší,
zima zájde za nechty.
Zrýchli tempo a aj dych,
za milou sa začal zrazu náhliť.
Vo svojom svete si ani nevšimol,
že každý už spí, iba on
za láskou ide.

Martin Daubner, 8. ročník, ZŠ s MŠ M. Hella, Štiavnické Bane

 

Životné prostredie
( Úvaha )

    Keď sa povie životné prostredie, každý z nás si určite predstaví niečo iné . Mnohí si
predstavia prírodu, zvieratá, rastliny alebo niečo podobné. Ja si myslím, že životné prostredie je všetko okolo nás. To ako bude vyzerať závisí len od nás, nášho postoja a vnímania ho.
Je pre nás naozaj dôležité? Podľa mňa určite áno. Je to to, čo každý deň vidíme, a preto by
sme sa k nemu mali aj správne správať. Ale ako to je? Mali by sme si dávať pozor aj na to, čo každý deň vyhadzujeme a vylievame do riek a okolitej prírody. Veľa ľudí si povie že keď sa im vyleje trošku benzínu do rieky alebo pôdy, nič sa ešte nestane. Ale je to naopak . Aj také malé množstvo dokáže znečistiť veľké množstvo vody či pôdy. Dokonca aj jedna zahodená plastová fľaša dokáže v prírode vyvolať veľký rozruch. Veď predsa jedna plastová fľaša sa rozkladá v prírode niekoľko desiatok rokov. A koľko takýchto fliaš je v prírode? Je ich tam strašne veľa a stále pribúdajú. Podľa mňa, životné prostredie alebo príroda by mali byť miestom, kde sa máme cítiť naozaj skvele, kde je ticho, kľud, krásna vôňa a jediný zvuk, ktorý tam je počuť je zvuk listov na strome a žblnkot potôčika . Ale väčšinou je to naopak. Je tam hluk áut, smrad rozkladajúcich sa zvyškov smetí a podobne, a po jedinom kvietku niet ani stopy, dokonca sú veľké miesta zaplavené odpadkami . Prečo je to tak ? Pretože ľudia myslia predovšetkým na seba a na čas v ktorom žijú.

    Nemyslia na budúce generácie a na ostatných. Myslím si, že keby sme sa lepšie pozreli okolo seba a porozmýšľali čo bude o pár rokov, všetko by bolo úplne inak. Človek svojou činnosťou už znečistil veľkú časť prírody a prostredia v ktorom žije. Mali by sme sa nad sebou zamyslieť, a porozmýšlať, že či nás postoj k prírode je naozaj správny. Keby každý človek aspoň trošku prispel k jej čisteniu, život v prírode, ale aj ten náš by bol určite lepši. Ale ako s tým začať? Najskôr by sme mali triediť odpad, potom by sme mali ísť do prírody a upratať určitú časť odpadkov a roztriediť ich podľa recyklácie. A na čo je dôležitá recyklácia? Je dobrá na to, aby sme sa snažili obnoviť "staré" veci. Myslím si, že táto téma sa týka každého z nás. Je naozaj dobré že na väčšine škôl, ale aj na tej našej, sa konajú dni zamerané na životné prostredie a jeho ochranu. Je správe, keď sa deti odmalička učia k správnemu správaniu k prírode. Pretože to čo sa naučia v detstve, v budúcnosti určite využijú.
    Na záver len treba dúfať, že ľudia si začnú uvedomovať a viac všímať prostredie v ktorom žijú. Nebude im tak ľahostajné a začnú sa ku prírode správať s úctou, viac si ju vážiť a milovať. Dúfam, že v budúcnosti nebudú ľudia takí sebeckí a budú milovať prírodu a životné prostredia aspoň tak ako ja .

Vypracovala: Martina Lúžna, 9. roč.
ZŠ s MŠ Hontianske Moravce

Životné prostredie
(Úvaha)

    Životné prostredie je pre nás najlepším priateľom. Ako by sme sa mali správať k životnému prostrediu? Otázka, na ktorú každý z nás pozná inú odpoveď. Mohli by sme sa k nej správať tak, ako si to sama zaslúži. Pretože aj ona nás vie potešiť pri pohľade na jej krásu. Mnohí z nás sa k nej nesprávajú najlepšie, a preto by sme to mali zmeniť napríklad tým, že ju budeme chrániť, čistiť alebo separovať. Zamyslite sa nad tým, čo je pre nás dôležité, aby sme si pri pohľade na ňu mohli povedať: ,,To je nádhera!“ Taktiež každé ročné obdobie je niečím zaujímavé a očarujúce. Jar ukazuje svoje prvé ročné púčiky a môžeme si všimnúť, že prvé snežienky zdvíhajú svoje hlávky zo zeme. Cez leto pociťujeme sviežosť teplého, čerstvého vzduchu. Jeseň predstavuje svoje krásne listy naplnenými rôznymi farbami jesene. A zima, ktorá prestiera svoje biele periny na naše polia, lúky či lesy v prostredí našej prírody. Ako aj kvety, ktoré nás zaujmú svojou vôňou, farbou, tvarom a inými vlastnosťami, ktoré nás na nich vedia potešiť.
    Preto by som vás chcela povzbudiť k tomu, aby sa naša príroda cítila dobre tak, ako sa
aj my cítime v nej. Starajte sa o ňu, chráňte ju ako sami seba. Pretože naša príroda je tiež to
najkrajšie čo sme v živote dostali. A tak by si mal každý sám uvedomiť ako sa k nej bude
správať.

Vypracovala: Martina Siekelová, 9. roč.
ŽŠ s MŠ Hontianske Moravce

Životné prostredie
(Úvaha)

    Je pre nás životné prostredie dôležité? Pre niekoho áno, pre niekoho nie. Väčšina ľudí vraví, že treba separovať odpadky, neničiť ozónovú vrstvu, ktorá nás chráni pred slnečnými žiareniami, ktoré sú pre nás veľmi škodlivé. Treba čistiť prírodu a hlavne ju neničiť. Lenže vždy sa nájdu takí ľudia, ktorí robia opak správnej veci a prírode iba škodia. Prírodu by sme mali chrániť hlavne preto, pretože keď nebude príroda, nebudeme my. Príroda nám dáva toľko vecí... Vďaka nej máme kyslík, ktorý je pre nás životne dôležitý, bez ktorého by sme tu ani neboli. Dáva nám vodu, ktorá je taktiež nevyhnutná pre náš život, dáva nám potravu vďaka ktorej nasýtime naše hladné brušká. Od prírody sa aj veľa naučíme a vďaka jej máme dnes školy prírody, ktoré deti milujú a spoznávajú lepšie prírodu. Od prírody máme aj našich domácich miláčikov, ktorý sú nám verný a sú našimi najvernejšími priateľmi. V dnešnej dobe prírodu iba využívame. Niektorí si v prírode oddýchnu a berú to ako rekreáciu, no iní prírodu využívajú na svoju spokojnosť, vyrubujú stromy a ničia celé lesy, znečisťujú potoky a rieky a to všetko len pre to, aby z toho mali biznis. Ochranári sú podľa mňa a mnohých ľudí tí najsprávnejší ľudia, pretože sa snažia chrániť prírodu ako sa len dá. Prírodu si vážia a je im to najbližšie k srdcu. Keď si to tak vezmeme, aj my patríme k prírode. Sme živé stvorenia. Sme deti prírody. No nie každý si ju váži, a to je problém ekológie, pretože ju sami ničíme.
    A vlastne...snažíme sa ju chrániť? Z nášho hľadiska aj áno, ale z hľadiska odborníkov to tak nie je. Myslia si, že ju nechránime a že nás vôbec netrápi, no a je to asi tak.
    A preto by sme mali čo najviac chrániť a snažiť sa pomôcť prírode, pretože príroda je všetko, čo potrebujeme k nášmu životu a je najdôležitejšia na celom svete.

Vypracovala: Natália Dvorská, 9. roč.
ZŠ s MŠ Hontianske Moravce

Životné prostredie
( Úvaha)

Životné prostredie je všade okolo nás, sme s ním spojení vo vzájomnom vzťahu.
Základným životným prostredím ľudí je príroda- prírodné okolie. Tvorí ho :vzduch-biosféra, voda oceány, pôda zemská kôra, rastlinstvo a živočíšstvo. Tieto zložky pôsobia súčasne a vo vzájomnej súvislosti. Človek životné prostredie využíva a svojou činnosťou ovplyvňuje.
Tým vytvára umelé prostredie :mestá a dediny, dopravné prostriedky, cesty,železnice a mosty.
Čo spôsobuje znečisťovanie životného prostredia?
Naša planéta je znečistená odpadom. Rozsiahle plochy zeme sú skládky odpadu ktorí ľudia denne produkujú. Niektoré druhy odpadu sú jedovaté a preto sa zakopávajú do zeme. Začíname si neskoro uvedomovať, že ak zničíme všetko zelené dookola zničíme samých seba. Mali by sme si konečne uvedomiť,že ak zničíme všetko zelené dookola zničíme samých seba. Mali sme si konečne uvedomiť, že pánom na Zemi nie je človek, aj keď to sám o sebe tvrdí, ale príroda.
Človek je len jej súčasťou! Nemôže bez nej existovať,no ona bez neho áno.
Ak sa teda každý jeden človek Zeme,zamyslí nad svojím správaním, budeme žiť v čistom a
zdravom prostredí vyhovujúcom nám i našej planéte.

Vypracovala: Tatiana Klimjuková, 9. roč.
ZŠ s MŠ Hontianske Moravce

Životné prostredie

Životné prostredie je príroda okolo nás. Sú to stromy vtáky tráva a živočíchy.
Ale čo ak o toto všetko prídeme? Čo ak si toto všetko sami zničíme?
Prídeme o krásy prírody, o spev vtákov o kľudné miesta. Krásna zelená tráva sa rok
čo rok mení na hnedé bahno. Plyny z tovární sa dostanú do oblakov a začne padať ohromné
množstvo kyslých dažďov. Zo stromov začne opadávať lístie ktoré už nenarastie.
Z nedostatku zelene začnú zomierať zvieratá . A ani sa nenazdáme a po celej zemi bude ticho.
Žiadny spev vtákov, žiadna krásna zelena. Všade ticho a samá hnedá. Cez zimu príčinou
globálneho otepľovania už nebude padať sneh ale iba dážď. Naša Zem sa zmení na jeden
veľký močiar. Ale keď nebudú stromy ani tráva nebude ani voda. A čo bude s nami?
Jeden za druhým začneme zomierať na následky našich chýb. Začneme vymierať
z nedostatku potravy vody a kyslíka. Udusíme sa vo svojich vlastných plynoch , ktoré sme
celé tie roky vyrábali. Celé tie roky sa smog a iné plyny dostávali do ovzdušia. A mi sme si
ani neuvedomili aké to bude mať následky. Oceány sú znečistené a preto začnú padať kyslé
dažde po celej zemi.
Za chvíľu skončí náš druh, naša príroda a naša Zem. Kým je čas, tak si našu Zem
treba chrániť a vážiť si ju. Treba sa zamyslieť čo bude. A čo spravíme preto aby sme ju
ochránili. Treba sa len zamyslieť.

Vypracoval: Tomáš Holienka, 9. roč.
ZŠ s MŠ Hontianske Moravce

TOPlist