Literárna časť

Anna Šumerajová
Kráska jediná
 
Príroda naša krásna spievaj mi,
aj keď som pre teba neznámi.
Ukáž mi svoju plnú krásu
dodaj mi do života veľa jasu.
 
Krásna je tvoja podoba,
ktorú nezničí ani tá najtvrdšia zloba.
Tvoje korene nemajú konca
a preto si svetový vodca.
 
Pre všetkých stala si sa vzorom,
aby si ukázala cestu tým správnym smerom.
Každý deň nám dávaš tie najkrajšie dary,
čo ti roztrbliece tvoje pery.
 
Si moja kráska jediná,
ktorá všetko v živote prekoná.
Pousmeješ sa nad ničiteľmi,
ktorí  nemajú súcit s citmi.
 
Znetvoria tvoje prenádherné vlasy,
nepočujú tvoje ohlasy.
Nepočujú vzlykot tvojich sĺz krvavých
nevidia skazu tvojich rúk pálivých.
 
Pre nich je to iba zábava,
no nevidia ,že vzniká obava.
Kto zachráni moju krásku jedinú,
ktorú vidím celú ubolenú?
 
Vždy sa aj po páde postavíš
a ničivú hrozbu zastavíš.
Obnovíš všetko, čo druhí zničili
a iných naučíš, aby svoj svet zveľaďovali.
 
Preto zostaň medzi nami,
pretože ťa voláme mami.
Si mama tohto sveta
a mi sme tvoje deti maličkého kveta.
 
Meno: Anna Šumerajová
Trieda: 9
Škola: Hronské Kľačany 322
Anna Šumerajová
Rozprávajúca Zem
 
   Ľudia často krát vidia iba to, čo chcú a na druhé úplne zabudnú. Toto sa týka aj mňa. Volám sa Peter McRoll a mám 18 rokov. V mojom svete existuje zábava a nič iné. Bolo mi úplne jedno či podpálim les alebo s kameňmi budem obhadzovať vtáky. No môj názor na prírodu sa v jednom okamžiku zmenil.
   Bol to krásny letný a zároveň posledný deň školy v tomto roku. A ako to už býva zábava nesmela chýbať. S partiou sme išli na chatu k jednému kamošovi, kde mala byť tá najväčšia žúrka. Alkohol, tancovanie s dievčatami, ničenie všetkého čo prišlo pod ruku. Kamoši boli už taký opití, že schytili zapaľovač a začali páliť les. Všade sa šíril oheň, ktorý sme sa snažili dostať pod kontrolou až som si niečo všimol. Vlastne niekoho. Bol veľmi blízko ohňa a stále sa pozeral na mňa. Zdalo sa mi, ako keby ma volal. Neviem prečo, ale išiel som za ním. No ako som sa k nemu začal približovať, začal utekať. Ako blázon som utekal za niekým koho som ani nepoznal. Už som ho skoro mal, keď tu zrazu zmizol. Všade som sa obzeral, no nevidel som ho. Ako som vôbec mohol, keď bola taká tma. Chcel som sa vrátiť, no stratil som sa. Nič iné mi teda nezostalo iba nájsť stopu. Kráčal som naspäť, keď ani neviem ako, zrazu som iba pocítil bolesť hlavy, ktorá vyvrcholila odpadnutím.
Keď som sa ráno zobudil, išla mi prasknúť hlava. Bolo mi jasné, že je to od alkoholu čo som vypil. Horko ťažko som sa postavil, no všetko bolo iné.
Žiadne moje stopy od topánok, žiadna ľudská bytosť a celkovo aj ten les bol iný.
Vtom som zase zazrel toho človeka, čo som ho naháňal. Pomaly som išiel za ním, keď ma strhlo. Bola to tá najkrajšia bytosť akú som v živote videl. Jej vlasy sa vlnili ako more, ktoré ťa oslní na meter.
„Hej ty čo tu hľadáš cudzinec?“, z môjho prekrásneho sna ma surovo prebudila. Keď sa otočila bola ešte krajšia.
„Si hluchý, niečo som sa ťa spýtala, tak mi láskavo odpovedaj!“, jej trblietavý hlas sa v mojich ušiach pretĺkal ako jarný vánok.
„Prepáč zamyslela som sa, čo si hovorila?“, ledva som zo seba niečo dostal.
„Pýtala som sa ťa, čo robíš v našom lese?“, trpko a s odporom povedala.
„S Priateľmi sme mali menší žúr a .....“, ani som nestihol dopovedať a to dievča
mi dalo takú facku , že mi skoro sánka vyletela.
„Takže to ste boli vy, čo ste ničili náš les. Dolámala by som vám ruky. Viete, ako trpeli tie stromy vôbec?“, na takú krásku to bolo divné.
Obhajovala stromy akoby žili, no to, že mi skoro sánka vyletela, to ju netrápilo.
„No moment slečna nebezpečná. Tú facku som si nezaslúžil. Veď tých stromov tu je habadej, tak potom nechápem, čo máš za problém.“, zodvihol som sa zo zeme na svoju obhajobu.
„Môj pekný, či sa ti to páči alebo nie tú škodu nahradíš. Vysadíš nové stromčeky a ja osobne na to dohliadnem.“, strčila do mňa ako keby bola nejaká vládkyňa lesa.
„A prečo by som to akože mal robiť? Vôbec sa nepoznáme, vybíjaš si na mne svoju zlosť a ja som spálil a priateľmi pár stromov, a je z toho hotová dráma. Vieš čo, ja idem do chaty a ty si choď zachraňovať stromčeky.“, otočil som sa a kráčal som čo najďalej od nej.
Taká kráska a všetko na škodu. Počul som, ako bežala za mnou. Napadlo mi, že si priznala svoju chybu. No práve naopak.
„Au, ty si sa zbláznila. Čo to robíš?“, to dievča ma zozadu napadlo a spútalo. Naisto bola chorá na hlavu. 
„Povedala som ti, že tie stromy posadíš a ja na to osobne dohliadnem.“, dohovorila a ťahala ma preč.
„Toto je únos. Okamžite ma pusti. Akým právom si ma spútala. Haló, ja sa s tebou rozprávam.“, darmo som niečo hovoril.
To dievča jednoducho mlčalo ako hrob. Jediné na čo sa zmohla bolo spútať ma a ťahať lesom bohvie kde. Aj tak som nechápal, ako ma mohla premôcť dievča. Hodiny utekali rýchlo a my sme sa vzďaľovali čo raz hlbšie do lesa.
„Nechápem ťa, veď si povedala, že mám ísť vysadiť tie stromy. No chata je na druhej strane lesa.“, už ma to unavovalo, a preto som musel zakročiť.
„Vy ľudia si nevážite prírodu a nič na tomto svete. Tie stromy posadíš, no najprv ti ukážem ozajstní raj na Zemi. Tam sa naučíš, čo znamená vidieť trpieť prírodu.“, čím dlhšie som počúval jej reči, tým dlhšie mi to liezlo cez uši.
„Sme na mieste.“, rukami odokryla konáre a vošli sme do časti lesa, ktorú som nikdy predtým nevidel.
Čím sme išli hlbšie, tak to bolo krajšie. Všetko sa trblietalo a slnečné lúče žiarili ako jasné brilianty. No potom som zazrel ľudí, ktorí boli zvláštni. Všetci boli šťastní, niektorí obímali stromy, rozprávali sa s nimi, zvieratá boli rovnocenné ako ľudia  a najkrajší bol ten spev. Spev, ktorý hral takú krásnu symfóniu, že by si nikdy nepomyslel na nič zlé. Keď sme sa už blížili k tým ľuďom, všetci sa na mňa pozerali ako na najväčšieho vraha.
„Vidíš im nie je jedno, či podpáliš malý konárik. Teraz si krysa, ktorá za svoj skutok musí platiť.“, z jej slov som sa začal báť.
Odviedla ma do jedného stanu, kde bol čierny mustang, malý stromček a z ebenového dreva skrinka.
„To čo má všetko znamenať? Čo ten kôň a tie veci?“, naozaj som bol v rozpakoch.
„Títo ľudia už vedeli, že ťa prinesiem. A pred tebou stojí tvoje poslanie. Ak skrotíš tohto mustanga dostaneš silu a odvahu. Keď sa budeš starať o tento stromček naučíš sa reč Zeme. Nakoniec skrinka. Keď ukážeš svoju náklonnosť, oddanosť a nežnosť k nej najlepšej tvorkyni všetkej tejto nádhery dostaneš ten najväčší dar. No nepoviem ti, čo to bude. Na to prídeš sám.“, už mi bolo všetko jasné. Chceli zo mňa spraviť blázna.
„Dobre stačilo. Nenechám sa poblázniť dievčaťom, ktoré je padnuté na hlavu. Najskôr ma zbiješ, potom unesieš a teraz zo mňa chceš spraviť blázna. Nie ďakujem, idem okamžite domov.“, otočil som sa k nej a s nahnevaným výrazom som čakal, kým ma pustí.
„Prepáč, ale ako som už povedala nepustím ťa. Títo ľudia sa o teba postarajú, nemusíš sa báť. Ja ťa naučím ctiť si matku našej Zeme.“, ako dohovorila odišla bez najmenšieho charakteru.
Vtom prišli do stanu dvaja muži vysoký ako hora  a s riadnymi svalmi.
„Dobre, chcete ma tu držať násilím, chápem. No nemyslite si, že tu budem neviem ako dlho. Vysadnem na toho mustanga, polejem ten stromček a otvorím tu skrinku ľavou zadnou.“, vtedy sa mi všetko zdalo jednoduché, no vôbec to tak nebolo.
Všetko dopadlo katastrofálne. K mustangovi sa nedalo ani priblížiť nie ešte na ňom jazdiť. Stromček, s tým som nič nerobil, pretože vyzeral dobre a skrinka , tú sa mi nepodarilo otvoriť aj keby som mal poruke kladivo. Najhoršie bolo, že tie dve gorily ma strážili ako oko v hlave. Nič iné mi nezostalo iba čakať. Asi o 30 minút odišiel jeden ochrankár preč, no šanca na útek bola nulová. O chvíľu prišiel aj s táckou, na ktorej bolo jedlo a šálka s čajom. Položil ju vedľa mňa a vrátil sa na svoje pôvodné miesto.
„Naozaj ďakujem, no radšej by som bol, keby ste ma pustili. Pozrite, ja vám tie stromy vysadím, no nečakajte, že splním tie tri úlohy. Aspoň mi odpovedzte.“, mlčali ako sa im len dalo a mňa to strašne rozčuľovalo. Zjedol som jedlo čo bolo na tácke, vypil čaj a čakal som. Čas bežal, na mňa doliehala nuda. Z troch úloh som nespravil ani jednu. Stráže po dlhom čase odišli, no nebola to žiadna výhra. Prišli ich hneď vystriedať iný, no tí aspoň strážili pred stanom. Po čase prichádzal niekto do stanu, bol to chlapec mladší ako ja.
„Ahoj Peter.“, ozval sa mladý a veselý chalan. Podišiel ku mne bližšie.
„Čo tu chceš? Čo si zač?“, tlačil som otázkami na neho.
„Volám sa Max a mám ti pomôcť s tvojim mustangom. Poslala ma spovedníčka.“, bol to milý chalan, ale kto je tá spovedníčka bolo otázne.
„No moment , kto je spovedníčka?“, zaujímalo ma.
Veď si už s ňou bol. Ona ťa sem doniesla. To dievča, čo ťa spútalo.“, skoro ma vyvalilo. To dievča je spovedníčka a ja o tom neviem. No vtom mi prišlo na um niečo geniálne.
„Počúvaj ma Max, mám pre teba takú ponuku. Ja ťa budem počúvať na slovo, ty ma naučíš jazdiť a mohol by si mi povedať všetko o tom dievčati.“, bol som starí lišiak a vedel som, že túto príležitosť musím využiť.
„Pravdaže, už aj môžeme začať.“, natešene vyhŕkol.
Môžem povedať, že to učenie bolo namáhavé. Keď sme vyšli zo stanu aj s mustangom pravdaže išli s nami aj stráže. Z toho mustanga som padal jedna radosť. Max sa stále na mne smial. Dobre, že nepraskol od smiechu. No potom sa stalo niečo čo ma zaujalo. Pozrel som sa tomu mustangovi do očí a vtom mi z úst vybehlo meno Blesk. Hladkal som ho po hlave a neustále som si opakoval jeho meno. Vďaka tomu som splnil prvú úlohu. Keď som už na ňom jazdil cítil som toľko energie v sebe ako nikdy predtým. Už som chápal čo mi chcela povedať tá dievčina o sile a odvahe. Od Maxa som zistil, že sa volá Alexandra a má 17 rokov. Rodičia jej zomreli, keď mala 7 rokov a od tej chvíle sa stala spovedníčkou. Prevzala to od svojej mami, ktorá mala tiež takúto hodnosť. Spovedníčka má jedinú úlohu a to udržovať rovnováhu medzi ľuďmi, zvieratami a prírodou. Ona rozhoduje čo je správne a čo nie. Preto ma sem doviedla, aby ma naučila tomu čo sa oni učia už od malička. Keď nájdem rovnováhu medzi všetkými tak sa mi matka Zeme neobráti chrbtom, ale mi vo všetkom pomôže. Ona s ňou totižto dokáže komunikovať. Po dlhom rozhovore a prvej úlohe som mal väčšie odhodlanie a tak som sa vybral popasovať sa s druhou úlohou. Už mi ani neprekážali stráže. Od jedného milého uja som si vypýtal ešte jeden stromček. Potom som na Bleskovi a s dvoma maličkými stromčekmi išli tam, kde ma Max učil jazdiť. Tam som obidva stromčeky posadil. No spomenul som si ako sa tí ľudia rozprávali so stromami a Alex povedala, že naučím reči Zeme. Každému stromčeku som sa prihovoril a dal im meno Niky a Diky. Potom sa stalo niečo, čo ma s úžasom prekvapilo. Tie stromčeky sa mi prihovorili a poďakovali mi. To bol môj najkrajší zážitok v živote. Tak som splnil druhú úlohu a mohli sme sa vrhnúť na poslednú. No na tú som ani nemal čas. Max mi prišiel povedať, že Alex veľmi vážne ochorela a volá ma k sebe. Keď som ju uvidel vyzerala príšerne. Ledva udržala otvorené oči. Taká bola slabá.
„Peter poď ku mne chcem ti niečo povedať.“, horko ťažko to povedala. a ja som išiel k nej.
„ Peter mám na teba prosbu. Počula som, že si už dokončil dve úlohy, no od teba chcem menší sľub. Sľúb mi, že sa staneš mojim nástupcom. Prepáč mi tú facku, no v teba vidím veľkú nádej. Nádej, že dokážeš toho veľa pre tento svet.“, chytila ma za ruku a so smutnými očami ma prosila. Chcel som odmietnuť, no nemohol som. Aj keď som sa na ňu hneval, bez nej by som v živote nič také nezažil.
„ Dobre, stanem sa tvojim nástupcom, no ty mi sľúb, že budeš bojovať o svoj život.“, slzy sa mi tisli zatiaľ čo ona prikývla. So slzami som vbehol do stanu a snažil som sa otvoriť tú skrinku. Prosil som, kľačal som, ale neotvorila sa. Vtom som uvidel svetlo. Svetlo, ktoré ma priam oslepilo.
„Peter nebuď smutný. Mám na teba jednu jedinú otázku. Ak mi na ňu odpovieš pomôžem ti.“, myslel som, že mám halucinácie, ale keď som zdvihol hlavu bol tak ako keby celý pokrytý lístím a kvetinami.
„Čo si zač? Čo odo mňa chceš?“, celý onemený a vystrašený som sa spýtal ducha.
„Ja som matka tejto Zeme a stačí mi jedna jediná odpoveď. Čo je pre tento svet pre každého na tomto svete to najdôležitejšie?“, rozmýšľal som čo poviem.
„Najdôležitejšie na tomto svete je predsa život.“, vtom chytila do rúk skrinku a tá sa otvorila.
„ Peter toto je tvoj dar. Je to modrá ruža, ktorá ma liečivé účinky. Daj ju Alex a bude žiť. Preukázal si mi tvoju múdrosť a keby si ešte niečo potreboval, len na mňa zavolaj. Vždy prídem.“, ako dohovorila zmizla.
Ani sekundu som neváhal a bežal som k Alex dať jej tú ružu. Doktor jej pripravil liek a ten ju okamžite uzdravil bol to proste zázrak.
     Na koniec som predsa len splnil poslednú úlohu. S Alex sme začali spolu chodiť. Max sa stal môj najlepší priateľ. A to najlepšie našiel som lásku k prírode a k životu. Preto vám ostatným radím, aby ste počúvali hlas prírody. Ak budete počúvať jej prosby ona splní tie vaše.
 
Meno: Anna Šumerajová
Trieda: 9
Škola: Hronské Kľačany 322
Vladimír Slaný
Coca-Cola fľaška
 
      Ahoj, som obyčajná fľaška, no môj príbeh je zložitý. Volajú ma Coca-Cola. Dovoľte mi, prosím, aby som sa Vám trochu opísala. Mám umelohmotné valcovité telo, červený opasok a tiež malý klobúčik.
   ,,Aha!“ povedala som si, keď išlo asi 5 chalanov okolo nášho regálu. Jeden z nich si zobral strýka Zera , ďalší siahol po sesternici Lightke  a nakoniec prišiel rad aj na mňa. O svete tam vonku som toho veľa nevedela, no ľudí v obchode som mala dokonale zmapovaných – od detí, ktoré si k nám chodili po chipsy a sladkosti až k dôchodcom, ktorí si ráno chodili kupovať čerstvé pečivo a mlieko.
    Oslepilo ma denné svetlo. Konečne vonku! Triasli so mnou, ako keby ma chceli vyhrkať, no namiesto pitia si ma len chvíľu prehadzovali. Nakoniec ma tí malí haranti zahodili na zem. Bola som naozaj nahnevaná, čakala som veľké dobrodružstvo, tešila som sa, že naplním svoj osud.
     Zrazu sa ozvala Matka zem. Nahnevaným hlasom sa mi prihovorila: „Čo robíš na mojom území? Nikto ťa tu nechce, nie si tu vítaná!“ Dosť ma to zarazilo, veď ani ja som nebola celou situáciou nadšená....Darmo som vysvetľovala, že ma tu niekto vyhodil. Celé dni a noci sa so mnou nikto nebavil. Pražilo na mňa slnko, pokropil ma dážď.
     Až raz prišiel chlap, ktorý ma zodvihol. Niesol ma v nejakom vozíku kade-tade, snažila som sa nájsť svoj zatúlaný klobúčik, no márne. Hodil ma niekam na horu, kde bolo kopu známych tvárí z obchodu, čo ma naozaj potešilo. Zrazu sa podo mnou prepadla zem. Ocitol som sa na plávajúcej obrej krabici. Po pár hodinách som v diaľke zbadal bratranca Lighta, ktorého pred časom uniesli. Chudák, padol do vody.
     Na konci mojej dlhej cesty som sa ocitla v továrni na spracovanie odpadu – aspoň tak to stálo na tabuľke. Už sme boli pri bráne a v diaľke sa objavoval kopec. Spolu s ostatnými novými kamarátmi sme sa celé noci zabávali, rozprávali si naše zážitky. Konečne som sa cítil ako doma! Boli sme radi, že po tých 2 hodín čo sme sa nevideli sme sa zase uvideli. Pozháňali sme nejakých bratrancových kamošov a urobili sme diskotéku so sklenenými fľaškami a zhrdzavenými platničkami.. 
   Má môj príbeh niečo spoločné s bájkou? Áno! Ak niekde uvidíte nejakú PET-fľašu alebo iné odpadky, hoďte ich prosím do koša alebo odneste do zberných surovín. Tam totiž patria, tam majú kamarátov.

Vladimír Slaný 7.A, ZŠ Medzilaborecká 11, Bratislava
Stanislava Kopálová
Tajomstvo borovicových šišiek
 
Máme vianočné prázdniny. Celé dni môžem behať, šantiť a hrať sa. Najradšej chodím na prechádzky so svojimi miláčikmi – psíkmi.
Dnes ideme nazbierať šišky na adventný veniec. Vonku je krásne. Do rána napadlo trochu snehu. Jemne vŕzga pod nohami a labkami mojich ochrancov. V lese pofukuje studený vetrík. Našli sme rôzne šišky. Najviac sa nám páčili borovicové. Nazbierali sme ich plný košík. Po návrate domov som mokré šišky dala vysušiť na radiátor. Ťažko sa mi zaspávalo, lebo som sa tešila na výrobu venca a malých šiškových ozdôb. Moja prvá ranná cesta viedla za šiškami. Všetci ešte hlboko spali. Ja som však otvorila oči od prekvapenia. Namiesto mokrých zatvorených šišiek na mňa pozerali veľké roztvorené šišky a okolo nich boli povypadávané semienka. Potešila ma ich premena. Boli krásne. Mama v tom však nevidela nič tajomné a nezvyčajné. Hneď sa rozhodla, že ich musí povysávať. Povedala som najrýchlejšie ako som vedela, aby si išla oddýchnuť a ja to spravím. (Ešte by mi pokazila moje tajomstvo...) Semienka som nepovysávala, no pozbierala do vrecka a nenápadne zasadila do črepníka. Dobre som ich poliala. Tešila som sa, že nikto nevie o tom, že doma pestujem borovicový les. Keď borovicové šišky vyklíčia, ja poteším prírodu malými borovicovými stromčekmi, ale zatiaľ si tajomstvo borovicových šišiek nechám pre seba...
 
Stanislava Kopálová, 8. ročník
ZŠ J. Kollára, L. Svobodu 40, 969 01 Banská Štiavnica

 

Stanislava Kopálová
Život vody
 
Môj život na skale vysoko pramení
Vyviera zo zeme
Prediera sa skalami, horami, dolinami
Blúdi svetlom, zimou, letom
Veselo spieva i smutno smúti
Koleso života veselo krúti

Stanislava Kopálová
Dážď
 
Nežne ma zobudil
Ticho som počúvala
Pravidelne bubnoval na okno
Orosil uzimenú trávu
Psiu búdu
I moje okno
Jesenný dážď
Dáž-di-ček
Dáž-dik
Dážď
Môj priateľ a kamarát

Stanislava Kopálová
Voda
 
Voda číra, voda mútna
Voda veselá i smutná
 
Voda tichá, čo brehy myje
Voda prudká, čo všetko zmije
 
Voda pokojná, voda mĺkva
Voda pomalá i rýchla
 
Voda, čo je stále so mnou
Voda, čo ma drží nad vodou
 
Voda, čo spieva i mumle
Voda, čo pršťek mi cumle
Keď si ho namáčam v rieke.

Stanislava Kopálová
Voda
 
Prebrala som sa na vytrvalé žblnkotanie vody pod oknom.
Bol to dážď.
Prvé čo ma upútalo, keď som išla na prechádzku, boli drobné kvapky rannej rosy na tráve.
V lese spievali vtáčiky a v potokoch žblnkotala voda.
Je ukrytá pod zemou.
Vyviera z nej ako drobný potôčik.
Z vody je aj náš snehuliačik, ktorý stojí pod oknom.
V lete sa premení na malú kaluž...
 
Stanislava Kopálová
ZŠ J. Kollára, L. Svobodu 40, 969 01 Banská Štiavnica,
8. ročník

 

Nela Gloríková
Ako dýcha les...
 
         Od malička vyrastám v prostredí lesa – doma vo Svite nám smrekový a borovicový les rastie priamo za domom a najkrajším kútom je pre mňa príroda v okolí našej chalupy vo Vyhniach. Tomuto prostrediu sa nič na svete nevyrovná. Chalúpku máme na samote v lese, v lokalite čarokrásnych Štiavnických vrchov. Práve les je to, čo ma nadchýna a priťahuje a aj v škole sa učíme, ako je dôležité chrániť lesy.
         Lesy sú neoddeliteľnou súčasťou prírody. Či sa jedná o okolie riek, alebo o naše pohoria, takmer všade vidíme les, alebo aspoň lesík. Zeleň vnímame takmer podvedome, ale len málo z nás vie, čo sa v lese odohráva, kto alebo čo v ňom žije, či rastie. Mnohí si ani neuvedomujú, že voda netečie z vodovodu, ale zbiera sa a vyviera v hlbokých lesoch, že jednotlivé stromy a aj lesy tlmia hluk, znižujú množstvo prachu a sú útočiskom rozličných druhov rastlín a živočíchov.
         Je dôležité poznať tieto vzťahy, aby sme ich neničili, ale aby sme im rozumeli, lebo tak chránime sami seba a našu vlastnú budúcnosť.
         Les a všetko čo v ňom  žije, už celé stáročia existuje takmer v dokonalej harmónii. V lese nič nevyjde nazmar, všetko má svoje miesto, význam a trvanie – je to prirodzený kolobeh života. 
         Príroda a lesy sú pre nás tým najlepším zdrojom poučenia a knihou, ktorú by sme mali čítať pomaly a dôkladne, pretože nikde inde nenájdeme lepší zdroj poznania a múdrosti.
         Les má veľa funkcií – jednak má schopnosť vytvárať drevo a zároveň chráni úrodnú pôdu, zachytáva čistú vodu, produkuje kyslík, filtruje vzduch, pohlcuje prach a škodliviny, dezinfikuje životné prostredie a predovšetkým - poskytuje nám možnosť relaxu a oddychu.
         Les rastie dlho, obvykle niekoľko ľudských generácií. Z toho, čo zasadia dedovia máme úžitok až my – vnuci. Naši predkovia boli na lese závislí – les im poskytol všetko, čo k životu potrebovali, či už to bolo drevo na stavbu príbytku, na kúrenie, krmivo pre dobytok, huby, lesné plody i liečivé rastliny na chutný čaj... Naši predkovia ho preto mali v úcte a využívali ho obvykle tak, aby z neho mali osoh stále.
         Taký strom je zaujímavý príklad ekosystému. Strom svojou korunou ponúka tieň pre rastliny žijúce pod ním. Niektoré rastliny či huby sa priživujú na kmeni stromu. Vtáky chytajú hmyz, ktorý žije na strome. Človek neskôr začal ovplyvňovať rozlohu lesov tým, že ich kvôli úrodnej pôde vypaľoval. Preto sú dnes skutočné a hlboké lesy len na vysoko položených miestach nedostupných človeku. Teraz však človek začal lesy opätovne vysádzať. Les totiž chráni človeka pred lavínami a zosuvmi pôdy.
         Prežitie ľudstva v najbližšej budúcnosti závisí na správnom fungovaní prirodzených ekosystémov, vrátane lesov. Ak by sa vyrúbali všetky stromy, ľudstvo nebude schopné ďalej fungovať. Preto je veľmi dôležité, aby naša generácia a aj tie čo prídu po nás ochraňovali lesy. Človek nevyhnutne les potrebuje.
         Mňa od malička teší čo i len krátky pohľad na rozkvitnutú lúku plnú tých najúžasnejších tvarov, farieb a vôní, alebo prechádzka lesom plným tajomných zvukov pod mohutnou klenbou stromov.
        Z lesa a prírody čerpám elán a silu a zároveň je to zdroj mojich nezabudnuteľných  zážitkov a poznania.
 
Nela Gloríková, Skalná 1, 059 21 Svit,    ZŠ Mierová 134 vo Svite, 7.A trieda

 

Ihriská Valentína
MESTO NA DLANI
 
    Myslím, že   čiary života nemusia  súvisieť len s ľuďmi . Hovorí sa, že ľudia môžu vidieť svoj život v dlani . Máme na nej totiž vyryté ,,čiary života“ . Existujú ľudia, ktorí vraj podľa nich vedia predpovedať budúcnosť , či vypovedať minulosť. Čiary života rastú zároveň s nami . Nad touto myšlienkou sa zamýšľam až tak, že sa mi parí z  hlavy.
 
  Podľa mňa je to nejak tak  aj s naším mestom . Jeho čiary života začali  s jeho  vznikom . Prvou takou čiarou bol prvý cezpoľný chodníček. A potom to začalo . Čím viac ľudí prichádzalo, tým viac takých chodníčkov     vznikalo. Ľudia začali objavovať krásu tohto mestečka. Ako prvé si určite všimli duby . Inak by sa toto mesto nevolalo tak, ako sa volá. Dubnica nad Váhom .  A myslím, že ako druhé si všimli Váh . Bol taký nádherný a mohutný, že sa ho ani nedalo prehliadnuť.  Dozaista stačilo len prejsť cez rozľahlé duby  a boli by sme zočili tú nádheru.   
    Dedinka sa stala dedinou, dedina obcou , obec mestečkom a z mestečka máme teraz mesto. Som rada, že tu bývam. Myslím, že by sa tu zapáčilo každému .  Je tu všetko . Toto mesto by som nevymenila za žiadne iné.  Každý sa tu nájde. Bohatým patrí milionárska štvrť, pre obyčajných ľudí sú tu paneláky, ktoré z vtáčieho pohľadu pripomínajú zaujímavé obrazce. Pre chudobných  tu je vždy pomocná ruka, ktorá im zabezpečí strechu nad hlavou. Zdá sa mi však , že je nám tu veselo. Niet  tu nikoho kto by sa nudil .
    Aj keď mne sa  páči život v meste,  sú ľudia, ktorí milujú svoj vlastný pokoj a čaro prírody. O týchto ľuďoch  to je . Pretože, nemyslím, že bez nich by Dubnica bola tým , čím je dnes. Milovníci prírody tu našli svoj pokoj .Tak si ho zamilovali, že by naň nedopustili.
    Dubnica zďaleka nie je  veľkomesto ani betónová džungľa. Dubnica si zachovala svoje lúky, stromy, či potôčiky. Myslím, že ľudia, ktorí tu žijú nie sú voči našej prírode ľahostajní. Na mestskom kanáli sídli vodná elektráreň,  máme tu aj čističku vôd . Aj vďaka nim je príroda taká zachovalá.
    Nepoznám nič krajšie ako pocit ,  keď sa ráno zobúdzam  a do okna mi svieti   jasné ranné slniečko. Hrejivé a roztopašné,  s ostrými lúčmi sťa najostrejší hrot.              Na prechádzke mestom spoznávam nepoznané. Myslím, že aj to najchladnejšie srdce by zahrial pohľad na západ slnka na našom štrkovisku.
 
Dubnické štrkovisko je malý, ale jedinečný vtáčí raj, ktorý vtáky využívajú ako svoju odpočinkovú zastávku na svojej dlhej púti domov a zároveň aj ako prostredie pre vyvedenie a výchovu svojho potomstva.
  A kúsok od neho je Váh . Áno už spomínaná mohutná a očarujúca rieka. Milujem letné dni, keď  chodím k   Váhu. Je tam krásne .
V horúcich letných dňoch nás osvieži  a vždy  očarí niečím novým. Nie je to však také, ako to bývalo. Dosť sa  tu toho zmenilo. Mám 14 rokov a Dubnica je moje rodné mesto. Bohužiaľ, tu žije aj veľa ľudí, ktorí chcú  Dubnicu  ,,skrášliť“ betónom.
   Najkrajšou časťou Dubnice je však práve jej  okolie .
To, čo mnohí ľudia nevidia, pretože väčšinou žijú  v strede mesta , čo je škoda. Podľa mňa nielen  ja , ale aj  všetci ostatní obyvatelia Dubnice majú svoj vlastný príbeh viažuci sa k tomuto mestu.
   No my, ľudia, nie sme jediní obyvatelia tejto krásy. Žijú tu aj mnohé zvieratká. A tomu vďačíme našej prírode. Ona sem prilákala toľké nádherné druhy motýľov , hravé veveričky, pichľavých ježkov ,  milučké lienky  a mnohé ďalšie. Odmenou pre ňu bude len toľko že si ju zachováme a nebudeme ju ničiť.
     Môj osobný názor je, že máme v Dubnici možno priveľa nepotrebných vecí ako sú kotolne  so škodlivými výparmi,  horu smetiska  a znečistenú prírodu v strede mesta.  Ja si myslím, že je super vec, že školy začali sadiť vlastné stromy ,  deti chodia zbierať  odpadky do kútov prírody, ktoré si nikto nevšíma a učia sa ako pomáhať prírode . Príroda tu je pre nás všetkých, tak by  bolo dobré, keby sme tu boli aj my pre ňu. Pretože až keď sa vyrúbe posledný strom, otrávi posledná rieka, uloví posledná ryba, až vtedy pochopíme, že peniaze sa nedajú jesť. Roky príroda znáša naše zlé správanie, no nikdy sa nám zaň nepomstila.
 
Naše mesto na počiatku tvorila len príroda . Tak dovoľme jej voľne rásť a vyvíjať sa , pomôžme jej v tom. My máme omnoho menej čiar života, než tá naša príroda. Je to akoby naša matka ,ktorá  zobrala na seba veľké bremeno. Preto myslím, že si zaslúži našu starostlivosť a lásku, aby mohli rásť aj jej čiary života.
 
 
Ihriská Valentína,VIII.B
Základná škola s materskou školou, Centrum I 32, Dubnica nad Váhom

 

Adam Balážfy
O nesprávnom rozhodnutí
 
        Po smrti dobrého grófa Domina,  zdedil jeho syn Michal krásnu a veľmi úrodnú dolinu .
        Michal bol však veľmi  zlomyseľný a panovačný gróf, preto ho vôbec nikto nemal rád. Zvýšil dane, vyhnal kupcov, zotročil krajinu... Ľudia sa búrili, ale  proti grófskemu vojsku nemali žiadnu šancu. Za grófom stál aj obávaný veliteľ žoldnierskeho vojska. V krajina nastal obrovský chaos.
         Chaos nastal aj v baníctve. Zlomyseľný  gróf  musel vymyslieť lacné a nenáročné  riešenie. Po dlhých rokovaniach niečo predsa len vymyslel.
        Dal vyhlásiť, že všetci mešťania musia isť vyrúbať  drevo z okolia. Až na  tých, ktorí si kúpili privilégia. Ale tie privilégiá boli veľmi  drahé, málokto si ich mohol dovoliť. Keď  vyťažili aj to posledné drevo zo širokého  okolia, zaútočil  nepriateľ! Gróf nemal na opravu rozbitých budov, hradieb a brán ani peniaze, ani drevo a aj mešťania sa radšej podvolili nepriateľovi. Mysleli si , že grófova hrôzovláda skončila, ale bolo to ešte horšie. Začalo sa používať uhlie, dym a pary zadymili celú dolinu a keďže v širokom okolí neboli žiadne stromy, ktoré by tie pary a dym zachytili,  mešťania boli nútení  odisť a z krásnej úrodnej doliny sa stala zadymená  pustatina.
        A ani po mnohých rokoch sa to nezmenilo.  Nedalo sa tam žiť, ťažiť, pestovať zeleninu  a ani chovať žiadny  dobytok. Až potom si ľudia uvedomili, aké následky malo zničenie ich krásnej a úrodnej krajiny...
 
Adam Balážfy, 8.a
Základná škola Jozefa Horáka Banská Štiavnica, Dobšinského 17, 96922 

 

Alžbeta Serišová  
RECYKLÁTOR
 
„Už  hotový som konečne
a vyzerám  báječne!
Som váš nový Recyklátor
a mám celkom nový motor!
 
Dievčatá ma vyrobili,
aj chlapci sa zapojili.
Pozrite sa, mám aj oči,
hľadieť môžem zoči - voči!
 
Som ale dosť znechutený
pre váš odpad netriedený!
Nie je ťažké recyklovať,
stačí odpad separovať.
 
Smetisko tu veľké chcete?
Netriedite v zime, v lete!
Tým si sami škodíte,
Zemi jazvy robíte!
 
Veď vám ani nie je dobre,
pre smetiská strašné, obrie!
Na sto honov zapáchajú,
choroby tam roznášajú!“
 
Preto som tu teraz ja,
zavediem vás do raja.
Všade  bude čisto, krásne,
to priam radosť písať básne!
 
Nikde veru žiaden odpad,
nikde žiaden smrad.
Všade je tu čistá voda,
každý je tu rád.
 
Všetci odpad triedime
a čistotu si strážime.
Nikomu sa nelení 
pre nový svet zelený.”
 

Alžbeta Serišová, ZŠ sv. Dominika Savia, Dubnica nad Váhom, 9. ročník


 

Aneta Klimentová
Amnestia pre Zem..
 
Všade vôkol mňa, kam sa len pozerám,
znova a znova zráňame ťa ku kolenám.
Silu ti berú slepé ľudské ruky,
tichučko pomaly blížiš sa ku smrti.
Poslaním bolo nám posunúť ťa dopredu,
no my naopak meníme ťa v pustinu.
Zelené lesy, lúky plné kvetov,
krásne pláne šírych svetov.... kde sú?
Málo, málo, máličko ostalo ich nám,
ja vlastne už ani neviem, kde ich hľadať mám.
Neporušenú krásu, ktorú sme dostali,
v krátkom čase sme si ju zdupali.
Ničíme sa sami, vlastnými rukami,
Zem bije na poplach, aby sme prestali.
Čistá, krásna modrá nádhera
svoje veľké dary nikdy si neodoprela...
Azda už len amnestia pomôcť môže,
aby ťa neničili ďalšie ostré nože,
aby tvoje veľké rany rýchlo sa zahojili,
aby sme sa zákonom prírody konečne podvolili.
 

Aneta Klimentová 9.A, ZŠ Divín, Lúčna 8, 98552


 

Annamária Musáková
Sme len jej súčasťou .........
 
Životné prostredie je všade okolo nás. Tvorí ho voda, vzduch, rastliny a živočíchy.
 
Ľudia si niekedy ani neuvedomujú ako môžu hoci nevedomky životné prostredie znečisťovať. V minulosti takto životné prostredie znečisťované nebolo. Ľudí bolo totiž pomenej ako teraz, každý si vážil to čo mal a hlavne sa nepoužívali automobily a prístroje, ktoré toto životné prostredie znečisťujú teraz. V dnešnej dobe je postavených množstvo jadrových elektrárni ,ktoré "dopomáhajú" k znečisťovaniu. Životné prostredie je znečisťované aj obyčajnými vecami ako sú napríklad ohorky z cigariet, dym z komínov alebo aj iné odpadky, ktoré keď odhodíme na zem si ani neuvedomujeme ako tým ubližujeme prostrediu, v ktorom žijeme.
Mali by sme poriadne otvoriť myseľ a skutočne si uvedomiť ako tým ubližujeme nielen sebe ale aj ostatným živým tvorom.  Takýmto spôsobom ohrozujeme chránene živočíchy a rastliny, ktoré si takto nezaslúžia žiť a rozmnožovať sa v prírode. Niektorými závažnými krokmi môžeme vyhubiť aj vzácny živočíšny či rastlinný druh. To by sme na svedomí mať určite nechceli. Mali by sme si skutočne aspoň tieto naše chyby uvedomiť a spraviť aj niečo preto, aby sa už viac neopakovali. Spravíme tak dobrú vec pre naše životné prostredie.      
 
Môžeme si povedať, že my sme súčasťou prírody a príroda je súčasťou nás. Musíme bojovať za to, aby sa nám žilo dobre a keď životné prostredie nebude znečisťované tak nám bude dávať svoje bohatstvá čím ďalej tým viac a viac.
 
Autor: Annamária Musáková
8. A trieda
ZŠ Kukučínova Vranov n/T.
Braňo Botík
Ako sa svet okolo nás mení
 
       Začína sa skorý jarný deň. Príroda sa zobúdza k životu. Vidíme vtáky pretínať slnečné lúče na oblohe. Môžeme pozorovať predátorov, ako sa spúšťajú strmhlav za svojou korisťou. Na každom kroku je príroda krajšia a krajšia.
         Pozrieme sa napravo a vidíme, ako sa húf  vrabcov schováva v kríkoch tušiac, že na ne z vysokej budovy číha vrana. Ale vrana je inteligentná a nepustí sa na ne bezhlavo, keď sa skrývajú v tenkých, ostrých kríkoch. Mohla by si ublížiť a zato jej jeden vrabec nestačí... Ona si radšej počká, pokým si vrabce budú myslieť, že sú mimo ohrozenia a až potom na ne zaútočí.
      Keď sa pozrieme naľavo, vidíme psíkov a ich majiteľov, ako s nimi idú na rannú prechádzku. Psy skáču, behajú, prejavujú lásku svojim pánom a navzájom sa zdravia štekaním.
      Je to úžasný pohľad, sadnúť si na lavičku a vstrebávať všetok ten bujný svet okolo nás...
      V lete sa zasa chodievame kúpať či už do zahraničia, alebo do svojej vlasti. Môžeme sledovať, ako sa majestátne labute blížia k hladine vody a svojimi pazúrmi rozčesávajú vodu pod sebou. Pristanú, len aby sa napili a chytili si nejakú tú rybku. Potom sa naježia, vytiahnu ako najviac dokážu a znova vzlietnu, čím zakrývajú slnko nad nami. V obrovských húfoch sa presúvajú na iné jazero.
      Leto sa prelieva do jesene. Aj v tomto ročnom období máme čo sledovať. Ako jemné žlto-hnedo až červené listy pomaly padajú na slnkom zaliatu zem. Podľa môjho názoru, čo sa týka množstva farieb, je jeseň najkrajším ročným obdobím. Sťahovavé vtáky letia späť do teplých krajín a na ich miesto priletia vrany. Je úžasné započúvať sa do ich jazyka. Ešte aj v tomto období sa môžeme chodiť bicyklovať. Zájdeme do lesa, ktorý sa pripravuje na zimný spánok. Aby sme zahliadli líšku alebo pekného jeleňa, musíme zájsť do vyššej nadmorskej výšky. Tam to žije! Líšky naháňajú veverice, medvede sa kŕmia sladkým medom, srnky sa pasú medzi stromami a pozorujú či im niečo nechce skočiť na chrbát.
       Ako tak prebieha jeseň a ani si neuvedomíme a žezlo preberá zima. Zvieratá si cez jeseň prichystali potravu a teraz sa v pokoji môžu uložiť na zimný spánok, nič netušiac, že len o pár mesiacov príde zasa matka jar.
 
Braňo Botík, 9. A, ZŠ Medzilaborecká 11, 821 01 Bratislava

 

Daniel Gramblička
Čriepky krásy
 
Keď slnko ráno vychádza
a mesiac pomaly zachádza,
príroda sa preberá,
ja rád sa na to pozerám.
Mám rád východy slnka,
keď v potôčiku voda žblnká,
keď vtáci začnú štebotať
a motýle sa vo vzduchu mihotať.
Mám rád prechádzky s rodičmi lesom,
keď nadchýnam sa čistým plesom,
keď vidím, že na čistinke sa pasú srnky
a na kríčkoch modrejú sa trnky.
Príroda sa v smetiach dusí,
a snáď každý, keď to skúsi,
zachránime naše lesy,
pre tento kus veľkej krásy!
Veď všetci to vedia,
že smeti len v kontajneri dobre sedia.
 
 
Daniel Gramblička, 8. ročník
ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

Dávid Kodaj
My a príroda
Úvaha
 
         Jar, leto, jeseň, zima – tieto obdobia máme všetci radi. Každé obdobie ukazuje iné krásy. Máme na nich radi práve to, aké sú. Jedno, čo majú spoločné sú stromy, lúky, lesy, zvieratá, čerstvý vzduch, relax, oddych. Toto všetko môžeme zažiť spolu len na jednom mieste, a to v prírode. Príroda nám dáva veľa, je štedrá. Len niektorí ľudia jej túto štedrosť neoplácajú.
         Sú ľudia, ktorí recyklujú a zbierajú staré nepoužiteľné predmety, z ktorých sa vyrobí niečo nové. Nie každý však k tomu má vzťah a robí tak. Sú aj takí ľudia, ktorí hádžu odpadky po zemi, do lesov a riek, ktorí si nevážia to, čo im príroda dala a ani len netušia, ako veľmi škodia jej a zvieratám. Rok čo rok viac znečisťujeme prírodu čiernymi skládkami a vypúšťaním chemikálií do vzduchu i vody. Dôkazom tohto znečisťovania je aj globálne otepľovanie. Tiež naším pričinením vznikajú globálne katastrofy, pri ktorých vyhasínajú milióny životov. Príroda nás varuje, preto sa k nej správajme lepšie a buďme vďační za to, čo nám dáva...
 
Dávid Kodaj, 8. ročník
ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

Dominika Kupčuliaková
Žlté zázraky
    
     ,,Amy, no tak, poď dole!”
     ,,Ale mami, teraz naozaj nemôžem.“
     ,,Je tu strýko Bob, niečo ti priniesol!“
     Ach, žeby si aspoň on spomenul, že mám dnes narodeniny? Okamžite som bežala do obývačky.
     ,,Strýko Bob, ahoj!“
     ,,Ahoj, maličká, priniesol som ti darček!       Viem, že dnes oslavuješ svoje desiate narodeniny.“
     Myšlienky mi vírili hlavou. Hm, čo to tak môže byť? Veľmi by som si priala nejakú knižku alebo domáce zvieratko. Strýko mi však strčil  do ruky malú krabičku.
     ,,Teraz ju otvor!“
     Pomaličky som dávala dole žltkastý kryt. Po otvorení som ostala veľmi prekvapená.
     ,,Čo je to?“ Najskôr som si myslela, že je to nejaký žartík a omylom zobral krabičku zo svojho kvetinárstva. Začali mi aj s mamou vysvetľovať  zmysel tohto daru. 
     ,,Ale, ja vám nerozumiem.“                           
     Naozaj som bola z ich prednášky veľmi zmätená. Prečo mi strýko Bob daroval nejaké semienka v škatuľke  namiesto knihy či niečoho, čoho zmysel by mi nemuseli vysvetľovať. Napriek tomu som bola za dar vďačná. Keďže som ich nedostávala často, potešila ma aj tá najmenšia maličkosť. Tušila som, že tieto semienka majú význam a strýko mi ich nevenoval len tak pre nič za nič.
     ,,Zajtra prídem znova a ukážem ti, aké užitočné sú semienka z púpav. Užitočnejšie a dôležitejšie ako peniaze či drahokami. Zdravie je nezaplatiteľné.“
      Teraz som jeho slovám nerozumela už vôbec. V noci som premýšľala nad skrytým významom týchto slov. Po chvíli ma však premohol spánok.                                                                       
     Prisnil sa mi zvláštny sen. Vedľa môjho domu boli rozostavané obchodné centrá, kaviarne, reštaurácie. Len na bočnej cestičke sa vynímala žltá hlávka púpavy. Stála tam taká sama a opustená.
     ,,Amy, zachráň ma!“ kričala.
     Vtom som sa prebudila na hlasné zvonenie budíka. Nedočkavo som čakala na strýka Boba. Presne o dvanástej hodine zatrúbil pred domom.
     ,,Zober si škatuľku so semienkami a kráčaj za mnou.“
     Kráčali sme na lúku, ktorá bola vzdialená len pár metrov. Zdalo sa mi, akoby som sa v tejto situácii už raz nachádzala.
    Jáj, môj sen! Lúka v sne bola podobná tej skutočnej. S menším rozdielom, pretože na tejto skutočnej rástla voňavá zelená tráva, pestrofarebné kvety sa prehýbali vo vetre, vtáčiky štebotali a popri nás pobehovali zajace. Ani chýru, ani slychu  po budovách.
     ,,Strýko, čo tu hľadáme?“
     ,,Najskôr pohľadáme bystrinku, ktorá tak prenikavo žblnkoce, a potom, potom uvidíš.“
     Naďalej  som nasledovala Boba, až sme sa posadili na malý briežok ku kryštálovej vode.
     ,,Oddýchneme si na chvíľku?“
     ,,Áno, chcela by som tu ostať, ale porozprávaj mi jeden z tých zaujímavých príbehov.“
     Kedysi žil v malom meste jeden muž. Ľudia sa mu vysmievali, pretože býval v malej chatrči a kúpať sa v peniazoch, to bol iba jeho sen. Veľa rokov premýšľal, ako zbohatnúť. V jeden deň  sa vybral do dediny, v ktorej sa to hmýrilo zvieratami. Svitol mu ,,skvelý nápad“:
     ,,Tieto zvieratá budem potajme loviť. Z kvalitnej kožušiny vyrobím kožuchy, kabáty ba i topánky. Potom ich budem predávať na trhoch. Zarobím veľké peniaze, postavím si luxusný dom, kúpim si všetko, po čom moje srdce zaplesá.“
     ,,A strýko, čo sa ďalej stalo? Kde je ten ujo? Žije ešte?“
     ,,Tomuto pánovi zomrela žena. Veľmi ho to poznačilo a o pár mesiacov odišiel za ňou. Ostal iba chlapček menom Mark. Predstav si, aj on oslávil včera svoje desiate narodeniny.“
     ,,To naozaj?“
     ,,Myslím to úplne vážne!“
     Pár minút som premýšľala a vybehla  som na Boba s otázkou:
     ,,Ty vieš, kde ten chlapec býva? Vieš, myslím, že by bolo pekné gesto, keby som mu darovala napríklad jednu z mojich hračiek. Určite by ho to potešilo a veľmi by som ho chcela spoznať. Čo by si povedal na to, keby sme ho vyhľadali a navštívili?“
     ,,Ja si myslím, že nápad je výborný a navyše by to bol dobrý skutok, ale pred tým, ako to zorganizujeme, to musíme oznámiť mame. A keďže sme vyšliapali až sem s týmito slávnymi semienkami,  urobíme to, čo sme mali.“
     V okolí nastalo úplne ticho. Akoby všetky vtáčiky poodlietali, voda zamrzla na ľad, a napokon, už nebolo počuť ani strýkovo ťažké dýchanie. Jemne som vzala pár semienok medzi prsty. Vo vzduchu som cítila  príchod silného vetra. Roztvorila som dlane, zavrela oči a nechala som sa unášať príjemným vetrom. Všetky semienka sme rozsypali po nekonečnej lúke a vybrali sme sa smerom domov. Pri dverách nás už čakala mama. S nadšením som jej opisovala prírodu na neďalekej lúke, a potom som jej prezradila plán s Markom. Nápadom nebola zo začiatku veľmi nadšená, neskôr sme ju ale presvedčili.
     ,,Amy, zajtra poobede prídem po teba a pôjdem za Markom.“
     ,,Jasné, strýko, budem ťa čakať.“
     Keď strýko odišiel, vyšla som na povalu a otvorila som starú truhlicu, ktorú mi venovala stará mama. Odkladala som si tam hračky, s ktorými som sa už nehrala. Hľadala som to najvhodnejšie pre Marka. Vedela som, že nejaké auto by ho potešilo určite najviac, no truhlicu tvorilo kvantum plyšákov. Vzala som do rúk krásneho medvedíka a presvedčenie, že je to tá najvhodnejšia hračka, bolo stopercentné. Na chvíľu som sa posadila do starého kresla a premýšľala nad dňom D. Na mamin rozkaz som si ľahla do postele a ponorila som sa do vlastného sveta.
     ,,Amy, vstávaj, prosím ťa, nech na teba nemusí Bob čakať!“
     ,,Áno, mami, už idem!“
     Vstala som z postele a nasmerovala som si to rovno do kúpeľne. Opláchla som si tvár, umyla zuby a vlasy som si zopla do chvosta. Obliekla som  si prvé, čo som schmatla zo skrine  a vošla som do kuchyne. Na pár minút som si sadla k stolu a rozprávala som sa s mamou.
     ,,Haló, ste doma?“
     ,,Áno, Bob, už bežím.“
     Do ruky som ešte schmatla bundu a darček a usadila som sa na zadnom sedadle auta.
     ,,No tak, čo si si pripravila pre Marka?“
     ,,Pozri, vzala som mu túto plyšovú hračku. Myslíš, že sa mu bude páčiť?“
     ,,Určite áno.“
     Cesta  trvala kratšie, ako som si myslela. Strýko zaparkoval na bočnej cestičke a obaja sme pokračovali pešo ešte pár metrov. Zastali sme až pred malou drevenou chalúpkou. Bola taká opustená. V tej chvíli  som mala chuť vziať Marka za ruku a zobrať ho bývať hoc´ i do nášho domu. Strýko zaklopal na najnižšie okienko a obaja sme netrpezlivo čakali, čo sa bude diať.
                                                                                                       
     Veľké dubové dvere začali praskať a pomaly sa otvárali. Spoza nich sme videli len malé chlapča. Pozeral sa na nás veľkými
modrými očami, z ktorých viditeľne sršal strach. Vlasy akoby vytiahlo slnko, pretože nadobúdali odtieň bielej farby. Mihalnice mu siahali takmer až po svetlé obočie.
Jeho výška siahala do polky dverí a ruky sťa paličky držali v rukách malý papier.
     ,,Čo to máš?“
Mark sa na mňa nemo pozrel.
     ,,Ách, nemusíš sa báť, mi ti neublížime. Moje meno je Amy a tento pán je Bob, strýko Bob. A ty? Ty si určite Mark však?“
     ,,Áno.“
     ,,Priniesli sme ti malú drobnosť, keďže si oslávil narodeniny. Pači sa.“
     ,,Ehm, ďakujem.“
     ,,Mark a ty tu s kým bývaš?“
     ,,Dobrý deň. Čo si prajete? Ja som Markova teta.“
     ,,Dobrý deň! Ja som Amy a toto je Bob. Priniesli sme Markovi hračku.“
     ,,To je od vás naozaj veľmi milé, ale teraz už môžete odísť, nemyslíte?“
Do jej prejavu vstúpil strýko.
     ,,No, my sme sa chceli ešte niečo opýtať.“
     ,,Áno? A čo také?“
     ,,Či by ste nám dovolili si Marka niekedy zobrať k nám. Zahrali by sa s Amy a určite by ho to rozveselilo.“
     ,,Ešte nad tým porozmýšľam.“
     ,,Fajn, tak neskôr sa zastavím, dovidenia!“
     Pani strýkovi len prikývla na pozdrav a my sme sa pobrali späť k autu. Na tomto sme sa ale so strýkom nedohodli. Prečo sa spýtal, či nemôžeme niekedy Marka vziať? Na jednej strane som bola prekvapená, ale na druhej šťastná, že budem mať nového kamaráta.
     Keď  sme prišli domov, celý môj priebeh dňa som reprodukovala mame. Nakoniec som jej oznámila, že nás Mark navštívi. Sedeli sme spolu so strýkom v obývačke a ja som si v hlave formulovala vetu. Po chvíli som prehovorila:
     ,,A kedy k nám príde?“
     ,,No, pokojne ho môžem priviesť aj cez víkend, ak mama súhlasí.“
     Dni utekali ako voda a opäť tu bola sobota. Nemala som tušenie, kedy strýko privedie Marka, preto som už o siedmej ráno behala po dome. O necelé tri hodiny ho Bob priviezol.
     ,,No, tak, tu ho máme. Amy už poznáš a toto je jej mama.“
     ,,Dobrý deň!“
     ,,No, ahoj, chlapče. Konečne ťa spoznávam.“       
     ,,Amy, zlatko, poukazuj kamarátovi dom,“ prikázal mi milým tónom  strýko.
     ,,No jasné. Poď za mnou Mark!“
     Postupne som mu poukazovala celý náš dom, a samozrejme, povalu som si nechala nakoniec. Mark sa usadil do hojdacieho kresla a ja som si sadla na zem. Opäť som otvorila starú truhlicu a z nej sme vysypali všetky hračky. Bol z nich taký unesený. Potom sme si prezerali staré knižky a na záver ho zaujal výhľad z okna.
     ,,Je tu odtiaľto krásny výhľad. Nepôjdeme sa pozrieť na tú lúku?“
     ,,No, ak nám to mama dovolí, tak tam okamžite ideme.“
     S malou dušičkou sme obaja zišli dolu po schodoch. Chcela som, aby nás vypýtal Mark, ale nakoniec som to zobrala na seba.
     ,,Mami? Mohla by som ísť Markovi ukázať tú lúku, kde som bola s Bobom?“
     ,,A nebudete sa báť nejakej zveri?“
     ,,Určite nie, mami.“
     ,,No tak bežte, ale nebuďte dlho!“
     Pomaly sme kráčali smerom tam.
     ,,Ja už nevládzem, Amy!“
     ,,Ale, no tak, chvíľku to ešte vydržíš.“
     O pár minút sme už sedeli v tráve. Rozprávali sme sa o záľubách ba i o škole. Zrazu sa ostal Mark meravo pozerať. Zľakla som sa, či tam nie je nejaká zver, ale napriek strachu som sa ozvala:
     ,, Čo je, Mark? Vidíš niečo?“
     ,,Pozri, Amy!“
     Za vysokou trávou sa vo vetre prehýbala malá žltá hlávka. Podišli sme bližšie. So záujmom sme ju obaja obdivovali.
     ,,Myslíš, že ich tu je viac?“
     ,,Neviem, ale môžeme to zistiť.“
     Naháňali sme sa po lúke, hľadali púpavy, počúvali sme spev vtákov. Jednoducho, bola zábava.
     ,,Nejdeme už domov?“
     Obaja sme sa zodvihli zo zeme a kráčali sme k domu.
     ,,Už som sa začínala o vás báť. Kde ste toľko boli?“
     ,,Vieš, mami, našli sme niečo zaujímavé.“
     ,,Áno? A čo?“
     Mame určite napadlo, že sme našli nejaký poklad, ale keď som spoza chrbta vystrčila ruku s púpavou a povedala:
     ,,To je pre teba,“ neubránila sa malej slzičke.
     ,,Poďte dovnútra, uvarila som vám teplý čaj.       A o chvíľu príde Bob po Marka. No tak, šup - šup!“
     Na tvári mi ostal nie moc nadšený výraz. Hneď sa mi však zmenil, keď mama zvolala:             
     ,,Poviem Bobovi, že k nám môže hocikedy Marka priviesť. Súhlasíte?“
     ,,Áno, áno, to je skvelý nápad. Spolu sme ešte pozerali rozprávku a onedlho zazvonil strýko.
     ,,Som tu! Mark, poď sa obliecť, odchádzame!“
     ,,Ahoj, Amy!“
     ,,Ahoj, o pár dní sa vidíme!“
     Keď som vtedy spomínala, že  dni utekali ako voda, tieto sa naopak neskutočne vliekli. Nemohla som sa dočkať ďalšej návštevy. Aj som sa rozhodovala, či na lúku nezájdem aj sama, musím priznať, že som mala strach.
     ,,Amy, pozri sa, kto prišiel.“
      ,,Strýko Bob, Mark! Vitajte!“
     Hneď som schmatla Marka a bežali sme na naše obľúbené miesto. Opäť sme sa veľmi dobre zabávali.  Rozprávali sme si historky zo školy a Mark hovoril aj o svojej rodine. Z jeho úst to však znelo ešte tragickejšie ako z Bobových. Tieto dni sa opakovali dosť často.
Strýko vozil Marka k nám aj niekoľkokrát do týždňa. Spolu sme sa učievali, pomáhali sme mame, a samozrejme, že sme sem - tam niečo vyviedli.
     Najzaujímavejším obdobím bola určite jeseň. Mamina nám darovala dvoch krásnych šarkanov. Na lúku chodievali aj iné deti,
s ktorými sme sa hrávali. Vymieňali sme si šarkany a pozorovali sme jednu zvláštnu vec. Aj keď odbíjala jeseni posledná hodina, púpavám sa stále nechcelo odísť. Dokonca sa mi zdalo, že ich tam je deň čo deň viac.
     ,,Strýko mi isto bude vedieť vysvetliť tento div spojený s kvetmi,“ pomyslela som si.
     ,,Bob? Môžem sa ťa na niečo opýtať?“
     ,,Jasné, že áno, Amy. Počúvam ťa.“
     ,,Je jeseň. V tomto období prichádzajú stromy o svoje šaty, počasie je o niečo smutnejšie ako v lete, vtáčiky už nemožno tak počuť, pretože odlietajú do teplých krajín. Je možné, že tie krásne kvety na našej lúke zabudli, že končí jeseň? Ony tu už dávno nemali byť, nemyslíš?“
     ,,Máš úplnú pravdu. Pamätáš, keď som ti rozprával o semienkach, ktoré som ti daroval? A povedal som ti, že sú vzácnejšie ako čokoľvek na svete? Už nepotrvá dlho a pochopíš, čo som ti tým chcel povedať. Teraz ešte vezmi Marka a choďte sa hrať.“
     Opäť som mala v hlave neuveriteľný zmätok, ale keď Bob povedal, že to nepotrvá dlho, tak to snáď vydržím.
     ,,Poď, Mark, ešte ti niečo poukazujem.“
V okolí boli zasadené ovocné stromy, na ktoré sme sa neraz vyšplhali. Výhľad na krajinu z takej výšky bol naozaj neopísateľný.
 
O niekoľko rokov neskôr
 
     ,,Amy, no tak, poď dole!”
     ,,Ale mami, teraz naozaj nemôžem.“
     ,,Je tu strýko Bob, niečo ti priniesol.“
     Ach, žeby si aspoň on spomenul, že mám dnes narodeniny? Okamžite som bežala do obývačky.
      ,,Strýko Bob, ahoj!“
     ,,Ahoj, priniesol som ti darček, viem, že dnes oslavuješ svoje dvadsiate  narodeniny!“
     Myšlienky mi vírili hlavou. Presne ako pred desiatimi rokmi.  Jediné, na čo som myslela, bolo, nech to nie sú semienka z púpav. Nie preto, že by ma to nepotešilo, ale  púpavy mi pripomínali moje detstvo, a hlavne Marka.
Strýko Bob mi ale opäť strčil do ruky krabičku a ja som vedela, čo v nej je.
     ,,Ďakujem.“
     Aj keď mi strýko doteraz neprezradil z akého dôvodu mi tieto semienka dáva, vedela som, že pomáhajú pri zdravotných ťažkostiach. Pri bolestiach žlčníka či chorobách pečene. Vňať  pomáha odstraňovať svrbenie kože, lišaje a celkovo prečisťuje žalúdok.
Navyše z vňate  sa dajú pripraviť chutné šaláty.
     Vyšla som na povalu a posadila som sa tak, aby som videla na ,,našu“ lúku.  Všade bolo vidno iba bagre, nákladné autá a stroje, ktoré som nevedela ani pomenovať. Samozrejme, v centre diania bol Mark. Áno, ten Mark, ktorý miloval prírodu, stromy, spev vtákov, šarkany, žblnkot rieky a žlté púpavy. Spomínala som, ako sme sa naháňali a s ostatnými deťmi  sme si v neskorú jeseň púšťali šarkany. Nikdy som nechcela veriť tomu, čo vidím.
     Keď odišli naše detské časy, Mark sa vybral do cudziny. Chcel doštudovať na dobrej škole a ja som mu zo srdca priala, nech sa mu to podarí.
     Po niekoľkých rokoch sa vrátil. S manželkou a dieťaťom. Boli takí šťastní.
     ,,Zajtra nech sú tam už ráno o piatej. Všetci pracovníci aj bagre. Musíme  to obchodné centrum dostavať čo najrýchlejšie!“ hovoril  krátko po príchode, keď sa mu ešte peňaženka nedala zavrieť od toľkých peňazí.
     Najskôr celú lúku rozbagrovali. Chvíľkami sa mi zdalo, že sa chcú dostať do stredu zeme. Potom som sa na to už ani nevládala pozerať. Trvalo dosť dlhú dobu, kým tam zriadili to, čo chceli. Ani neviem, po akom čase som sa pozrela z podkrovného okna na lúku. Stalo tam velikánske obchodné centrum s názvom Swine’s snout. Najviac ma na tom štvalo to, že som tomu nemohla zabrániť. Ja som bola predsa tá, od ktorej si dal vždy poradiť. On si naozaj nepamätá, čo ta lúka pre nás znamenala? Ani trošku ho nehnevá, že ničí takú krásu? Len pre biznis a dobré meno.
     Takýto zjav mal veľký úspech. Naokolo ľudia, ktorých obchody úplne pohltili. Prichádzali tam denno - denne. Jediné, čo ma na tom tešilo, bolo, že to prináša Markovi úžitok, a že sa majú čím živiť a je im dobre. Aspoň som si to myslela. Až do dňa, kým ma nenavštívil.     
     ,,Srdiečko, máš návštevu.“
     ,,Som na povale, nech ide hore, nech už je to ktokoľvek.“
     ,,Ahoj, Amy!“
     ,,Ách, Mark. Čo tu robíš?“
     ,,Ja, Amy. Musíme sa porozprávať. Mám obrovský problém a neviem, čo mám robiť. Pomôž mi, prosím ťa.“
     ,,Čo sa deje? Hovor!“
     ,,Moja manželka je veľmi chorá. Neviem, ako jej mám pomôcť.“
     ,,Ale, Mark, veď jej predsa môžeš zaplatiť hocijakú liečbu v tej najlepšej nemocnici. Môžeš jej zaobstarať všetko potrebné.“
     ,,Nie, nemôžem.“
     ,,Ako to? Nerozumiem, vysvetli mi to.“
     ,,To isté som povedal aj lekárom. Že jej zaplatím všetko, čo bude treba. Oni mi však povedali, že je to zbytočné.“
     ,,Prečo by to malo byť zbytočné?“
     ,,Jediné, čo jej môže pomôcť, sú tie púpavy. Pamätáš? Tie, ktoré rástli na ,,našej“ lúke.“
     ,,Ale to je jednoduché. Takých púpav je predsa všade veľa.“
     ,,Nie, nie je. Tie kvety, ktoré rástli na lúke, ktorú som zničil, boli iné. Povedzme, že zázračné. A iba ony mohli Maggie zachrániť život. Ale iba mohli, pretože ja som to zničil. Iba kvôli mne tú lúku zničili a postavili tam ten nezmyselný obchod. Teraz tie žlté zázraky nezoženiem a ja prídem  o manželku.“
     ,,Nevešaj hlavu. Strýko mi rok čo rok dával škatuľky so semienkami. Ja som si ich odkladala. Stačí, ak zájdeme na lúku a semienka tam rozhádžeme.“
      ,,Tak, poďme na to.“
     Vzala som ich do ruky a utekali sme spolu na najbližšiu lúku. Tam sme všetky semienka rozosiali a pobrali sa späť domov. O týždeň sme sa tam boli pozrieť, ale po kvetoch ani stopy. Púpavám sa nechcelo na svet. Nevyrástli ani po týždni, ani po dvoch a ani mesiac im nestačil.
     Maggie sa však krátil čas a nikto pre ňu nemohol nič spraviť. Rozmýšľala som každou bunkou svojho tela, ako jej pomôcť. No jediná záchrana boli kvietky, ktoré sa nedali zohnať.  Dovtedy nik netušil, že by mohli zachrániť život.
Dni však plynuli a čas sa krátil.  
 Do uši sa mi dostala úplne tá najhoršia správa. Maggie navždy odišla. Marka som nevidela veľmi dlho a ani jeho synčeka. A mne išlo srdce puknúť od smútku.
     Potom sa to však stalo. Mark zanedbával svoju prácu. Neplatil účty, nestaral sa o okolitý svet. Zobrali mu dom a on sa musel odsťahovať. Ich rozprávkový život sa zmenil na nočnú moru. Majetok odrazu zmizol, museli sa vzdať aj svojho krásneho domu. Napokon ostali bývať iba v malej chatrčke ďaleko za mestom.
      V hlave mi však blysol skvelý nápad. Zopakujem to, čo pred pár rokmi. Zájdem k ním na návštevu a dúfajme, že to dopadne dobre, tak ako vtedy.
     Nasadla som do auta a nasmerovala som si to k ich domu. Jemne som zaklopala na dvere, ktoré sa pomaly otvárali.
     ,,Ách, Amy, ako dobre, že si tu.“
Až mi spadol kameň zo srdca. Bála som sa, že Mark moju návštevu nezoberie dobre.
     ,,Poď dovnútra.“
     Kráčala som pomaly za ním a usadila som sa do pohodlného kresla.
     ,,Niečo som vám priniesla.“
Rukou som siahla do kapsy a vybrala som plyšového macka.“
     ,,Plyšový Macko, tak ako kedysi.“
     ,,Ako kedysi?“ opýtal sa malý Mark. Obaja sme mu vyrozprávali náš príbeh.
     ,,Už budem musieť ísť, ale mám plán. Zajtra príďte k nám a pôjdeme sa prejsť do prírody.“
     Na druhý deň k nám zavítali obaja Markovia. Vybrali sme sa poľnou cestou a ostali sme na obrovskej lúke. Malý Mark bol úplne unesený. Šantil s ostatnými deťmi, tak ako kedysi my dvaja. Ja som sa s Markom posadila na malý briežok a spomínali sme na staré časy.
     O pár dní však nebolo potrebné spomínať. Lúka sa opäť premenila na žltý raj. Okolie bolo ako vystrihnuté z rozprávky. Kvety sa prehýbali vo vetre, vtáčiky spievali a potôčik žblnkotal ako nikdy predtým.
     Človek často hľadí na nepodstatné veci. Zaoberá sa vecami, ktoré nie sú do takej miery dôležité, ako tie, na ktoré nedáva  dôraz. Presne ako v tomto príbehu. Mark sa snažil finančne zabezpečiť rodinu. To sa mu aj darilo, ale z veľkej miery na úkor prírody. Svojim majetkom však nedokázal zabezpečiť zdravie ani liečbu svojej žene, pretože liek, ktorý jej mohol pomôcť, bol zničený. ,,Bola to len púpava,“ to si hovoril Mark dovtedy, kým nepocítil na vlastnej koži, že niekedy sú úplne tie najmenšie maličkosti najdôležitejšie na svete. Dôležitejšie ako peniaze.
     Prírodu si treba naozaj vážiť. Neznečisťovať ju a v prvom rade neničiť krásne zelené lúky či vyrubovať stromy. Príroda nám dáva oveľa viac ako nejaké kaviarne alebo iné budovy. Tie nám veru tak svieži vzduch nespravia. My ľudia sme tí, ktorí prírodu potrebujeme.
,,Príroda je sebestačná.“ (Demokritos)
,,Beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí iba skaly.“ (Andrej Sládkovič)
 
Vypracovala: Dominika Kupčuliaková, 8. ročník
ZŠ Lutiše s MŠ Lutiše, Lutiše 65

 

Dominika Mišutová
Život 2161
 
16.marec 2161
Tak, a už som doma. Dnes sme v škole na dejepise brali minulosť našej Zeme. Je úžasné, akými procesmi a obdobiami prešla naša planéta. Prahory, starohory, prvohory a druhohory, treťohory i štvrtohory, novovek a,, Skaza ľudstva.“
,,Skaza ľudstva“, tak tomu hovoríme my v škole. Veď sa niet čo čudovať. V tom období, asi pred 76 rokmi začal celý ekosystém upadať a zanikať. Všetko, čo pred tým poznali, začalo pred očami umierať a zanikať. Stenšovanie ozónovej vrstvy a globálne otepľovanie sa stávalo čoraz väčším problémom. Znečisťovanie ovzdušia výparmi z áut, a spaľovaním odpadu, palív či továrne na energie. Kyslé dažde doslova otrávili pôdu, poškodili a znehodnotili korene a listy rastlín. Nepriaznivo to ovplyvnilo fotosyntézu a rast. Masový úhyn rýb z nedostatku kyslíka vo vode. A dostavil sa aj obávaný skleníkový efekt, ktorý sa prejavil zvyšovaním teploty a topením ľadovcov. Pri takýchto podmienkach vymiera planktón, dospelé jedince rýb a iných živočíchov hynú. Hynutím rýb mrú vtáky, ktoré sa nimi živia. A to je celý kolobeh. Pomaly upadá celá flóra i fauna. Ale kto za to môže? ČLOVEK sám! Veď on vymyslel autá, aby nemusel chodiť pešo, to on postavil továrne a fabriky, ktoré vypúšťali plyny do ovzdušia. Len on. A on sa bál zničenia seba samého, príchodom zvonku? Z vesmíru? No a neuvedomil si, že to on je tá apokalypsa?!
 
17.marec 2161   
Dnes som musel celý deň neprestajne rozmýšľať o tom, čo som písal včera. V škole som sa opýtal pani učiteľky, či by sme si zajtra nepozreli film, fotografie z pred čias ,,katastrofy“ , a ona súhlasila. Oh, tak sa na zajtra teším.
 
17.marec, 7.30h večer
Len pred chvíľou nám doniesli týždňovú zásobu čistej, pitnej vody. Hm, čistá voda, tak pekne to znie. A to nie je všetko. Sľúbili nám, že od nás najbližšieho záchranného tábora donesú zásoby potravín a liekov. Som nadšený, lebo sa nám doma pomaly začala míňať zelenina i cestoviny. Ale na čo sa najviac teším, tak na mliečko od kravičky, a taktiež by nám mali doniesť vajíčka. Mňam, strašne sa mi zbiehajú slinky, lebo si už predstavujem, ako si spravím volské oko, či praženicu. Inak už je večer, a ja budem musieť ísť za chvíľu spať, takže sa pôjdem pripraviť do vzdušnej sprchy, a potom do postele.
 
18. marec 2161
Dnes sme mali v škole úžasný deň. Prezerali sme si fotky a pozerali sme prírodopisné filmy o prírode, z pred čias ,,Skazy ľudstva.“ Bolo to nádherné, pastva pre oči i dušu. Všetka tá zeleň, lúky pokryté kvetmi, hory plné kamzíkov a svišťov, rieky a oceány plné rýb delfínov a koralov. No celá príroda! Je smutné ako to vyzerá teraz. Tu, kde bývame, bola predtým lúka plná kvetov, a blízko pri nás bola hora. A teraz? Teraz keď vyjdem von z domu široko-ďaleko nič, len piesok, pôda sfarbená do červenožlta. Nič, nič tu nie je, ani len kúsok obrábanej pôdy. Ale p. uč. povedala, že nám zajtra zlepší náladu a povie nám, aké opatrenia urobili naši predkovia pre nás.
 
19. marec 2161
Od p. uč. som sa dozvedel vskutku zaujímavé veci. Opatrenia, ktoré pre nás spravili boli úžasné a múdre, ale zdá sa že nedostatočné. Keďže pôdu a i rastliny, ktoré zachránili nemali i tak možnosť znovu prispôsobiť do prírody, a umelo vytvoriť nový ekosystém. Ale aspoň vieme, že tu, po tejto zemi kráčali aj MÚDRI ľudia.
 
20. marec 2161
Naozaj sa teším, lebo dnes nám p. uč. povedala, že na budúci týždeň budeme môcť navštíviť Záchranný tábor. Uvidíme mnoho zvierat, čo sme mohli predtým vidieť iba na obrázku. Kravy, ovce, zajace a  aj prasiatka. Dokonca nám dovolia vojsť aj do záchranného sektoru, v ktorom pestujú všetky rastlinky v zachránenej pôde – hydroponicky. budeme vidieť rásť mrkvu, kaleráb, šalát, dyne a iné. Je to úžasné, ale aj znepokojivé, že nás ľudí, potomkov obyčajných ľudí nehali trápiť tu kde zničili planétu, a tí bohatí si žijú inde, na mesiaci Jupiteru. Ja len dúfam, že znovu raz príde čas, keď budeme môcť vyjsť von, a nadýchať sa čerstvého vzduchu, či prejsť sa po zelenej lúke plnej krásnych, farebných kvetov.                                  
                                                Koniec!
 
Dominika Mišutová 
8.A
ZŠ s MŠ Banská Belá 315

 

Eva Mokrišová
List, ktorý píše ľuďom príroda
 
Drahí ľudia!
 
    Tento list píšem celá ubolená s nádejou, že sa konečne spamätáte nad svojimi nerozvážnymi činmi a pokúsite sa ma už konečne rešpektovať. Ja, Príroda, Vám predsa poskytujem obživu, kyslík, vodu a územie pre Váš život, no Vy si to vôbec nevážite. To Vy  ma v poslednom období nútite k veľkému suchu, záplavám, otepľovaniu či prírodným katastrofám na planéte Zem. Keď sa nad svojimi činmi nezamyslíte, zničíte nielen mňa, ale aj seba. A preto Vás s nádejou prosím, aby ste prestali s plytvaním pitnej vody v riekach a vodovodoch, veď bez nej si ani Vy neviete predstaviť svoj život. Skončite už s čiernymi skládkami, kopou zapáchajúceho odpadu, plynov a výfukov z dopravných vozidiel i s vypúšťaním škodlivých výparov z elektrární, z chemických závodov a ďalších priemyselných podnikov. Ničíte stromy, celé lesy, a tým i prostredie pre živočíchy a rastliny, z ktorých mnohé už v zničených oblastiach budete hľadať márne, pretože svojím konaním ste im zničili ich životné prostredie. Mali by ste zvážiť a zamyslieť sa nad tým, koľko mojich darov ste premárnili a koľko ste ich už stratili. Možno Vám ešte stále na tom nezáleží, ale v blízkej dobe Vám to ja, Matka Príroda, všetkými svojimi zbraňami odplatím. Globálne otepľovanie a prudké topenie ľadovcov môžu spôsobiť veľké katastrofy a nedostatok pitnej vody, ktorú zadržiavajú. Veď Vás, ľudí, je stále viac a viac.
    Nastal čas, drahí ľudia, aby ste aj Vy za mňa konečne zabojovali a začali si ma vážiť oveľa viac ako doposiaľ, lebo už som veľmi krehká. Ešte stále máte šancu zachrániť ma.
                                                        Vaša Matka Príroda
Eva Mokrišová, 8. ročník
ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

Marko Grnáč
Záchrana  sveta
 
    Píše sa rok 2064. Na našej zemí už nie je skoro žiadna voda. Tá, ktorá ešte ostáva, je uzamknutá v trezoroch a je strážená dobre vycvičenými vojakmi. Každý človek má na deň len dva decí vody. A to je strašne málo. Na umývanie sa musia používať chemicky vlhčené utierky a splachovacie záchody sa už dávno prestali vyrábať.
    Mám ó3 rokov a vyzerám ako storočný. Vlasy už dávno nemám, moja pokožka je suchá a mám choré obličky. Nedostatok pitnej vody zanecháva na mne a na mojich blízkych viditeľné stopy.
Moja vnučka sa ma pred pár dňami opýtala, ako to vyzeralo na zemi, keď bolo vody ešte dosť. Keď sme sa kúpali v mori, denne sme sa sprchovali, umývali sme pitnou vodou autá a nemysleli na budúcnosť. Napriek tomu, že sme vedeli, že môže nastať táto situácia, vodu sme si nevážili a vo veľkom sme s vodou hazardovali. Napriek nápisom, ktoré upozorňovali na šetrenie vodou, voda pre nás nič podstatné neznamenala. Teraz, keď je voda drahšia ako zlato, diamanty a mnohé umelé drahokamy, si Často kladieme otázky, aké mi teraz dáva moja vnučka.
    Nevedeli ste, čo nás môže v budúcnosti stretnúť, nemohli ste viac šetriť vodou, prečo už nelietajú vtáci a nežijú vodné živočíchy, ryby, korytnačky?
    Ja sám si spomínam, že som ako desaťročný mal doma v akváriu dve vodné korytnačky. Vodu som im menil každý druhý deň, sestra mala vo svoje izbe akvárium s gubkami a neonkami. Aká bola šťastná, keď sa jedného dňa objavili v akváriu malé rybičky, ktoré sa namnožili ako hríby po daždi. Hríby po daždi, to je tiež veta ako z fantázie. Že sme sa v januári naháňali po klzisku, lyžovali na svahu, robili si so sestrou snehové bunkre ?
    Veľmi som sa potešil, keď som sa ráno 15. januára 2012 zobudil a nepísal sa rok 2064. Mal som radosť z nového bieleho snehu a rýchlo som si išiel umyť zuby. To bola pohoda, keď z kohútika nad umývadlom začala tiecť čistučká voda. Ty kokso, pomyslel som si. Urob niečo pre to, aby to tak nebolo ako v tom tvojom sne. Rozhodnutie bolo rýchle. Musím aj ja šetriť vodou. Musím aj ja žiť a správať sa tak, aby prežili korytnačky, ryby, vtáci, vlastne čo to trepem!
    Správajme sa k prírode všetci tak, aby sme prežili. Veď bez vody niet života.


Marko Grnáč
5.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

Ján Záuška
PRÍRODA
 
Keď sa na jar začnú už roztápať ľady,
 
začnú von vykúkať aj žaby a hady.
 
Stromy zakvitajú voňavými kvetmi,
 
vtáky režú nebo svojimi preletmi.
Aj potoky začnú veselšie žblnkotať,
 nebude už viacej ani medveď môcť spať.
 Slnko všetko hladí svojimi lúčami,
 
lúky hýria už pestrými farbami.
Rozprestrú si krídla včely aj motýle,
 letia lastovičky cez ďaleké míle.
 Všetko zrazu žije veselším životom,
 jar nahradila zimu, tešia sa výskotom..
 
 
Ján Záuška
8.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

Jana Čipčalová

BÁSEŇ  O PRÍRODE
 
Jar - kráľovná života,
 pavučiny pavúkom rozmotá.
 
Rozoseje slnko, smiech a kvietky,
radostné tváre sú jej dietky.
 
Neskôr príde teplé leto,
kúpaliská otvárajú práve preto.

Veľa vody treba piť,
 pred poludným slnkom sa skryť.
 
Kolotoč farieb spustí jeseň,
 prehrá aj svoju mokrú pieseň.
Prichádza k nám sneh a mráz,
 
lyžovačka je tu zas.
Potom prídu Vianoce,
 sneh sa iba ligoce.

 
Jana Čipčalová
8.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

Sandra Fajčíková
JESENNÁ PRECHÁDZKA
 
    Dnes som sľúbila starej mame. že pôjdeme na prechádzku. Prišla jeseň a pominuli letné horúčavy, ktoré jej prekážajú. Obuli sme si mäkkučké topánky, pre istotu som do môjho ruksaku zbalila aj dáždnik a vyrazili sme kochať sa jesennou prírodou.
    Prvá nás upútala obloha, po ktorej sa preháňajú obláčiky pripomínajúce ovečky, cez ktoré prenikajú slnečné lúče. Sú ako zlaté nite. Ich jas môže prerušiť temná búrka. Jej silu nemožno prehliadnuť. Vietor sa bije o svoju moc. zhadzuje všetky pestrofarebné listy zo stromov, ktoré akoby prosili o pomoc. Rozdáva chladné bozky. Jeho vyludzujúce tóny sú ako ladná hra na píšťalke. Neraz sa zahrá na kaderníka. Neskôr po listoch na stromoch už nebolo ani stopy. Pestrofarebné lístie nám odrazu šuchoce pod nohami a spieva svoju šuchotavú pesničku. Na pavučinách na stromoch sa ligocú kvapky po daždi. Na oblohe sa zjavila pestrofarebná dúha a na lúke sa objavujú drobné kvapôčky. Na chodníku cez lúku sú mláky po jesennom daždi. V diaľke sa červenajú šípky ako drobné korálky. Vzduch bol príjemne vlhký.
    Privítala nás sojka svojím typickým škrekotom a oznámila všetkým obyvateľom, že majú návštevu. Hore poletovali aj iné vtáčiky a hľadali posledné semienka. Rozhodla som sa, že im urobím kŕmidlo, kde im v zime budem nosiť semienka slnečnice. Chodník nás priviedol na svoj koniec. V diaľke sa pásli a naháňali srnky. Boli krásne. Na zadku mali biele bodky. Boli svetlohnedej farby.
Akurát začalo zapadať slnko. Ako horiaca guľa sa kotúľalo za obzor. Obloha bola sýtoružová. To nás upozornilo, že je čas pobrať sa domov.
    Aj keď pani JESEŇ nie je veľká kamarátka s usmiatym slniečkom, oveľa viac si rozumie s tmavými barančekmi, ktoré sem-tam poskakujú po oblohe, predsa má svoje zvláštne čaro.
 
 
Sandra Fajčíková
7.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

Ivanka Spodniaková
SKORÉ LETNÉ RÁNO
 
    Ráno sa v tráve objavili kvapky rosy. Ligotali sa ako hviezdičky. Bola ešte tma a jemne chladno. Popod kopec viedol malý lesný potôčik. Voda v ňom žblnkotala a predierala sa pomedzi skalky.
Vyšlo slnko a prvé ranné lúče začali dopadať na zem a tma sa začala strácať. Ranná rosa začala ubúdať. Stromy sa zobúdzali na teplo slnečných lúčov a obliekli sa do pestrých farieb. Na lúkách sa prebudili kvety. Otriasli sa od rosy a rozvoňali sa. Včielky prebudené vôňou rozospato začali vyletúvať zo svojich domčekov, aby sa napili nektáru. Motýle rozprestreli svoje farebné krídla a celá lúka sa premenila na prírodné divadlo. Pridali sa k nim aj vtáčiky, ktoré začali spievať.
    Aj ostatné zvieratká vyšli zo svojich postieľok a vyhrievali sa na slniečku. Vietor sa veselo hrá s listami stromov. Roznáša zrnká peľu ako závoje. Medvedica s mláďatami sa po dlhom hlbokom spánku prišla napiť z lesnej studničky.
    Obloha bola neodolateľnej modrej farby, akoby ju namaľoval maliar. Oblaky plávali po nebi ako rybky v jazere. Malé striedali väčšie. Slniečko ohrievalo čerstvý ranný vzduch. Ostalo príjemne teplo. Aj zvieratká sa tešili z tohto krásneho letného rána. Vánok sa zmenil na vietor, ktorý zháňal oblaky do mrakov. Začali padať prvé ranné kvapky dažďa. Všetky zvieratká sa vrátili do svojich brlôžkov a ticho sledovali ranný dážď.
    Hromy strašidelné hrmeli a začalo sa blýskať ako začiatok blížiacej sa búrky. S nastávajúcou tmou rástla aj sila dažďa, ktorý polieval zem vodou. Po chvíli búrka utíchla a nastal jemný dáždik, ktorý pomaly šumel, akoby nechcel nikoho zobudiť". Postupne sa mraky rozplynuli a vykuklo slniečko.
 
 
Ivanka Spodniaková
7.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

 
Miroslav Hanes
CHCEME   POMÁHAŤ   PRÍRODE
 
Dnešní ľudia sú takí, že im je jedno, kde vyhadzujú ohorky z cigariet a fľaše z alkoholu.
Bývam neďaleko potoka, ktorý je znečistený rôznymi odpadkami. V lete vrámci spolupráce s mestom bola zorganizovaná brigáda - čistenie potoka. Zúčastnil som sa na nej aj ja. Obul som si ocinove gumáky a začali sme zbierať odpad, ktorý sa tam nachádzal. Umelé fľaše, sklo, rôzne papiere... Všetko sme to dávali do farebných vriec a popadané konáre sme dávali na breh. Po celodennej práci bolo niekoľko naplnených odpadových vriec, z čoho som mal dobrý pocit, že som pomohol prírode.
Dúfam, že takáto brigáda na pomoc prírode sa zorganizuje aj tento rok a ja sa jej veľmi rád zúčastním.
 
Miroslav Hanes
6.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

Alexandra Kráľová
VZÁJOMNE POROZUMENIE MEDZI NÁRODMI
 
Viaceré európske štáty majú medzi sebou rôzne konflikty. V mnohých mimoeurópskych štátoch došlo aj ku konfliktom medzi občanmi a prezidentom. Takto dochádza až k občianskym vojnám, kde mnohokrát o život prídu aj malé deti a slušní občania.
Aj na Slovensku došlo k menším konfliktom napríklad v novembri minulého roku. Štrajkovalo mnoho slovenských lekárov kvôli vyššiemu platu... Mnohé nemocnice pre tento konflikt museli uzavrieť, niektorí lekári pracovali bez oddychu aj niekoľko dní, a to všetko pre nedostatok lekárov.
V Európe by sme mali medzi sebou viac spolupracovať. Už žiaci v školách by mali spolu tvoriť rôzne projekty, námety na život a prežitie v budúcnosti.
Prezidenti by mali medzi sebou viac riešiť konkrétne problémy, aby nenastali nové, rovnaké i závažnejšie problémy medzi európskymi krajinami.
 
Alexandra Kráľová
6.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

Ján Šoučík
POMOC   PRÍRODE
 
V dnešnej dobe je dosť veľký problém znečistená príroda. Máme veľa továrni po celom svete, z ktorých unikajú škodlivé látky a ešte k tomu znečisťovaniu dopomáhajú aj ľudia, ktorí nevedia prečítať nápis : ,.Zákaz sypať smeti!"
Títo ľudia vôbec nemyslia na prírodu, ale predovšetkým na to, aby sa im ten odpad nehromadil doma. Alebo sú už natoľko leniví, že sa im ťaží zobrať z lesa prázdnu fľašu? Alebo častokrát sa vytvárajú čierne skládky niekde vo voľnej prírode.
 Aj štát prispieva na ochranu životného prostredia. Napríklad triedením odpadu, separovaním, recykláciou, ale aj potrestaním vinníka pokutou. Veľa pozornosti pútajú aj médiá, ktoré
upozorňujú na znečisťovanie a zároveň aj na ochranu toho zvyšku prírody, čo nám ešte zostalo.
Každý z nás by mal kúskom malej práce a svojho svedomia prispieť na to čo potrebuje celý svet.
 
 
Ján Šoučík
6.B
ZŠ s MŠ Školská 1575, Hriňová

 

Kristián Môcik
Príroda
Úvaha
        
         V dnešnej dobe veľa ľudí zabúda na prírodu, vôbec si nevšímajú, aká príroda je a čo sa s ňou deje.
         Príroda je taká naša druhá matka, stará sa o nás, hrá sa s nami, je našou bútľavou vŕbou, ktorá skrýva mnoho tajomstiev. Žijeme tu, a predsa to tu nepoznáme. Nepoznáme prostredie, v ktorom chodíme do školy, do práce, kde oddychujeme. Každý z nás túži po čistom vzduchu, krištáľovej vode v potôčikoch, po čistých lesoch a lúkach, chceme žiť zdravo a pekne, ale čo robíme pre krajšiu prírodu? Každý deň ju znečisťujeme, ničíme všetko okolo seba. Unikanie veľkého množstva rôznych chemikálií a plynov z tovární prikladá ruku k dielu na znečistenie prírody. Je málo ľudí, ktorí si všimnú, aká je príroda krásna. Aj v zime, keď spí pod bielou perinou, má svoje čaro. Vieme si všimnúť, že keď príde jar, tak celá ožíva? Zvieratá sa prebúdzajú, stromy začínajú kvitnúť. V lete sú lúky plné kvetov, a keď príde jeseň, žiari zas všetkými farbami. Dá nám úrodu, aby sme mali z čoho žiť a mali čo jesť.
         Všimneme si niekedy toto všetko? Dnes nemáme čas na nič, stále sa ponáhľame a nevšímame si, ako sa príroda mení. Dnes je moderná doba, plná modernej techniky a počítačov. Väčšinou žijeme len pre toto a nie pre našu Matku prírodu. Má to tak byť?
 
 
Kristián Môcik, 8. ročník
ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

Marek Baraník
Naša príroda
 
Čo všetko si môžeme predstaviť pod pojmom príroda ? Môže ísť o veci ako skaly, vodu, rastliny a živočíchy, ale aj o prostredie človeka a jeho výtvory. Všetko  v prírode je vzájomne poprepájané. Mali by sme si uvedomiť, že príroda je súčasť nášho života. Čo však príroda vlastne je ? Je zvláštna. Je pokojná a búrlivá, krásna a strašná zároveň. Avšak nie vždy sa k nej správame, ako by sme mali. Na Zemi je mnoho ľudí , ktorí si nevážia to, čo nám príroda dala, ale práve naopak, ničia ju a poškodzujú.  Jedným z problémov sú jadrové elektrárne, ale nesmú chýbať ani tepelné, ktoré síce nevybuchujú, ale zato ničia životné prostredie výparmi, ktoré vychádzajú z ich veľkých komínov. Existuje aj mnoho tovární, ktoré znečisťujú prírodu hneď niekoľkokrát. Zamorujú ju svojimi výparmi ako elektrárne, ale znečisťujú aj potoky, rieky a jazerá, pri ktorých sú postavené. Do vody vypúšťajú rôzne toxické chemikálie a škodlivé látky. Ničenie životného prostredia je celosvetový problém.  Výrub tropických pralesov, ktorý by sa dal zastaviť, keby bohatí podnikatelia neboli tak lační za peniazmi. Načo potrebujeme drevo z tropických pralesov? Myslím si, že by sme ho nepotrebovali toľko, keby sme sa trochu uskromnili a recyklovali. Načo sú nám kožuchy z ohrozených zvierat a slonie kly? Mali by sme zachraňovať čo sa dá, kým nebude neskoro. Vo svete sa zažínajú častejšie vyskytovať aj prírodné katastrofy. Vlny tsunami, výbuchy sopiek a zemetrasenia zabili už tisícky ľudí. Čo by sme mali robiť, aby nám príroda neukazovala svoje temné stránky?  Vážiť si ju, a nielen bezohľadne využívať a ničiť. Veď nám poskytuje všetko,  čo potrebujeme. Sú však aj dobrí ľudia (aj keď ich je málo), ktorí začínajú zakladať organizácie a spolky na ochranu prírody. Neviem či niekedy budeme natoľko vyspelí a začneme si uvedomovať, čo pre náš príroda všetko robí. Možno raz áno a dúfajme, že to s nami dovtedy vydrží.
 
Marek Baraník
Trieda: 9.A
Adresa školy: ZŠ Jána Domastu
                        Cabaj- Čápor 1085
                        95117

 
Mária Mokrišová
List prírody ľuďom
 
        Milí ľudia,
 
prostredníctvom tohto listu by som Vás chcela upozorniť na Vaše správanie sa ku mne, Prírode, a k životnému prostrediu. Mali by ste si naozaj dobre uvedomiť, ako znečisťovanie vody, pôdy a vzduchu zle vplýva  na rastliny, živočíchy a ako i na Vás samých. Zamyslite sa nad tým a skončite už s neustálou produkciou odpadov a s čiernymi skládkami, ktoré vážne narúšajú a znehodnocujú pôdu. Tiež Vás veľmi prosím, aby ste prestali s plytvaním a znečisťovaním pitnej vody v jazerách, potokoch či riekach a prestali so stavaním priehrad a vodných elektrární. Neznečisťujte už ovzdušie, ktoré kvôli Vám obsahuje veľké množstvo škodlivých plynov zo spaľovania chemikálií a palív. Práve kvôli týmto zlým podmienkam nemôžem fungovať ako obvykle, a preto Vás čoraz častejšie môžu prekvapovať prírodné katastrofy a veľké globálne zmeny, ktoré súvisia so zmenami kolobehu prírody a otepľovaním našej planéty. Kvôli tomu, že toto Vaše konanie je do budúcnosti veľmi neprípustné, mali by ste podniknúť kroky k napraveniu tejto situácie. Prvý krok, ktorý by ste mali urobiť, je ten, že si ma začnete vážiť. Mali by ste sa zamyslieť nad tým, čo by pre mňa, ale najmä pre Vás znamenalo do budúcnosti, ak by ste svoje správanie nezmenili. Druhým krokom by malo byť to, že urobíte rázny koniec najväčšiemu znečisťovaniu. Ďalším krokom by mala byť úplná zmena a koniec všetkého konania, ktoré mi škodí. Keby ste toto všetko splnili, na svete by mohol byť oveľa krajší a lepší život ako doteraz.
 
Vaša Príroda.
 
Mária Mokrišová, 8. ročník
ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

Matej Arpáš
Chráňme si prírodu
 
Všade vôkol nás, kam len naše oči dovidia, nás obklopuje  príroda. Bez nej by nebol život na zemi. Kedy si uvedomíme, že vlastne všetko okolo  nás je príroda? Od najmenšej rastlinky až po najvyšší strom, od hrudy zeme až po najvyšší štít kopca. Vesmír, zem, moria, vzduch, rieky i mikroorganizmy až po veľké živočíchy. A aj mi ľudia sme jej súčasťou. Kedysi mala  príroda dokonalú rovnováhu, ktorú my ľudia narúšame stále viac a viac. Ani si neuvedomujeme ako zaťažujeme prostredie rôznymi chemickými prostriedkami v domácnosti, bez ktorých by sme sa zaobišli. Veď kedy naše staré mamy používali toľko čistiacich prostriedkov? A predsa mali v dome čisto a útulne, poznali  ako si majú poradiť na prírodnej báze. Tak isto v zdravotníctve, veď koľko poznali bylín,  ktoré chodili zbierať na lúky, varili čaje i mastičky a vedeli si pomôcť. My radšej siahneme po tabletke, pri ktorej keď sa vyrába, príroda veľmi trpí. Áno, treba aj lieky, ale nie vždy a hneď. Naša generácia je jednoducho nastavená tak, aby sme si všetko zjednodušovali. Pozeráme reklamy, všetko chceme mať doma nehľadiac na proces, akým sa to vyrába, a takýmto zmýšľaním sa rútime pomaly, ale isto do záhuby. Čím modernejšie a pevnejšie stroje používame v rôznych odvetviach výroby, tým viac ubližujeme  prírode  nehľadiac na následky. Veď zamyslí sa niekto, keď ide zastavať ornú pôdu kvôli nákupnému centru, koľko obilia alebo zemiakov by sa tam urodilo? Koľkých ľudí by to zasýtilo a zamestnalo? Nie, už dopredu si počítajú zisk. V dnešnej dobe každý pozerá na peniaze a nie nato, aké to bude mat následky. Preto čoraz viac počúvame o zemetraseniach, sopkách, záplavách a iných pohromách. Takto  odpovedá  príroda  za naše zaobchádzanie. Z nášho znehodnocovania sa príroda len veľmi ťažko  spamätáva. Preto by sme sa mali zamyslieť  ako pomôcť a predchádzať katastrofám.
Keby sme všetci prispeli len málom, každý ako vie a koľko môže, príroda sa nám za to odmení. Aby aj budúce generácie vedeli čo je to lúka, les či potok Veď aké krásne chvíle sa dajú prežiť so svojimi blízkymi v lete pri jazere, v háji na hubách alebo na prechádzke v lese. Veď je to zdroj pokoja a harmónie. Snažme sa ju chrániť a zachovať aj pre ďalšie generácie.
 
Matej Arpáš
Trieda: 8.A
Adresa školy: ZŠ Jána Domastu
                        Cabaj- Čápor 1085
                        95117

 

Michal Jaďuď
Životné prostredie
(úvaha)

Životné prostredie je všade okolo nás. Človek ho zveľaďuje, ale mu aj škodí.
Životné prostredie je všetko živé okolo nás. Sú to rastliny a živočíchy. Môžeme ho
zveľaďovať tým, že sadíme stromy, vysádzame parky, záhrady, chováme zvieratá v
zoologických záhradách, ale i doma na dvoroch. Prikrmujeme niektoré vtáky cez zimu
semenami rôznych rastlín. Človek ale pôsobí aj negatívne na životné prostredie. Stavia
fabriky, z ktorých vypúšťa jedovaté plyny a dym, stavia cesty, po ktorých chodia autá, ktoré
vypúšťajú výfukové plyny, a najhoršie, čo môže robiť je rúbanie stromov a lesov. Čím
máme menej lesov, tým menej kyslíka. A čo tu bude o pár rokov? Lesy vyťažené, všade
fabriky a továrne, samé diaľnice a autá, ktoré produkujú viac a viac výfukových plynov.
Toto chceme zanechať našim deťom? Mali by sme radšej viac sadiť lesy a obmedziť
počet áut na cestách.
 
Michal Jaďuď, 9.ročník
ZŠsMŠ Hontianske Moravce

 

Patrícia Michalová
List lesu
           
        Milý priateľ les!
 
    Raz poobede som sa vybrala na prechádzku, navštíviť Ťa. Ako som tak kráčala, pomyslela som si, ako to asi vyzerá z pohľadu iných ľudí, pretože pre mňa, les, si bol krásny, ba priam čarovný.
Stromy v Tebe rástli blízko pri sebe a lístie na nich bolo také husté, že cezeň vôbec nebolo vidieť oblohu. Všetko svetlo tam bolo zelené, ako prechádzalo cez hradbu listov. Slnko muselo byť veľmi silné, pretože zelené svetlo bolo jasné a hrejivé. Boli tam vtáky, zvieratá, hmyz, ba aj vietor pofukoval z miesta na miesto, sem a tam. Priam som cítila, ako tie stromy rastú, ako sa rozprávajú medzi sebou. Vtom som zbadala peň, šla som si naň sadnúť. Ako som si sadla, vedľa som zbadala maličkého zajačika. Ach, keby mi tak vtedy rozumel, mala by som sa s kým porozprávať o tejto kráse. Nechápem, ako môže niekto takú nádheru ničiť a ubližovať zvieratám v nej. Ľudia si ani neuvedomujú, že vďaka Tebe sme tu aj my, ľudia. Lesy sú predsa pľúcami našej Zeme... A ľudia ich znečisťujú rôznymi odpadmi, ktoré ich postupne zahubia, zničia. My ľudia, vôbec neberieme ohľad na to, že naším správaním spôsobujeme rozličné prírodné katastrofy, ako napr. záplavy, zemetrasenia. Všetko všetučko si spôsobujeme sami. Globálne otepľovanie zapríčiňuje vo veľkej miere topenie ľadovcov, tým sa zvyšuje príliv a prebiehajú rôzne iné výrazné zmeny, ktoré v konečnom dôsledku spôsobia  škody za miliardy eur.
    Ach, les, bola by som veľmi rada, keby si aj o päťdesiat rokov vyzeral tak, ako dnes. Keď sa Teba zahľadím, všimnem si krásnu bránu do sveta kúziel a mágie a predstavujem si iný svet, taký svet, kde nič nie je ako na našej Zemi. Tam nepoznajú stroje na vyrubovanie lesov, nenajímajú si na to robotníkov. Žijú si tam, ako by sme si aj my viacerí želali – bez starosti a trápenia zo znečisťovania prírody.
    Milý les, chcem sa Ti poďakovať za krásne strávené chvíle, ktoré som vďaka Tebe mohla prežiť. Niektorí ľudia nemajú ani len chabú predstavu, ako vyzerá skutočný les so svojím kúzlom. Les nie je to, čo niekto vysadí a vyrastie to za niekoľko desiatok rokov. Skutočný les a prírodu si dokážu v plnej hodnote vážiť iba takí ľudia, ktorí vedia, že les je jedným z najdôležitejších miest na našej planéte. Som hrdá, že aj ja k takým ľuďom patrím.
 
Patrícia
 
Patrícia Michalová, 8. ročník
ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

Petra Gaberová 
Naša planéta

Pred milionmy  rokov  sa obyvatelia Zemi prispôsobovali prírode a snažili sa do nej nezasahovať. Príroda im poskytovala všetko to, čo potrebovali na obživ a na to, aby prežili. Človek začal do prírody zasahovať napríklad tým, že začal vyrubovať stromy, aby si mohol postaviť obydlie. Dnes sa všetci snažia dbať na čistotu svojho okolia, tak prečo sa nesnažia dbať aj o čistotu našej planéty? V dnešnej dobe patrí medzi najviac znečisťované svetadiely Europa. A prečo? Pretože každodenne vypúšťame o ovzdušia jedovaté plyny, chemikálie  a iné odpady. Medzi oblasti, ktoré sú tiež veľmi často znečisťované patria aj moria a oceány. Znečisťuje ich lodná doprava. Do vody sa dostávajú škodlivé látky, ktoré zabíjajú život, ktorý sa nachádza v mori, alebo im obmedzujú život. Po zemi sa povaľujú igelitové sáčky, ktoré  sa nevedia rýchlo rozkladať do zemi, tiež vznikajú nelegálne skládky a ešte mnohými inými spôsobmi ľudia  znečisťujú našu zem. Ľudstvo ničí lesy, znečisťuje ovzdušie, a plytvá prírodnými zdrojmi. Prírode veľa berieme, aby sme sa my mali dobre, ale nič nerobíme preto, aby sa aj ona mala dobre.  Je dobré, že ľudstvo sa vyvíja dopredu, ale je tiež potrebné, aby sa vyvíjal na úkor našej planéty. Všetci ľudia si tento problém uvedomujú, ale nič s ním nerobia. My predsa musíme zachovať našu planétu pre nasledujúce generácie. Ak to pôjde takto dalej tak život na našej planéte sa stane nemožným. Ak by to bolo na mne, tak by som zaviedla, že každý občan by bol povinný viac recyklovať a dbať na istotu svojho okolia. Tiež každoročne zasadiť aspoň niekoľko nových stromov.

 

Petra Gaberová
9.A
ZŠ slobody 2 Poltár


 

Remencová Michaela
Život v našej  prírode
 
V krajine sú krásne lesy,
zajac si v nej skáče bosý.
Potôčky v nej žblnkocú     
a jemne sa ligocú.
Zvieratká si poskakujú,
vtáčiky si čvirikajú.
Hríby v lesoch rastú rady,
rastú ako do parády.
Pod stromom sa dobre leží,
mravček tíško po ruke ti beží.
Vtáčik ti tiež zaspieva,
jašterička na skale sa vyhrieva.
Čmeliak sedí na kvietku,
čaká si tam na včielku.
Zvieratká sa rady majú,
po lúkach si poskakujú.
Pomaly sa zvečerieva,
slnko už tak nezohrieva.
Všetci idú sladko spať,
zajtra sa však budú hrať.
 
 
Remencová Michaela 7.A, ZŠ Divín, Lúčna 8, 98552

 

Simona Pavuková
Človek a životné prostredie
                
    Človek si ani neuvedomuje čo má. Uvedomí si to až vtedy keď to stratí.  A vtedy je už neskoro. Nie je zlé veci naprávať no ešte lepšie je ich vôbec nepokaziť. Pretože si človek neváži čo má často tieto životne dôležité veci proste z jeho života pominú. Myslím že by sme sa mali lepšie zamyslieť nad tým čo a ako robíme. Podľa mňa si sami ničíme to čo nám vôbec nepatrí.                                                            
    Napríklad mňa trápi že ľudia neseparujú odpad a vytvárajú tak  zbytočne veľké skládky. Myslím že mestá ľuďom vychádzajú v ústrety tým že pripravujú v blízkosti obydlí zberné nádoby na triedený odpad. No aj tak vidíme plné koše zmiešaného odpadu. Ďalej sa zmenšujú plochy lesov na úkor diaľnic ale aj miest. Tiež sa mi nepáči bezohľadnosť ľudí korí svojou neopatrnosťou vypália množstvo lesov .Pri horení uniká nebezpečný dym ktorý ničí našu ozónovú vrstvu a tak na zem prenikajú škodlivé UV lúče. A tie spôsobujú globálne otepľovanie, kyslé dažde a smog.
    Riešením by bolo vybudovanie lepších a účinnejších čističiek odpadu. ďalej  zvýšiť osvetu a povedomie ľudí aby si planétu vážili viac. Aby sme mohli ďalším generáciám prenechať  kus prírody. Veď príroda je dôležitá pre ďalší vývoj na Zemi a ľudstva.
 
Autor: Simona Pavuková
8. A trieda
ZŠ Kukučínova Vranov n/T.

 

Simona Skaličanová
Roberto
 
Bola jeseň. Slnko už nehrialo tak ako cez leto, ale stále bolo teplo. Vietor fúkal veľmi silno, že by mohol niektorým dámam odniesť klobúky.
V jedno malom mestečku neďaleko Palerma, na ostrove Sicília, sa spolu hrali niekoľkí chlapci. Keďže bolo ideálne jesenné počasie, púšťali si šarkanov.
Tie šarkany boli naozaj pekné. Chlapci si ich vyrobili tak, ako sa im páčili. Boli z igelitu a rôznofarebne pomaľované. Ale predsa jeden z nich bol najkrajší, ten, čo vyrobil malý Roberto.
„Roberto, ty máš veľmi pekného šarkana,“ zakričal Benito a svojho šarkana si k sebe viac pritiahol.
„Áno, asi najkrajšieho zo všetkých!“ pridal sa Paolo.
Malý Roberto bol po týchto slovách na svojho šarkana hrdí. Páčilo sa mu, keď ho niekto chválil.
„A teraz bude aj najvyššie lietať!“ povedal Roberto a rozmotal povrázok na svojom šarkanovi.
Šarkan vyletel najvyššie ako sa len dalo. Lietal vysoko a vetrík sa s ním pohrával ako so svojou hračkou. Roberto bežal so šarkanom čo najrýchlejšie. Ostatní chlapci ani za ním nevládali bežať. Žiadny zo šarkanov nevyletel tak vysoko ako Robertov. Chlapci kričali:    
„Tvoj šarkan je rýchlejší ako vietor!“.
Roberta to stále viac a viac napĺňalo pýchou. Jeho šarkan žiaril na blankytnej oblohe a veselo poletoval. Chlapci čoraz hlasnejšie kričali:
 „Tvoj šarkan je rýchlejší ako vietor!“.
Ale tieto slová stále viac a viac hnevali vetrík. Urážalo ho to, veď predsa, keby vietor nefúkal, šarkan by nikdy nelietal.
„Hej ty, chlapče, pritiahni si svojho šarkana! Lieta až priveľmi vysoko,“ prehovoril vietor k Robertovi.
Roberto zostal prekvapený, čo to ten vietor od neho chce.
„Čože? Môj šarkan je ten najkrajší a najvyššie lietajúci šarkan pod slnkom. Prečo by som ťa mal počúvať?“ opýtal sa Roberto namyslene.
 „Pretože, bezo mňa by nelietal. Urážajú ma vety ako sú: ,,Tvoj šarkan je rýchlejší ako vietor!!“ povedal vietor nahnevane.
A keď je vietor nahnevaný, stáva sa z neho vetrisko, hurikán, uragán, víchrica a podobne.
„Nie! Môj šarkan nebude počúvať nijaký vánok.“ zakričal Roberto.
Vtedy sa vietor poriadne nahneval: „Nazval si ma vánkom? Ako sa opovažuješ?“ a mocne zafučal.
Slnko zašlo za mraky, stromy sa ohýbali, listy zo stromov v momente opadávali. Bola to fujavica, akú ešte nikto na celej Sicílii nevidel. Zvieratá sa ukrývali do svojich skrýš, ľudia zatvárali okná a dvere. Robertovi sa pri takom vetre vyšmykol z ruky povrázok a vietor konečne dostal šarkana do svojej moci. Roberto aj ostatní chlapci spadli na zem a pozerali sa na to, ako vietor ničí ich šarkany. Vietor si ich najprv len pohadzoval a hral sa s nimi, ale potom ich kruto zničil a pustil ich na zem.
Vtedy všetko utíchlo. Slnko opäť vykuklo spod mrakov, stromy sa už neohýbali, zvieratá pomaly vystrčili hlavu zo svojich úkrytov a ľudia povychádzali z domov. Chlapci sa postavili a uvideli, ako na zem padajú kusy ich zničených šarkanov.
„Poďte!“ zvolal Roberto. Chlapci sa rozutekali za zvyškami ich šarkanov.
Padli na lúku, kde bolo veľmi veľa púpav. Samozrejme, všetky púpavy boli sfúknuté. Veď po takom vetre by bolo čudné, keby zostali nesfúknuté.
„Och, nie!“ vzdychol Benito a zobral do rúk kúsky svojho zeleného šarkana.
Aj Roberto bol veľmi smutný, že jeho najkrajší šarkan takto dopadol. Zobral žltý kúsok svojho šarkana, na ktorom bolo namaľované oko. Zadíval sa na naň a dole lícom sa mu skotúľala slza. Roberto sa však zháčil. Nebude plakať kvôli šarkanovi. Vtom kúsok zo šarkana skrčil v ruke a šmaril ho na zem. Utrel si slzy a povedal:
 „Poďte chlapci. Nemá to cenu. Svojich šarkanov už nikdy neopravíme. Ideme sa radšej hrať inam!“
Chlapci sa na neho pozreli, postavili sa a nechali šarkany šarkanmi. Paolo však dodal:
„Teraz sme sa presvedčili, že príroda je mocná. Vietor je dobrý sluha, ale zlý pán.
Roberto sa zadíval na oblohu. Ešte pred chvíľou sa jeho šarkan vznášal nad oblakmi a teraz leží roztrhaný v tráve. Nemohol tomu uveriť, že vietor dokáže byť až taký mocný.
Spolu všetci chlapci kráčali cez veľkú púpavovú lúku. Boli ticho ako ryby. Ani jeden z nich ani nemukol. Vtom začuli jemný hlások.
„Čo si hovoril Paolo?“ opýtal sa Benito.
„Ja? Nič. To bol asi Roberto.“ povedal Paolo.
„Čože? Ja som nič nehovoril,“ divil sa Roberto.
„To ja!“ ozval sa opäť ten tenký hlások.
„Kto? Nikde nikoho nevidím.“ obzeral sa okolo seba Roberto.
„Tu dole,“ ozvala sa malá púpava. Chlapci si k púpave čupli.
„Čo potrebuješ?“ opýtal sa Roberto. Malá púpava sa usmiala a milo povedala:
„Potrebovala by som len jedinú vec. Aby ste zobrali svoje šarkany a zrecyklovali ich.“
Chlapci sa na seba pozreli.
„Čože? Recyklovať? Čo je to?“ opýtal sa Benito.
„Znamená to, že vrátiš starú vec opäť do obehu alebo ju ľudia spracujú do úplne inej podoby. Tak sa šetrí príroda,“ povedala malá púpava.
„Hmmm... Ale pár šarkanov určite prírode neublíži,“ protirečil jej Roberto.
Malá púpava sa preľakla:
„Och, nie! Ako toto môžeš povedať? Každý zahodí malé množstvo, ale, keď ten všetok odpad spočítaš dokopy,  je ho až priveľa.“
Chlapci sa zamysleli a na chvíľu sa odmlčali. Po chvíle Paolo povedal:
„Asi máš pravdu. Chlapci, mali by sme ju poslúchnuť.“
Roberto vytiahol obočie: „Uťahuješ si z nás? Vieš čo sa stane, ak to neodnesieme?“ 
„Neviem.“ odpovedal Paolo.
„Nestane sa nič!“ dodal Roberto.
Malá púpava začala prosíkať: „Poslúchnite ma, prosím!“
Roberto sa zasmial: „A keď ťa neposlúchneme? Čo nám urobíš? Predsa nič! Ty si  len malá púpava.“
Chlapci sa postavili zo zeme a odišli.
Malá púpava za nimi ešte zakričala: „Uvidíte! Všetko sa vám vráti!“ Chlapci ju už nepočuli. Ani sa za ňou neobzreli.
Konečne prešli cez obrovskú púpavovú lúku. Keďže svoje šarkany už nemali, rozhodli sa, že pôjdu na pláž. Až tam dorazili, vyzuli si topánky a rozbehli sa po zlatom piesku až k moru. Spolu sa po pobreží naháňali, šantili a smiali sa. Keď sa unavili, ľahli si na piesok a pozorovali vlniace sa more. Slnko sa odrážalo od morskej hladiny, na ktorej sa lúče nádherne ligotali. Roberto si rukou odhrnul svoje čierne vlasy z čela a spokojne si obzeral oblohu. Ešte stále myslel na svojho šarkana. Nechcel, aby to bolo na ňom vidieť, že za ním stále smúti.
Vtom zakrákala čajka. Roberta to zobudilo z jeho myšlienok. Posadil sa a čajku,  ktorá lietala nad morom, pozoroval. Čajka si sadla na skalu.
„Pomóc!“ niekto zakričal.
Roberto sa za tým hlasom rozbehol. Paolo a Benito zostali na piesku. Malý Roberto utekal, ako najviac mohol. Keď ho čajka uvidela, okamžite uletela. Prišiel až ku skale, ale nikoho tam nevidel. Žiadneho muža či ženu.
„Je tu niekto?“ obzeral sa Roberto
„Kto kričal o pomoc?“
Roberto si vzdychol: „Asi sa mi to iba zdalo.“
„Pomóc!“ znovu započul ten hlas. Ale teraz ho počul veľmi zreteľne a blízko.
Roberto sa pozrel za skalu a uvidel tam rybu. Ryba bola uväznená v plastovom obale. Snažila sa odtiaľ dostať, ale už nemala síl.
Ryba opäť zakričala: „Pomóc!“
Roberto rybu chytil do ruky, vytiahol ju z obalu a pustil ju do mora. Ryba si z mora vynorila hlavu. Chvíľu sa na Roberta pozerala. Nikdy ešte nevidela takého malého človeka- dieťa. Potom sa opäť ponorila a priplávala bližšie k brehu.
„Si nejaký malý, nie?“ opýtala sa ryba.
Roberto sa začudovane na ňu pozrel.
„Čože? Ja, ja, ja nie som malý,“ odpovedal Roberto.
Ryba sa usmiala: „Haha, ale si.“
Roberto nahnevane odvrkol: „Možno áno, ale ja som ešte dieťa. Ja vyrastiem.“
Ryba sa začudovala: „Hmmm...Dieťa?“
„Áno. Ty si ešte nikdy nevidela deti?“
Ryba chvíľu rozmýšľala. Premietala si v hlave všetkých ľudí, ktorých videla.
„Nie, ešte nie. Ty si prvý. Ja som videla iba námorníkov,“ a pri poslednej vete zosmutnela.
Roberto si to všimol.
Opýtal sa: „Prečo si taká smutná? Nemáš rada námorníkov?“
„Nie, určite nie. Sú hrozní. Vyhubili celú moju rodinu. Zostala som len ja.“ Ryba pokračovala: „Pred pár dňami sme celá rodina len tak plávali a zrazu na nás ľudia spustili sieť. Všetci sme sa do nej chytili. Len ja som sa dokázala odtiaľ dostať.“
„To je hrozné.“ povedal Roberto.
„Áno, to je. Cítim sa sama v celom oceáne,“ dodala ryba.
„Ako vyzerala tá loď?“ 
Ryba: „Myslím, že bola biela. A ešte si pamätám, že na nej bolo napísané... Tonno. Áno bolo to Tonno.“ (Tonno znamená po taliansky tuniak.)
„Tonno, takže ty si  tuniak!“ vykríkol Roberto.
„Hmmm... Asi áno,“ dodala ryba.
„A ako si sa dostala do toho obalu?“
„Hneď, keď som sa dostala zo siete opäť do vody, plávala som, ako som najrýchlejšie vedela. Plávala som niekoľko dní,  až som bola unavená a nevedela som, kam plávam. Vtedy som sa dostala do toho obalu. Bola som zmätená. Nikdy predtým som žiadny obal nevidela. Potom ma more vynieslo na pláž a ty si ma našiel.“
Roberto pribehol bližšie k rybe. Keďže more bolo studené, Roberto v ňom dlho nestál.
Stihol len pohladiť rybu a povedal: „To muselo byť pre teba hrozné. Myslím, že v mori ešte nejakú rodinu nájdeš. Len treba hľadať.“
Roberto v tej chvíli úplne zabudol na svojho šarkana a jeho hlavnou prioritou sa stala ryba. Ryba si Roberta za ten krátky čas taktiež obľúbila.
Ešte dlho sa spolu rozprávali a stávali sa stále lepšími a lepšími priateľmi. Ryba povedala:
„Máš pravdu. Musím začať hľadať svoju ďalšiu rodinu. Hádam ešte všetky tuniaky nevymreli.“
Roberto sa zháčil: „Nemôžeš odísť. Bude mi smutno.“
Roberto len ťažko udržal plač. Dnes mal veľmi ťažký deň. Stratil milovaného šarkana a teraz má prísť aj o kamarátku rybu? 
„Neplač. Určite sa ešte uvidíme,“ povedala ryba a so súcitom sa na Roberta pozrela.
„Tak dobre. Sľubuješ, že ešte vrátiš?“ opýtal sa Roberto a utrel si slzy.
„Áno, sľubujem.“
Ryba sa ponorila a odplávala preč. Roberto sa za ňou stále pozeral. Vtom sa ryba vynorila a zakričala:
„Je dôležité, aby ľudia a zvieratá vedeli spolu vychádzať. Nezabudni na to!“ a opäť sa ponorila.
Roberto vstal zo zeme. Už nebol smutný. Ryba mu sľúbila, že sa vráti. A sľuby by sa mali plniť.
„Roberto, kde toľko trčíš?“ zakričal Benito.
„Už musíme ísť!“ pridal sa Paolo.
„Už idem!“ zakričal Roberto a rozbehol sa za kamarátmi. Poslednýkrát sa pozrel na more a odišiel.
Prišiel ku kamarátom.
„Čo si tam robil?“ opýtal sa Benito.
„Rozprával som sa s rybou. Ona je tuniak“, pochválil sa Roberto.
„Tuniak? Tuniaka sme mali včera na večeru,“ pridal sa Paolo.
„Čože? Na večeru?“ divil sa Roberto.
„Áno. Tuniak je najviac lovená ryba. Aj v našom mori sa loví,“ pokračoval Paolo.
„Počul som, že je veľmi ohrozená. Skoro až vyhynutá,“ dodal Benito.
Roberto sa preľakol. V srdci pocítil neuveriteľný bôľ. Podľa toho, čo hovorili kamaráti, jeho ryba sa už nikdy nevráti. Čaká ju neodvratná záhuba ako aj jej ďalšiu rodinu.
Roberto sa rozbehol späť ku moru.
„Rybka, prosím ťa, vráť sa!“ zakričal.
Lenže ryba už bola desiatky kilometrov od pobrežia.
„Rybka! Kde si?“ zúfalo kričal Roberto.
Bolo to márne. Roberto si kľakol do mokrého piesku. Bolo mu zima, ale tentokrát mu to vôbec nevadilo. Pozeral sa na more a vyčítal si, že rybu pustil, aby išla hľadať ďalších tuniakov.
Paolo a Benito k nemu pomaly prišli. Paolo ho potľapkal po pleci:
„To bude dobré. Zabudni na tú rybu.“
Roberto naňho pozrel. Chcel niečo povedať, ale už nemal síl. Postavil sa a všetci spolu odišli domov.
„Majte sa!“ pozdravil Roberto, keď bol pri svojom dome.
Bol už večer. Slnko pomaly zachádzalo za obzor. Bol to ťažký deň.  Roberto vošiel do domu. Doma ho už čakala mama a na stole večera.
„Mňam, Lesso!“ skríkol Roberto. (Lesso je jedlo pripravené zo zeleniny a mäsa. Je to niečo podobné ako Eintopf.)
Sadol si za stôl a schytil do rúk lyžicu.
„Tvoje obľúbené. Pripravila som ho špeciálne pre teba.“
Roberto sa pustil do jedla. Hneď a zaraz všetko zjedol. Mama sa usmiala:
„Dnes je to tvoj rekord. Zjedol si veľmi rýchlo.“
Roberto sa pousmial a povylizoval tanier.
„Mami, tá tvoja zelenina je asi najlepšia v celom meste. Nie, na celej Sicílii. Nie, na celom svete!“ vykríkol Roberto a veľmi silno svoju mamu objal.
„Veď sa aj snažím. Lenže v našej záhradke sa dá vypestovať len malé množstvo zeleniny,“ povedala mama.
Roberto sa poškrabkal po hlave.
„Hmmm...Tak si kúpme väčšiu záhradu a budeme pestovať viac zeleniny. Ja ti pomôžem. Budeme ju predávať v celom Taliansku,“ nadšene uvažoval Roberto.
Mama: „Ach, Roberto, nie je to také jednoduché. Máš pravdu, vždy som chcela mať obchodík a predávať ľuďom zeleninu. Ale na podnikanie nemám odvahu a ani peniaze.“
Roberto sa zamračil: „Ale tvoja zelenina je najlepšia. Prečo sa bojíš?“
Mama sa odmlčala. Po chvíli povedala:
„To pochopíš, keď budeš starší.“
Roberto sa zamyslel: „Čo tým myslí? Čo pochopím?“
„Roberto, mal by si sa ísť umyť a ísť spať. A šetri vodou!“ dodala mama.
Roberto ju hneď poslúchol. Hneď, keď sa umyl, išiel spať. Uložil sa do postele a sladko zaspal.
Postupom času Roberto vyrástol z malého chlapca na dospelého muža. Keďže sa Robertovi v škole darilo, vyštudoval školu a teraz vlastní firmu. Už si nepamätá na svoju rybu či šarkana. Teraz ide tvrdo za svojím a nezaujíma ho žiadna príroda. Veď práve jeho firma je na spracovanie dreva.
„Tri, dva, jeden...Začnite rezať!“ rozkázal Roberto.
Drevorubači na jeho povel naštartovali motorové píly a priblížili sa k stromom. Vtom im do cesty vbehli nejakí ľudia. Zobrali reťaze a pripútali sa k stromom. Boli to ochrancovia prírody. Roberto prevrátil očami. S ochrancami prírody sa stretol už veľakrát.
„Tak, akú výhovorku máte tentoraz? Tieto stromy sú prírodná pamiatka alebo sú to storočné sekvoje?“ opýtal sa Roberto povýšenecky.
Jeden z ochranárov, ktorý stál v strede povedal:
„Už je toho dosť. Prestaňte vyrubovať všetky lesy! Pri vašom tempe tu už za chvíľu  žiadny les nezostane.“
Roberto si zložil helmu z hlavy.
„Dobre, prestanem rúbať lesy. A potom odkiaľ zoberiem drevo na výrobu nábytku, podláh, okien, dverí a podobne? Hmmm?“
Ochranár: „Sú predsa aj iné zdroje.“
Roberto vytiahol obočie: „Áno? Aké?“
„Mohli by ste nepoužité kúsky dreva, konáre a vyradené drevo spracovať do formy dosiek a z toho vyrábať nábytok,“ argumentoval ochranca.
Roberto sa pousmial: „Ha-ha-ha. Že spracovať do dosiek. Povedzte to tomu boháčovi, ktorý si u mňa objednal podlahu z pravého dreva a takisto nábytok do celého domu!“
Roberto kývol na drevorubačov. Oni na jeho pokyn opäť naštartovali píly a pustili sa rezať stromy bez ohľadu na ochranárov, ktorí boli v lese.
„Nie, to nemôžete!“ zakričal hlavný ochranár.
Roberto zdvihol oči z plánov a dodal: „Ale môžem,“ a opäť sa začítal.
„Ste obyčajné bezcitné zviera!“ ozval sa ženský hlas.
Roberto opäť zodvihol hlavu a pozrel sa na ochranárov. Uvidel medzi nimi ženu. Bola krásna a hneď sa mu zapáčila. Nikdy ešte krajšiu ženu nevidel. Zostal sa na ňu pozerať s otvorenými ústami. Nikdy si ochranárov nejako zvlášť nevšímal, ale táto žena ho úplne dostala.
„Čo sa tak pozeráte? Zastavte to konečne!“ zakričala naňho.
Roberto sa prebral, chvíľu sa zamyslel a nakoniec vyhlásil:
„Prestaňte rezať!“ Drevorubači ešte našťastie nestihli zrezať ani jeden strom.
„Chlapi, ďakujem, že ste prišli, ale dnes sa rezať nebude,“ dodal Roberto a poberal sa na odchod.
„Prečo ste tak rýchlo zmenili názor?“ opýtal sa ochranár.
„Ak chcete, tak ho zmením zase, a potom ma už nikto nepresvedčí.“
„Nie, nie, všetko je v poriadku,“ koktal ochranár.
„A odomknite sa od tých stromov, vyzeráte smiešne,“ zasmial sa Roberto.
„Ďakujem!“ poďakovala sa krásna ochranárka a milo sa na Roberta usmiala.
Roberto len zakýval hlavou a pobral sa k svojmu autu. Krásna ochranárka sa rýchlo odomkla a bežala za ním.
Roberto si vybral kľúče a odomkol si auto. Vtom k nemu pribehla ochranárka.
„Chcela by som sa vám za všetkých poďakovať. Ste vážne charakter, že aj napriek tomu, že to drevo potrebujete, ste sa ho vzdali.“
Roberto sa na ňu pozrel a zdvihol obočie: „Naozaj? Charakter? Pred chvíľou ste mi povedali, že som obyčajné bezcitné zviera.“
Ochranárka sa začervenala: „Prepáčte, ale vtedy ste ešte chceli zničiť les. Neubránila som sa.“
Roberto sa zasmial: „Odkážte svojej skupine, že toto neznamená úplný koniec výrubom lesov. Dnes som prestal rúbať len kvôli jednej nádhernej ochranárke, ktorá sa volá...“ a zvedavo sa na ňu pozrel.
 „Olívia.“
„Roberto. Teší ma!“
„Aj mňa teší!“
Podali si ruky.
 „No, ja už musím ísť. Ale určite sa ešte niekedy uvidíme.“ povedal Roberto a nasadol do auta.
„Kde sa uvidíme?“ opýtala sa Olívia.
„Napríklad pri ďalšom Vašom proteste proti mojej firme.“
„Nemali by ste jazdiť autom. Znečisťujú prostredie.“ dodala Olívia.
„Bohužiaľ, kvôli Vám peši nepôjdem. Jedine, že by ste sa zviezli so mnou,“ usmial sa Roberto.
Olívia: „Nie, ďakujem. Ja by som nikdy nešla autom.“
„Ako, chcete. Dovi!“ pozdravil Roberto.
 „Dovidenia!“ odzdravila Olívia.
A takto sa začala nová kapitola v Robertovom živote. Po nejakom čase si Olíviu zobral za ženu. Keďže bola ochranárka prírody, Roberto sa kvôli nej vzdal aj svojej firmy na spracovanie dreva. No, nie na dlho. Za pár rokov sa opäť pustil do obchodovania. Tentoraz, ale s ropou. Stal sa spolumajiteľom ropnej spoločnosti.
„Prečo si to urobil? Vieš, aký mám na to názor!“ kričala Olívia.
„Áno, viem. Ale nevieš si ani predstaviť, koľko peňazí získame,“ povedal Roberto, prišiel k Olívii a chytil ju za ruky.
Olívia sklonila hlavu: „Nechápeš v akej situácii je naša Zem? Ropa je vyčerpateľný zdroj. Treba s ňou zaobchádzať šetrne.“
Roberto: „Ja viem, že máš pravdu, ale čím budú poháňané autá? Nafta a benzín sú potrebné a len z ropy sa dajú získať.“
 „Ešte aj toto. Autá sú škodlivé. Výfukové plyny sú nebezpečné. Prečo to nechceš pochopiť? Rútime sa plnou rýchlosťou k záhube!“ vysvetľovala Olívia.
Roberto si vzdychol. Olíviu veľmi ľúbil, ale vidina zisku ho zmenila. Objal ju a povedal:
„Je mi to ľúto. Ale už je to rozhodnuté. Podpísal som zmluvu. Už to nezmeníš.“
Olívia sa vytrhla z jeho objatia: „Myslíš si, že ti to odpustím? To si na veľkom omyle. Musíš sa rozhodnúť. Ropa alebo ja?“
Roberto zostal prekvapený: „Čože? Ty ma chceš opustiť, ak nezruším to vlastníctvo? Po tom všetkom, čo som pre teba spravil? Predal som aj svoju firmu, len kvôli tebe a teraz sa mi takto vyhrážaš?“
Olívia sa rozplakala: „To ti viac záleží na nejakej firme ako na mne?“ Pokračovala: „A čo tá tvoja ryba, o ktorej si mi toľko rozprával? Vtedy si bol iný. Miloval si prírodu, svoju rybu, a teraz ju chceš zničiť?“
Roberto zostal ako omámený. Už roky si na svoju rybu nespomenul. A teraz sa mu to všetko vybavilo. Celá scéna s rybou. Záchrana ryby, spriatelenie, rozlúčka, ale aj trpká pravda o jej osude. Roberto vôbec nevnímal, čo mu ďalej Olívia hovorila. Vrátil sa späť do svojho krásneho detstva,  na ktorom ešte neboli stopy skazenej civilizácie. Do času, keď sa ako malé dieťa hral so svojimi kamarátmi a jeho mama ho doma čakala s večerou na stole.
„Počúvaš ma vôbec?“ kričala Olívia. Roberto sa prebral zo svojich spomienok:
„Čože?“
Olívia sa zamračila a vyhlásila: „Vieš čo? Nebudem ti stáť v ceste. Maj si tú svoju ropu, ak tak veľmi chceš. Ja odchádzam! A už ma tu nikdy viac neuvidíš!“
Olívia schytila kufor a začala sa baliť. Roberto ju chcel zastaviť.
„Olívia, neblázni! Hádam sa nechceš odsťahovať naozaj!“
Olívia mu vôbec neodpovedala a balila sa ďalej. Potom kufor horko-ťažko pozapínala a vybrala k dverám.
Roberto: „To nemyslíš vážne. Nemôžeš odísť! Toto mi nemôžeš urobiť! Ja ťa milujem!“
Olívia stále mlčala a nevšímala si ho. Zatvorila za sebou dvere a v byte zostalo neuveriteľné ticho. Roberto so sklonenou hlavou rozmýšľal nad tým, čo urobil. Posadil sa do kresla a len tak sedel a rozmýšľal. Už dlho si takto sám nesadol.
Sedel tam veľmi dlho. Oči sa mu pomaly zatvárali. V tom zazvonil telefón. Úplne ho strhlo.
Zodvihol slúchadlo: „Haló?“
„Je pri telefóne Roberto?“ ozvalo sa z telefónu.
Roberto mu skočil do reči: „Áno, áno to som ja. Kto volá?“
„Som doktor a volám kvôli vašej matke.“
Roberto sa preľakol: „Čože? Čo sa jej stalo?“
V telefóne chvíľu zostalo ticho.
„Je vážne chorá. Nezostáva jej veľa času. Ste jej jediný príbuzný. Mali by ste prísť.“
„Ach, áno prídem. Najrýchlejšie ako budem môcť,“ dodal Roberto so žiaľom v hlase.
„Dopočutia!“ pozdravil doktor a zložil.
Roberto okamžite schytil kľúče a bežal k svojmu autu. Býval v Palerme a jeho rodné mestečko bolo neďaleko.
Roberto zaparkoval auto blízko domu a ponáhľal sa k matke. Vbehol do izby, kde ležala jeho mama na posteli a vedľa nej stál doktor.
„Mami! Už som tu. Prečo si ma skôr nezavolala? Bol by som stále pri tebe,“ povedal Roberto,  kľakol si vedľa maminej postele.
„Nechcela som ťa otravovať,“ povedala mama a zakašľala.
„Ty? Ty by si ma nikdy neotravovala. Pokojne by som aj kvôli tebe odišiel z práce.“
„Kde je Olívia?“ opýtala sa.
Roberto sa trpko zamračil: „No, vieš...ona odišla.“
Matke sa stratil z úst úsmev: „Prečo si ju nechal odísť? Bola to najlepšie, čo ťa mohlo stretnúť.“
Roberto už neudržal plač.
„Ja viem, mami. Je mi to hrozne ľúto.“
Mama mu utrela slzy.
„Neplač,  Roberto. Život je krásny.“
Roberto zdvihol hlavu a pozrel sa cez okno na more. Všetko mu došlo. Odchod Olívie mu veľmi pripomínal odchod jeho kamarátky rybky. Pochopil, že to prehnal a Olívia sa k nemu už viac nevráti.
„Mami, ja...“ začal Roberto.
Mama mu skočila do reči: „Pamätáš si, keď si mi povedal, že moja zelenina je najlepšia na svete?“
„Jasné, že si to pamätám. Ako by som mohol zabudnúť.“
„Nikdy som nemala odvahu si založiť svoj vysnívaný obchodík. Ale, keď vidím ako sa tebe darí v obchodovaní,...“ povedala matka a jej hlas trochu stíchol.
„Áno, mami?“ opýtal sa Roberto.
Po tvári mu stekali slzy. Videl, že jeho mama slabne a dlho tu už nebude.
„Kúp si nejaký pozemok a začni pestovať zeleninu. Tu v tomto mestečku.“ 
„Áno, mami. Urobím všetko, čo si budeš priať,“ hovoril a chytil mamu za ruku.
„A nazvi ju...Nazvi ju... Madre Verdure; Matkina Zelenina,“ potichu dodala matka.
„Neboj sa, mami. Splním ti tvoj sen.“
Mama pohladila Roberta po hlave a milo sa usmiala. Roberto ucítil jej veľkú lásku. Nechcel ju stratiť. Matka pomaly zatvorila oči.
„Mami? Mami!“ kričal Roberto.
Jeho mama navždy odišla. Doktor ho chytil za plece. Roberto stále zvieral matkinu ruku a plakal.
Po nejakom čase sa Roberto rozhodol, že splní matkino posledné prianie. Odsťahoval sa z Palerma a kúpil si malý domček a lúku v jeho rodnom mestečku. Keďže Olívia bola nenávratne preč, kúpil si capka. Roberto sa vybral na lúku, aby skosil trávu a hlavne púpavy a mohol na nej urobiť pole. Z kôlne vytiahol starú kosu a spolu s capkom sa vybrali kosiť. Lúka bola dosť veľká, čiže zabralo veľa času, kým ju Roberto pokosil. 
Za pár dní mal urobené celé pole. Do riadkov nasadil rôznu zeleninu. Vzorne sa o svoje pole staral. Vytrhával burinu, hnojil ho, polieval atď.  No nič mu na poli nechcelo vyrásť. Skúšal rôznu zeleninu: paradajky, papriky, ba dokonca aj olivy, ale nič. Ostatní farmári mali plné polia zeleniny, ale Roberto na svojom nemal nič. Bol z toho veľmi smutný. Párkrát to chcel vzdať, ale musel splniť matkin sľub.
„Skúsim tu zasadiť zeleninu posledný raz. Ak nič nevyrastie, vzdám to.“
Roberto čakal, čakal a čakal... Iní farmári už opäť zbierali úrodu, ale Robertovi opäť nič nevyrástlo.
„Čo som komu urobil? Prečo na tomto hlúpom poli nechce nič vyrásť?“ kričal Roberto a sadol si na zem.
Slnko zapadalo. Roberto si odhrnul čierne vlasy a pozrel sa na more. Slnečné lúče sa na mori trblietali a tvorili nádherný pohľad.
Roberto zakričal: „Prečo? Veď chcem splniť len matkino posledné prianie.“
Vtom prišiel k nemu capko. Pozrel sa na Roberta a povedal:
„Roberto, Roberto, prečo sa pýtaš takú hlúpu otázku?“ 
Roberto sa zasmial: „Už dlho som nepočul rozprávať zvieratá.“
Capko: „Ty odpoveď určite poznáš.“
Roberto sa udivene spýtal: „Ja viem odpoveď?“
„Áno,“ prikývol capko.
Roberto sa zamyslel. Po chvíli odvetil:
„Nie, ja určite neviem, prečo tu nič nerastie.“
Capko sa usmial: „Nepamätáš si na Paola, Benita a šarkanov?“
„Čože?“ udivene sa opýtal Roberto.
„Ja ti osviežim pamäť. Krásny deň, ideálny na púšťanie šarkanov. Traja chlapci, ale jeden z nich mal najkrajšieho šarkana. Spustil sa obrovský vietor. Šarkany sa zničili a chlapci odchádzajú s prázdnymi rukami.“
Roberto si v tej chvíli na všetko spomenul.
„Chceš mi povedať, že toto je tá lúka, na ktorej sme nechali naše šarkany?“ zdesene sa opýtal Roberto.
Capko len prikývol.
„Malá púpava mala pravdu. Každý vyhodí malé množstvo odpadu, ale, keď sa spočíta dokopy,  je ho až priveľa.“ 
„Prečo si neposlúchol malú púpavu?“ opýtal sa capko.
Roberto pokrútil hlavou: „Ja, ja, ja neviem. Bol som len dieťa. Nedá sa to nejako napraviť?“
„Roberto, tu sa už nedá napraviť nič,“ dodal capko a zmizol v západe slnka. Roberto za ním kričal:
„Capko! Vráť sa! Capkoooo!“
Roberto sa zobudil. Bol celý spotený. Takýto hrozný sen sa mu ešte nesníval. Bolo ráno. K oknu v jeho izbe prišli Benito a Paolo. Zaklopkali. Roberto pribehol oknu. Otvoril ho a počúval, čo mu kamaráti prišli povedať.
„Roberto, pôjdeš si s nami púšťať šarkanov?“ opýtal sa Benito.
„Dnes fúka vietor veľmi silno,“ pridal sa Paolo.
Roberto sa pozrel na svoj písací stolík. Na ňom ležal jeho krásny žltý šarkan. Roberto sa potešil. Všetko to bol len sen.
„Jasné. Pôjdem rád.“
Roberto sa obliekol schytil šarkana utekal von za kamarátmi. V duchu si pomyslel:
„Ten sen ma varoval. Teraz všetko môžem zmeniť na lepšie!
 
 
Meno a priezvisko: Simona Skaličanová
Názov diela: Roberto
Názov a adresa ZŠ: ZŠ Lutiše s MŠ Lutiše, Lutiše 65

 

 

Sofia Pavlíková
Ako zachrániť prírodu
 
V Európe a na celom svete sa znečisťuje vo veľkej miere ovzdušie, čo je veľkým problémom. So znečisťovaním ovzdušia je tiež spojené poškodzovanie zdravia ľudí, kyslé dažde, skleníkový efekt, znehodnocovanie pôdy a aj nadmerné čerpanie nerastných zdrojov. Človek najviac znečisťuje prírodu a na to aj dopláca. V dnešnom preľudnenom svete sa čoraz väčšmi vyčerpávajú prírodné zdroje. Ak sa tempo ťažby prírodných zdrojov nezastaví, hrozí ich veľmi rýchle vyčerpanie. Veľké borovicové lesy v Severnej Európe hynú na následky kyslých dažďov, ktoré vznikajú v priemyselných oblastiach. Úbytok pôdy je aj pri ťažobnej činnosti . Ľudia pôdu znehodnocujú aj rôznymi hnojivami, niekedy ju až doslova otrávia a stáva sa neúrodná. V súčasnosti je aj veľký problém s odpadom.  Odpady majú dnes viaceré škodlivé účinky na životné prostredie, zdravie ľudí i na našu ekonomiku. Veľmi dôležitá je recyklácia.  Recykláciou sa šetrí prostredie a prírodné zdroje. Ak aj naďalej budeme takto znečisťovať, ničiť ovzdušie a životné prostredie v Európe ale i v celom svete , tak nečakajme nič pozitívne.
 
Sofia Pavlíková IX.A
Základná škola, Slobody 2, 987 01 Poltár

 

 

Stela Marcineková
Svet,v ktorom žijeme
 
Európa je náš spoločný domov.To,že jeden človek alebo jedna rodina bude napríklad recyklovať odpad nepomôže.Európa je kus sveta,takže ide o globálny problém.Toho sveta ktorý si ničíme.Všade okolo nás môžeme vidieť továrne,skládky,odpadky na uliciach,veľké plochy na ktorých mohli boli stromy alebo polia,namiesto ktorých sú tam teraz diaľnice a ešte ďalšie veci,ktoré znečisťujú prostredie a ovzdušie.Prvé,čo by sme mali zmeniť je naše správanie sa k prírode.Myslíme si,že príroda ktorá je okolo nás tu bude navždy,vôbec si neuvedomujeme ako to tu bude vyzerať napríklad v 22.storočí.Ak to bude takto pokračovať,ľudia nebudú mať ani čo dýchať.Budú vznikať ďalšie a ďalšie továrne a škodlivé látky z nich budú porušovať ozonóvú vrstvu.Objavia sa ďalšie hrozné choroby,ktoré môžu mať katastrofálne následky.Najhoršie na tom je,že jeden človek s tým nič neurobí.Povieme si,že nás sa to netýka,ale týka a dosť.Mali by sme si konečne uvedomiť,aké je dôležité to všetko okolo nás,to kde žijeme.
 
Stela Marcineková
9.A
ZŠ Slobody 2,Poltár

 

Tatiana Zámečníková
Čierna a biela
 
     Viete si predstaviť, že by bol svet rozdelený na dve časti, ktoré by však neboli vôbec podobné? Vlastne, každá by bola úplne iná. Jediná spoločná vec by bola iba to, že na oboch stranách by žili ľudia. Dosť odpudivá predstava, však? Pre mňa to však bola realita.
     Nenarodila som sa však na tejto planéte. Dorazila som iba pred pár hodinami a teraz stojím na vysokom múre, ktorý oddeľuje tieto dve „krajiny“, ak sa to dá tak nazvať.
     Sadla som si na múr smerom k jednej s tých „krajín“. Boarne nala – to tá na pohľad škaredšia. Nemohla som uveriť, že  tam naozaj niekto žije. Vo vzduchu sa vznášal zvláštny opar s nepríjemným pachom, ktorý vytváral na oblohe čierne mraky. Slnko nebolo vidieť. Myslím, že tu už dlho nesvietilo. Všade bola totiž šedá tráva a suché stromy bez lístia. Vlastne, iba jeden jediný strom. Zvyšné miesta boli zaplnené továrňami a vysokými komínmi, z ktorých vychádzali husté čierne kúdoly dymu, ktoré ešte viac začierňovali oblohu. Myslím, že to ony boli zdrojom čudného zápachu na okolí. Nebol to však jediný zdroj! Ďalším boli obrovské kopy odpadkov pohádzane na každom voľnom mieste. Ešte aj rieka, ktorá tadiaľto tiekla, bola čierna. Voda v nej ani netiekla, skôr sa pomaly plazila ako had.
     „Hej, ty tam!“ ozval sa zrazu krik podo mnou. Pozrela som sa na to miesto. Stál tam muž, alebo skôr chlapec s tmavými hnedými vlasmi a očami. Nevyzeral veľmi zdravo. Pleť mal popolavú, oči podliate krvou a telo len kosť a kožu. Na tomto chudom tele visela zažltnutá košeľa a staré zodraté rifle zviazané povrazom, aby na ňom vôbec držali. Bolo mi ho celkom ľúto.
     „Čo potrebuješ?“ priateľsky som mu odpovedala. Naozaj mi ho bolo ľúto. Nielen preto, ako vyzeral, ale aj kvôli tomu, kde žil.
     „Vlastne nič. Len som sa chcel opýtať prečo si tu?“ odpovedal a vyliezol za mnou na múr. Sadol si vedľa mňa a zahľadel sa pred seba. Tiež prechádzal pohľadom po tej zúboženej krajine.
     „Hľadám si nový domov,“ povedala som so zármutkom. Táto časť planéty mi pripomínala moju. Odtiaľ som však musela odísť, lebo sa tam už naozaj nedalo žiť. Dúfala som, že tu to bude vyzerať inak. Veľmi ma však sklamal tento pohľad.
     „Nebodaj sa chceš nasťahovať na tak odporné miesto ako je môj domov? Prečo nejdeš na druhú stranu?“ milo a aj celkom múdro sa ma opýtal chlapec. Uvedomila som si, že má pravdu. Táto časť o chvíľu bude vyzerať ako moja planéta. Vzduch nedýchateľný, pôda bez života. Vtedy som otočila hlavu a na malý okamžik som pozrela na druhú stranu. Bolo to len na pár sekúnd, ale aj tak som bola milo prekvapená, ako vyzerá. Pozrela som sa na môjho suseda. Stále pozeral pred seba. V očiach mal slzy, ale ani jedna mu nestiekla po líci. Vedela som, že aj jemu je ľúto svojho rodného kraja.
     Ja som si však musela nájsť lepší domov než ten predtým. Tak som sa otočila k tej druhej krajine, ktorá ma tak ohromila. Bola dokonale nádherná! Modrá obloha s obrovským žltým slnkom. Všade tráva, stromy, kvety a malé, ale i veľké zvieratá. Tiež tu boli továrne, ale bolo ich oveľa menej a neznečisťovali  vzduch. Všetko tu prekypovalo životom. Ešte aj ľudia boli vonku. Sedeli na dekách a buď s rodinou jedli, alebo si čítali, ba aj sa naháňali so svojimi zvieracími miláčikmi.
     „Prepáč, ale nechcela by si so mnou ísť na piknik?“ opakovalo sa to isté ako na druhej strane. Znova na mňa niekto zdola volal. Pozrela som sa na toho človeka. Bol to tiež chlapec. Mal však blond vlasy, modré oči a telo plné života. Jeho oblečenie mu nádherne obopínalo telo. Vyzeral úžasne. Omnoho lepšie ako prvý.
     „A ponúkol by si aj môjho priateľa?“ opýtala som sa naspäť. Doširoka sa usmial a prikývol. Po tom mi len podal svoj piknikový kôš a vyliezol za nami. Obom nám podal malé chlebíky.
     „Čože tu tak sedíte?“ opýtal sa nás plnými ústami. Všetko som mu vysvetlila. Iba prikyvoval a ďalej jedol.
     Nakoniec však povedal: „Vybrať si je ťažké. Hlavne, keď ti tá druhá strana pripomína domov. Povedala si však, že hľadáš lepší. Nehovorím, že moja krajina je dokonalá, a ani ti nemôžem zaručiť, či o pár rokov nebude vyzerať rovnako, ale žiť v čistom vzduchu, kde ťa nebude ohrozovať už len pitie vody, je určite lepšie,“ povedal veľmi zamysleným hlasom. Všetko však bola pravda. Hľadala som lepší domov. Možno mi tá horšia časť pripomínala ten starý, ale presne preto by som mala ísť na  druhé miesto.
     A v tom momente som sa rozhodla! Pôjdem na krajšiu stranu, ale zároveň sa budem snažiť vylepšiť  druhú, aby som už viac nemusela opustiť svoj domov.
     Zoskočila som z múra. Chlapec z TEJ strany ma nasledoval. Zdola to bolo ešte krajšie. Tráva ma jemne šteklila na nohách a jemný vánok mi rozfúkaval vlasy. Bolo to nádherné. Vedela som, že to je môj domov!
„Poď s nami!“ zavolala som na TOHO druhého chlapca. No on iba pokrútil hlavou, usmial sa a zoskočil naspäť. Vedela som, prečo mi to nezazlieval, ale sľúbila som si, že napravím, aj druhú stranu!
 
Meno: Tatiana Zámečníková
Adresa: ZŠ Ostredková 14,  821 02 Bratislava
Trieda: IX. A

 

Terézia Báašová
Zachráň ma...
 
Všetci máme prírodu radi
a chceme byť jej kamaráti.
Nie každý z nás však vie,
čo sa v nej robiť smie.
 
Píliť stromy, páliť lesy, trhať kvety,
veď nie sme predsa malé deti.
Zvieratá majú taktiež práva,
tak sa ku nim lepšie správaj!
 
Na trávu patria kvety,
nie špinavé smeti!
Veď sa osmeľ, nože,
na odpadky sú tu koše!
 
Papier, plasty a tiež sklo
 poznajú už smetiakov dno.
 Nesmieš ich však do jedného vhodiť,
 všetky treba najprv roztriediť.
 
Fintu takú sa naučme,
kam ich vhodiť  môžeme.
Papier patrí do modrého,
sklo zasa do zeleného.
 
Len plasty nám ostali,
tie sme do žltého vhodili.
Batérie majú svoj smetiak tiež,
do čierneho ich vhodiť smieš.
 
Chcete vedieť, čo sa s nimi deje  potom?
Porozprávajme sa trochu o tom.
Smetiari si prídu po  ne
a odvezú ich do továrne.
 
Tam sa tá veľká vec stane,
zo starého hneď nové máme.
Najskôr však všetko rozmelia,
potom z neho ďalšie vyrobia.
 
Tomu však veľa úkonov predchádza,
a to nás práve zavádza.
Že je to vec ľahká si myslíme
a pritom ani poňatia o tom nemáme.
 
Ešte pred zazvonením zvonca,
mám niekoľko slov do konca.
Každý, kto prírode robí naproti,
zakaždým na to doplatí.
 
Za jej darov viac než dosť,
chrániť ju je naša povinnosť!
 
Terézia Báašová, 14 rokov, 9. ročník
ZŠ sv. Dominika Savia Dubnica nad Váhom,
Školská 386,
01841 Dubnica nad Váhom

 

 

Veronika Satinová
Príroda a my
Úvaha
 
    Či je jar, či leto, jeseň alebo zima, príroda je stále rovnaká a v rovnakej kráse. Je všetko okolo nás. Dáva nám tie základné veci ako vzduch, jedlo. Ak sú však ľudia chamtiví a berú si to, čo chcú, vyrubujú lesy, zabíjajú zvieratá a ničia ovzdušie, príroda sa k nim zachová rovnako. Niektorí si to uvedomia až vtedy, keď bude neskoro a budú prosiť Boha o prepáčenie. Nepoznajú lásku k prírode a už vôbec nie k človeku. Nevšímajú si prírodu, keď sa po dlhej zime začína topiť sneh, keď kvitnú prvé kvety a pučia stromy. Nevšímajú si ju, keď je sfarbená prekrásnymi farbami, keď nám dáva úrodu, ani vtedy nie, keď je prikrytá bielou perinou. Všímajú si hlavne techniku, aké by bolo mať ju doma, pýšiť sa ňou. Ľudia strávia svoj voľný čas hlavne pred televíziou, počítačom a ležaním v posteli so slúchadlami v ušiach. Preto sa pýtam, je ešte nejaká šanca, aby si toto ľudia uvedomili a robili veci smerom k lepšiemu? Aby neznečisťovali ovzdušie a neodhadzovali odpadky, ktoré môžu uškodiť aj zvieratám. Odpoveď však zostáva záhadou...
 
 
Veronika Satinová, 8. ročník
ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

 
Terézia Krajčová
SVET OKOLO NÁS
(Úvaha)
 
 „Žijeme len raz, ale aj napriek tomu toho stihneme veľa zničiť.“
Je toho čím ďalej tým menej, čo by sme zanechali budúcim generáciám. Prečo? Možno preto, že sme čím ďalej tým viac pohodlní, ľahostajní, niektorí možno neinformovaní...
Začínam si všímať, že keď sa má urobiť nejaký kompromis medzi prírodou a ľudskými záujmami, väčšinou zvíťazí človek. A, samozrejme, peniaze.
Po celom svete sa vyrubujú stromy, ale takmer žiadne nové sa nevysádzajú. Lesy sa menia na polia, polia na mestá. Krásu a zeleň prírody ľudské ruky menia na plechové veľkomestá zahalené smogom.
Ľudia  dýchajú znečistený vzduch, ktorý si sami vyrobili.
Vidím to v mojej dedine. V okolí domov a bytoviek pilujú stromy, pretože ľuďom vadí odpratávanie listov. Zato pri prechádzke okolo Váhu je stále viac nových smetísk. Ako vraví výrok Indiánov kmeňa Cree- „Až keď vyrúbeme posledný strom, otrávime poslednú rieku, ulovíme poslednú rybu, až vtedy pochopíme, že peniaze sa jesť nedajú.“
Ľudia sú takí pohodlní, že keď majú prejsť  pár metrov, radšej sa odvezú autom. A tých je stále viac.
Sú ich plné cesty, nestačia už ani parkoviská, znečisťujú vzduch. Možno by sme nemali byť tak pohodlní a viac využívať bicykel, alebo chodiť viac pešo. Veď príroda je oproti nám vo výhode- ona nás nepotrebuje, no my ju áno.
V poslednom čase ma ľudia čím ďalej tým viac utvrdzujú v názore, že  jedinou nedokonalosťou prírody je človek. Dokonca aj tým, že tvoríme, ničíme všetko ostatné.
Nevidíme krásu v jednoduchosti a nevieme ju nájsť v obyčajných veciach. Chceme veci dokonalé, zabúdajúc na to, že dokonalosť neexistuje a v honbe za ňou sa rútime do vlastnej záhuby.
Ničíme, zabíjame, znečisťujeme...
Občas obdivujem prírodu za to, že nás ešte stále neodpratala spolu so všetkým neporiadkom, ktorý  sme tu narobili. Jedného dňa sa ľudia spamätajú. No už teraz je príliš neskoro.
 
Terézia Krajčová,9.ročník
ZŠ s MŠ Horná Streda
„Svet okolo nás“

 

Eva Suchá
SVET OKOLO NÁS
(Rozprávanie)
 
Les je môj druhý domov. Vždy, keď sa prechádzam po lesnej ceste, počúvam zvuky šepkajúcich stromov. Zurčiaci potok oznamuje, že sa blíži jar. Čerstvý vzduch mi prúdi v pľúcach a ja cítim, že sem patrím.
Pod nohami mi pukajú suché vetvičky a kde-tu vystrkujú hlávky snežienky. Na suchom pni sa ohrieva malá jašterička. Toto miesto je chráneným kúskom zeme, z toho mála, čo nám príroda zachovala a človek zničil.
Ako som kráčala popri potoku, začula som šplechot. Nie, nebola to voda narážajúca na kamene a obmývajúca štrk. Bol to šplechot plutvičiek malého pstruha bojujúceho s čímsi neznámym. S čímsi bielym a premáčaným studeným potokom. Podišla som bližšie a dvihla mokrú igelitovú tašku, ktorá ho väznila svojou silou a pevne držala v pasci smrti. Rybka vďačne kývla chvostom na pozdrav a ja som pokračovala v prechádzke lesom.
 Šuchot lístia pod nohami mi napovedal, prosil ma o pomoc. Rozhodla som sa, že cestou podvíham a upracem každý „výtvor“ človeka, ktorý si neprávom nárokuje na túto zem. Na každom kúsku ležalo čosi, čo zarmúti každého milovníka prírody. Plechovky, staré obaly, kusy klincov, ktoré spôsobovali malým srnkám a jašteričkám toľko bolesti. Tiež som našla približne desať veľkých igelitových tašiek, fliaš a dokonca starú topánku, v ktorej už našiel domov jeden z lesných živočíchov. Vyhasnuté a staré ohniská som pozakrývala lístím a machom.
Cesta ma doviedla až k starému kŕmidlu. Bola som tu len nedávno, no teraz bolo kŕmidlo dolámané, zničené a kusy dreva a dosiek sa povaľovali všade naokolo. Rozhodla som sa povedať to môjmu strýkovi, ktorý tento les pozná veľmi dobre a požiadať ho, aby mi pomohol kŕmidlo opraviť. O dva dni kŕmidlo stálo v plnej paráde, plné trávy, sena a gaštanov, čo sme cestou nazbierali. Spravili sme tým radosť nielen sebe, ale aj malým laniam, ktoré sa o malú chvíľu nové dielo rozhodli preskúmať. Po ceste do našej chaty, neďaleko lesa, som sa rozhodla, že na pamiatku si odtrhnem zopár zelených vetvičiek borovice, ktoré prevoňajú celú izbu.
No potom som si uvedomila, že príroda patrí do prírody. Kde inde by bolo vetvičkám lepšie ako tam, kde vyrastajú, takisto ako aj ostatné zvieratká.
Veď aj malý roháčik by v pohári po pár dňoch zahynul, lesná vôňa a voda nachytaná do vázy by stratila to čaro.
Človek by to mal chápať. A vtedy som si to uvedomila:
  „Príroda patrí prírode a človek zase k svojim.“
 
Eva Suchá,9.ročník
ZŠ s MŠ Horná Streda
„ Svet okolo nás“

 

Lívia Firicová
Môj vzťah k prírode
 
Milujem prírodu. Je to to najkrajšie, čo existuje. Ponúka nám úžasné obrazy. Sú tu krásne hory, vodopády, jazerá, rieky a ďalšie javy. Človek si bez prírody nevie svoj život predstaviť, aj keď si to častokrát neuvedomuje. Ako napríklad ja. Bez prírody si tiež neviem predstaviť svoj život. Nechcela by som bývať v nejakom veľkomeste, žiť by som tam isto nevedela. Som rada, že keď sa ráno zobudím a pozriem von oknom, vidím krásnu lúku a les. Každý deň chodím aj s mojím psom vonku na kopec alebo do lesa. Je tam úžasne ticho a pokoj. Človek tu môže ničím nerušene premýšľať. Môže sa spokojne nadýchnuť čerstvého lesného vzduchu. Ľudia znečisťujú lesy, rieky, jazerá a veľa ďalších iných vecí. Je to škoda, pretože naozaj by bez tej prírody nevedeli žiť. Je mi ľúto, keď vidím koľko stromov sa každý deň vyrúbe. Chúďatká, musí ich to bolieť, aj keď si to iní ľudia nemyslia. Každý by si mal každý deň vyjsť aspoň raz do prírody, aby spoznal, aké úžasné to tam je. Pozriete sa hore a nad vami zelený závoj stromov. Potom sa nadýchnite. Je to krásny pocit slobody, a vtedy máte pocit, že vás nedrží žiadna zemská príťažlivosť a môžete vzlietnuť, a dosiahnuť čokoľvek. Toto sú moje pocity. Milujem prírodu a ako som povedala, neviem bez nej žiť.
 
Meno a priezvisko: Lívia Firicová
Trieda: 8.A
Adresa školy: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

 

Terézia Kašiaková
Ja a príroda
 
Môj vzťah k prírode je veľmi silný. Vlastne celý môj život má blízko k prírode. Sme priateľky a vždy mi dokáže poradiť alebo pomôcť.                                    
Navštevujem ju často. Vždy keď môžem. Jej zelené lesy ma upokoja a nájdem v nich svoju duševnú harmóniu. Odplatiť sa jej za to neviem. Lenže to nevie nikto. Jej bohaté vodstvo mi uhasí smäd vždy, keď to potrebujem ja, moji priatelia, či moja rodina. Všetko je to také krásne, tak prečo to ničíme?
Veľa áut, tovární, odpadu, odlesňovanie......Na čo je to všetko dobré? Prečo to ľudia robia? Prečo si nevážia to, čo majú? Ako si môže niekto dovoliť brať to, čo mu ani nepatrí?
Nič z toho nie je dobré. Lenže niektorí na to zabúdajú. Každý človek má svoj rozum a aj tak sa často stávame zlodejmi. Všetci. Ruský multimilionár i obyčajný Slovák alebo Čech .Nie je to fér, však?
Zem trpí a my nie a nie si to uvedomiť. Ale je to správne? Isteže nie. Všetci sa boja konca sveta, ale čo ak sa nám chce len Zem pomstiť? Ako dlho bude trvať, kým jej dôjde trpezlivosť? Raz pozbiera všetky svoje sily a vráti nám to aj s úrokmi. Máme sa báť?
Som si istá, že bez áut v dnešnej modernej dobe sa žiť nedá, ale čo tak skúsiť vyrábať ich menej? Je to tak strašne ťažké?
Ľudia v niektorých mestách a veľkomestách nosia na ústach rúška kvôli zdraviu. Dnes je smog takmer v každom meste. Či už je to New York, Londýn, Peking alebo maličký Ružomberok.
Keď chceme rozprávať o svetových problémoch, ktoré sa týkajú každého, mali by sme sa najprv sami seba spýtať, kedy to všetko začalo. Mohlo to byť vynájdenie kolesa? Mohlo. Mohlo to byť vynájdenie parného stroja? Myslím, že áno. Dôvodov by mohlo byť aj viac.
Všetkým chcem odkázať, aby si vážili prírodu a Zem. Dala nám život a sme jej za to nevďační. Dokedy...            
 
Meno a priezvisko: Terézia Kašiaková
Trieda: 8.A
Adresa školy: ZŠ sv. Vincenta, Nám. A. Hlinku 22, 034 01 Ružomberok

 

Veronika Petáková
Kôl
 
Sedím mám zatvorené oči,
počujem hvizd vtákov, a pootváram viečka.
Slnko sa skláňa na úbočí,
Vietor ma upokojuje a hýčka.
 
Človek cíti slobodu a voľnosť,
zvuk šumu rieky sa rozplýva navôkol.
Ani si neviem predstaviť akú to má cennosť,
Bez tohto obrázka mám v srdci bolestivý kôl.
 
Kôl, ktorý už mnoho ľudí pozná,
nezastavia sa , majú na očiach klapky.
Trest za toto je skaza hrozná ,
nepoznajú letný dážď, len kyslé kvapky.
 
Hovoria si : „ Za čo sme dostali taký trest ? ´´
Odpoveď na to je veľmi prostá,
 voči prírode máme veľký rest.
Chýb  na tom máme nespočetné množstvá.
 
Môžeme si za toto všetko ,
darmo roníme slzy.
Spomeň si ako sa mal tvoj dedko ,
a  povedzme koniec tejto skazy!
 
Viac recyklovať , triediť plasty ,
hneď sa nám tu bude spokojnejšie žiť .
Môžeš pomôcť aj ty,
a život spätý s prírodou prežiť.
 
Meno a priezvisko : Veronika Petáková
Trieda : 8 
Adresa školy : Zš s Mš  Banská Belá 315
 

 

Tomáš Hrdý
Deň
 
Zelené lúky sa po zime prebúdzajú v jar,
zelená sa celý Trenčiansky kraj .
Prichádza jar , vraj ,
lúky , polia a lesy vyzerajú ako Božský raj.
 
Odhodené odpadky na kraji ulíc ,
kazia úsmevy vyčarujúce z detských líc.
 
Ranné lúče ma šteklia na tvári ,
o hory sa opiera ranný svit ,
deň zo srdca dary nosí ako traja králi
obloha premieňa sa ako ílovec na fylit.
 
Vánok hladká skaly po tvári,
trávu ľahučko kolíše,
tu sa radujú všetci bedári ,
len ťažko to niekto opíše.
 
Privítať vás chcem ako Rastislav ,
chrániť ako Čínsky múr,
pozdraviť vás chcem ako Hviezdoslav,
lúčiť sa s vami ako Štúr.
 
Kde krásne štíty Tatier , jagajú sa na oblohe ,
kde Dunaj modrý , derie sa údoliami ,
kde tiché lúky , doliny spievajú spievanky mnohé  ,
tam medzi tými poliami , snívam o domove.
 
Ak hoc z ktorého kraja si ,
kde význam vôbec nič nerieši ,
ale kde dobrota , skromnosť sú drahokami
a najsvätejšou postieľkou je kopa slamy
tam váž si každý jeden dar 
lebo v mále sa skrýva mrakodrap.
 
A tak nech sa deň končí , začína noc ,
zhasla posledného verša moc.
 
Tomáš Hrdý
Názov a adresa ZŠ: ZŠ Nitrianske Rudno
Školská 492/15
97226 Nitrianske Rudno

 

Adriana Rusnáková
Šéfov šéf
 
Jeden veľký šéfov šéf,
napadla ho taká vec,
že na svete niečo chýba,
čo by potešilo celý svet.
          ***
Postavil on skládku smetí
v prírode, tým on veľmi  
znečistil životné
prostredie.
         ***
Tak ten veľký šéfov šéf,
čo ho napadla nápaditá vec,
chcel len sebe prilepšiť
a prírodu znečistiť.
          ***
Z prírody zeleň sa stratila,
no keď prišla polícia, skládka
bola opustená
 a príroda spustošená.
        ***
Príroda narieka.
 Smúti, vraví o skaze,
že ju veľký šéf,
spustošil pre peniaze.
        ***
A tak veľký šéfov šéf,
skončil v base nakoniec,
Za znečistenie prírody,
 ho čaká trest odňatia slobody.
 
Adriana Rusnáková, VIII.B , ZŠ I.B.Zocha Revúca, Jilemnického 94/3

 

Lucia Ester Pluhárová
PRÍRODA V PETRŽALKE
ÚVAHA
 
    Svet okolo mňa väčšinu času tvorí Petržalka. Narodila som sa tu a poznám ju aj z inej stránky. Nie sú to len paneláky, ale aj krásna príroda a nájdu sa tu aj také miesta, kde máte pocit, že ľudská noha ešte nevkročila.
 
    Na území Petržalky sú krásne miesta, kde máme možnosť relaxácie, oddychu a na ktoré môžeme byť právom hrdí a to vďaka tomu, že tu máme Lužné Lesy, ktoré sa môžu pýšiť svojou rozmanitou faunou a flórou.
    Mne sa veľmi páči park Sad Janka Kráľa. Bol to prvý verejný park v strednej Európe.    Medzi najväčšie zastúpenie krovín patrí stálozelený tis (taxus baccata) a vavrínovec lekársky. Park slúži ako oddychové a stretávacie miesto. Vytvára oázu pokoja  a zároveň slúži na športové aktivity. Park je využívaný aj na fotografovanie a nakrúcanie reklám a spotov.
    Za zmienku stojí aj Chorvátske rameno, ktoré bolo vybudované v sedemdesiatych rokoch ako protipovodňová ochrana. Stalo sa domovom pre mnohé zaujímavé druhy zvierat a tiež miestom, kde obyvatelia Petržalky vhupnú priamo do krásnej prírody a to len krôčikom od svojho domu (paneláku). Aj ja často chodievam k Chorvátskemu ramenu na prechádzku so psíkmi. Vďaka možnosti voľného výbehu psov tu máme možnosť všetci riadne sa vyšantiť. Mrzí ma, keď na týchto miestach vidím pohodené odpadky, najmä porozbíjané sklenené fľaše, ktoré sú aj pre mojich psíkov zvlášť nebezpečné, tak často odchádzam s taškou odpadkov.  O okolie sa starajú aj zodpovedné úrady. Usudzujem na základe pokosenej trávy, tiež priebežne čistia aj okolie a samotné rameno, avšak pokiaľ sa do upratovania nepustíme všetci a pokiaľ sa vonku nebudeme správať ako doma v obývačke, vždy bude priestor pre množstvo odpadkov, ktoré budú zodpovední obyvatelia nosiť v taškách z prechádzok. 
    Chorvátske rameno je dlhé a jeho súčasťou je aj chránený areál. Možno tu nájsť lekno biele, leknicu žltú a zo živočíchov sa tu vyskytujú napr. rybáriky, kúdelnička lužná, 9 druhov žiab a 2 druhy mlokov. V chránenom areáli platí štvrtý stupeň ochrany. V areáli je zakázané aplikovať chemické látky a hnojivá, rúbať dreviny, vykonávať geologické práce, vchádzať a stáť s motorovým vozidlom, voľne pustiť psa, a pod. Ale dodržiavajú to ľudia?
    Spomenula som len Sad Janka Kráľa a Chorvátske rameno. Petržalka má ešte mnoho krásnych a neopakovateľných miest, o ktorých by sa dalo písať. Záleží len na nás ako krásne tieto miesta budú a ako nám všetkým budú robiť radosť.
    Ak chceme niečo zmeniť, najlepšie je začať od seba. Začala som zbierať odpadky, keď som videla staršiu pani so psíkom, ktorá pozbierala plechovky a hodila ich do koša. Nikomu nič nehovorila, len spravila správnu vec. Cítila som sa previnilo, že ma to nenapadlo skôr. A tiež verím, že aj človeku, ktorý má úmysel odhodiť na zem plechovku, nebude príjemné hodiť ju na čistý trávnik.
    Teším sa na všetkých milých ľudí, ktorí si túto úvahu prečítajú aj na tých, ktorí ju neprečítajú ako sa spoločne stretneme na prechádzke našimi zákutiami Petržalky.
 
Lucia Ester Pluhárová, 6.A ZŠ Turnianska 10, Bratislava 5

 

František Šurina
SVET OKOLO NÁS
   
    Ľudstvo žije v 21. storočí. V storočí plnom vynálezov, objavov, v storočí zdokonaľovania techniky. Mali by sme žiť preto spokojne.
    Keď sa však pozrieme okolo seba, vidíme stále viac nešťastia: samé prírodné katastrofy, potopy, požiare... Aj ľudia sú k sebe zlí. Navzájom sa okrádajú, znásilňujú, týrajú jeden druhého. Položme si teda otázku, kam  tento svet speje. 
    Zapneme  si televízne noviny   a tam počujeme, že  ľudia nabúrali,   že  sa na Zemi stále otepľuje  alebo že v Egypte padal sneh, že žena pustila svojho dvojmesačného syna z piateho poschodia. 
    Čím to je?  Každý vieme, že je za tým stres!   
    Na robotníka nalieha jeho  nadriadený, na nadriadeného  nalieha šéf, a aj keď si povieme, že na šéfa nenalieha žiadny človek, na šéfa  naliehajú peniaze a sponzori... A tak sa to točí ďalej.
    Aké z toho vyplýva ponaučenie? Všetci  ľudia na svete, všetci ľudia,  čo ste tu, zapamätajte si: Čo komu urobíš, stokrát sa ti to vráti! Preto rozmýšľajte, ako sa budete správať, ako budete reagovať na jednotlivých ľudí, ktorých vo svojom živote stretnete.
    Ak by všetko fungovalo, ako malo, mohol by byť výsledok takýto: ak robotník bude lepšie robiť, potom naňho nemusí naliehať nadriadený a na nadriadeného  nemusí naliehať šéf a na šéfa nebudú naliehať peniaze.
    A podľa mňa to by mohol byť lepší svet, aj keď  iba o trochu.
    Keď dieťaťu  kúpite na osemnáste narodeniny auto, asi si poviete, ako to dopadne. Dakto zodpovedný by naň dával pozor, jazdil by opatrne, auto by bolo v poriadku. Ale nejaký mladý chalan, ktorý si  myslí, že pojedol všetku  múdrosť   sveta...  Tak asi viete, ako  to jeho auto dopadne! 
    Máme riešenie - keby sme boli iba o kúsok zodpovednejší, nemáme toľko búračiek, nemáme toľko krádeží, vlámaní, ublížení na zdraví. V konečnom dôsledku nemáme ani toľko katastrof. A ak sa nad týmto každý zamyslí , tak  spoločne môžeme zmeniť svet!
 
Meno a priezvisko: František Šurina
Trieda: VIII.A
ŠKOLA: ZŠ s MŠ Liptovská Teplá, Hlinisko 320, 034 83 Liptovská Teplá

 

Rebeka Fridrichová
SVET OKOLO NÁS
(Úvaha)
    Aký je svet okolo nás? Túto otázku si kladie veľa ľudí, no nikto na ňu nevie jednoznačne odpovedať.
    Hádky, vraždy, bitky – toto všetko patrí medzi problémy dnešného sveta, pretože každý sa stará len o svoje blaho a druhí ho nezaujímajú. Každý sa stará len o seba, nevšíma si svojich susedov, neponúkne pomoc ľuďom v núdzi...
    Dnešný svet je skazený! Takmer nikto sa nestará o naše prostredie, o prostredie, v ktorom žijeme, skôr ho znečisťuje. A vláda? Vláda nerobí vôbec nič!
    Vezmite si   napríklad deti  v Afrike. Deti v Afrike sú pre väčšinu európsky vlád nezaujímavé. Väčšina ani nevie, čo všetko si musia za ten svoj krátky život prežiť.
    Niektorých ohrozujú rebeli, pred ktorými sa ukrývajú, lebo by ich zabili, a práva táto vláda pre zachránenie nevinných, nešťastných detí nerobí vôbec nič.
    Vážim si tých, ktorí sa toto všetko aspoň pokúšajú riešiť. Zaujíma ich naše špinavé životné prostredie, vzťahy medzi ľuďmi a celý náš svet.
    Bohužiaľ, veľa z nich nemá tú moc, aby mohli robiť závažné zmeny v našom svete.  A tí, ktorí ju majú, ju vôbec nevyužívajú.
    Naše ovzdušie je veľmi znečistené, pretože výpary, ktoré ovzdušiu škodia, vychádzajú z každej strany a  aj preto sú tie obávané živelné pohromy – Zem nám len opláca to, čo robíme my jej. My si to však neuvedomujeme. A takýto je svet okolo nás.
 
Meno a priezvisko: Rebeka Fridrichová
Trieda: VIII.A
ŠKOLA: ZŠ s MŠ Liptovská Teplá, Hlinisko 320, 034 83 Liptovská Teplá

 

Matej Rossa
SVET OKOLO NÁS
(Úvaha)
 
Motto: „Aj Slnko, aj Mesiac by boli spustošené dávno,
             keby boli na dosah dravých ľudských rúk.“
 
    Krásna zeleň, čerstvý vzduch, prekrásna ligotavá riečka. Na úbočí pasúca sa lesná zver, štebotavý spev vtáčika... Vidíte tú krásu? Áno, je to nádherné!
    Na takú idylickú krajinku môžeme dnes zabudnúť. Prečo? Voľakto múdry povedal, že aj keď  človek nemá krídla, dokáže spustošiť aj oblohu. Preto!
    Ak by som mal opísať dnešný skazený svet, použil by som samé záporné slová a nemilé vety.
Vidíte tie suché stromy, stromy poškodené kyslými dažďami? Ten hnusný továrenský vzduch, ktorý ničí naše predrahé pľúca? Pľúca, ktoré máme len jedny!
    Naše rieky, jazerá a moria už dávno zabudli na to, čo je to byť priezračnými a ligotavými. Trápi sa i lesná zver, ktorá je často držaná v pre ňu neprirodzenom prostredí, alebo má málo obživy pre seba a pre svoju malú rodinku.
    Táto dnešná doba, tento svet má len jedno jediné pozitívum: vymoženosti, ktoré máme!  Mnoho ľudí kritizuje továrne  a výdobytky dnešnej doby. Vraj ničia našu malebnú prírodu, našu drahú planétu. Ale ja si myslím, že títo kritici by si sami nevedeli predstaviť život bez týchto predností vedy a techniky.
Existujú firmy aj jednotlivci, ktorí vyrábajú moderné stroje (hlavne automobily), ktoré šetria našu matku Zem. Jestvujú automobily, ktoré sú skonštruované tak, aby šetrili naše poklady prírody, na ktoré mnohí zabúdajú. Nanešťastie len málo štátov podporuje druh takého, podľa mňa veľmi užitočného projektu. A ako vždy sú v tom pekelné peniaze. Len kvôli peniazom sa brzdí vývoj takzvaných greenmobilov.
    Dúfajme, že my, ľudia – vládcovia, ale aj ničitelia Zeme si uvedomíme svoje diabolské činy voči mierumilovnej prírode. Raz si uvedomíme, že týmito činmi ničíme sami seba!
 
Meno a priezvisko: Matej Rossa
Trieda: VIII.A
ŠKOLA: ZŠ s MŠ Liptovská Teplá, Hlinisko 320, 034 83 Liptovská Teplá

 

Kristián Tichák
JESEŇ
 
    Jeseň je jedno z najkrajších období, ktoré nás navštevuje každý rok. Jej čaro farieb, ktoré nám dáva spolu vytvárajú prekrásnu atmosféru.
 
    Už nás opustili časy , kedy sme chodili v krátkom tričku, kraťasoch a šľapkách. Slniečko už nás hreje trošku slabšie. Rána bývajú zahalené hmlou a trávy posiate rosou. Na konároch kríčkov a stromov majú pavúčiky utkané svoje siete. Keď na ne padne ráno rosa , celé sa rozžiaria. Postupne sa začne dvíhať vietor a krásne sfarbené lístočky poletujú po modrej oblohe. Vietor roznáša tieto lístočky po celom svete. Všade okolo sa objavujú milióny farieb , ktoré nám prináša jeseň. Listy sú pomarančovo-oranžové, slabo oranžové, žlté, tmavočervené, hnedé a spolu vytvárajú prekrásnu atmosféru. Každý listnatý strom sa zbavuje svojich lístkov a vietor ich odnáša veľmi ďaleko. Jedine ihličnaté stromy si zanechávajú svoju farbu.
 
    Okrem lístkov zo stromov padajú aj jablká, orechy, hrušky a mnoho iných druhov ovocia. Sťahovavé vtáky odlietajú do teplých krajín. Každý sa chystá na zimu a všetci sa už najviac tešíme znovu na pani jar.
       
Kristián Tichák, IX. trieda, ZŠ Dolná Tižina,  Dolná Tižina 28, 01304 Dolná Tižina

 

Láska k rodnej obci
 
Naša obec to je krása,
 plno detí v nej hrá sa.
 
Veľa slov o nej dokážem povedať,
ale len jedno slovko jej dokážem Dať.
 
Láska je to slovo?
Nedokážem nájsť na ňu odpoveď,
 je to ťažšie než lízať čerstvý med.
 Ale ak ľúbiš , ľúb len mňa!
Nikto ťa neľúbi viac než ja.
 
Veľmi veľa krát som bol preč s mojej rodnej obce,
ale vždy som spomínal na jej krásne kopce.
Domy sa vypínajú v tej našej dedine,
hory sa zelenajú na veľkej planine.
 
Aj , keď som ďaleko,
vždy sa vrátim hneď.
Do svojej rodnej obce späť.
 
 
Natália Židuliaková
Môj vzťah k prírode

    Na začiatok sa opýtam, čo Vás napadne pri slove „príroda“? Mňa osobne pri  tomto slove, napadne veľa vecí, napríklad výlety, ktoré som strávila s rodinou alebo s priateľmi, taktiež ma napadne ako niektorí ľudia túto našu Zem znečisťujú.

    Príroda je všetko okolo nás, sme s ňou spojení  vo vzájomnom vzťahu. Keď sa pozriem von oknom vidím okolo krásne vrchy ,skaly, stromy, ktoré počas roka menia farbu, ale aj veľa novopostavených domov. Ale  čo sa deje v mestách? Na každom rohu sa stavajú nové bytovky, nákupné centrá,... Načo je toto všetko dobré? Je to dobré v tom, že máme kde bývať ,ale zabúdame na jednu vec, kde budú žiť zvieratá? Predsa nemôžu žiť v zajatí alebo v úplnej blízkosti ľudí. To je nemožné, ale ako to vyzerá, niektorí ľudia na to často zabúdajú.

    Ďalším takým veľkým problémom je znečisťovanie riek, morí, ovzdušia a pôdy .Moria sú ohrozované ropnými produktmi pri lodnej doprave a pri ťažbách ropy. Ovzdušie zasa rôznymi  plynmi.

    Ľudia by sa mali zamyslieť, ako sa správajú k prírode a aké následky to má. Možno si myslia, že keď sa zapája pár ľudí do rôznych organizácií na ochranu prírody, oni už nemusia vyvinúť žiadnu aktivitu, ale ako sa vraví „ľudí nikdy nie je dosť“ a ešte, keď to súvisí s prírodou. Môj  vzťah k prírode je preto veľmi  pozitívny. Milujem tie prechádzky „o ničom“, keď môžem rozmýšľať o všetkom.

Natália Židuliaková
Základná škola Dolná Tižina
Dolná Tižina 28
01304 Dolná Tižina

 

Povesť o krasňanských rybníkoch

    Jedného dňa sa v Krasňanoch stala nevídaná vec. Bol tu jeden kaštieľ, mal  ho vo vlastníctve gróf,  ktorému patril aj Starhrad v dedine Strečno. Grófa mal rád málokto, pretože bol veľmi chamtivý a zlý. Patrilo mu veľa pozemkov nielen v dedine, ale aj v meste Žilina. Mal veľmi peknú manželku, ale tá bola ešte horšia ako on. V kaštieli mali veľmi veľa sluhov, ktorí ich obsluhovali a obskakovali od rána do večera.

    Raz, keď sa gróf išiel previesť  na koči po svojich veľkých záhradách, spolu so svojou manželkou, našiel neveľkú pastvinu, na ktorej chcel zrazu gróf niečo postaviť , ale nevedel čo. Keď sa vrátili domov, zavolal si svojich radcov a radili sa o budúcej stavbe.  Mnohí mu radili, aby postavil ďalší letohrádok, altánok , trh a mali ešte mnoho ďalších nápadov, ale ani jeden z nich sa grófovi nepáčil, a preto šiel ku najvyššiemu radcovi do Žiliny. Žiaden z jeho nápadov mu radca neschválil. A tak sa nasrdený gróf vrátil do svojho kaštieľa a odvtedy chodil nahnevaný každý večer po svojich záhradách a rozmýšľal nad pastvinou. Až večer nad tým tuho rozmýšľal a chcel si ešte večer pozrieť pastvinu a svoju prenádhernú záhradu. Povedal manželke: „Vstávaj, ideme sa pozrieť na našu pastvinu“. Manželka bola ospalá a najprv nechcela ísť, ale nakoniec ju prehovoril. Zavolali kočiša, posadili sa do koča a šli v ústrety noci. Gróf stále rozmýšľal nad pastvinou. Ako prichádzali na miesto,   koč sa zrazu na moste prepadol. Záhradník  počul veľký buchot a výkriky,  vybehol z domu a bežal sa pozrieť, čo sa stalo. Keď prišiel pod most, začal všetkých ratovať.  Podarilo sa mu zachrániť len kočiša.

     Kočiš sa stal neskôr grófom a chcel záhradníka nejako odmeniť za to, že mu zachránil život a nakoniec dostal nápad. Vedel, že záhradník veľmi rád chytá ryby a tak mu dal na veľkej holej pastvine vybudovať rybníky. Dodnes sa na rybníkoch chovajú ryby a sú známe v celom okrese.


 

Adriána Kubalová
Stráža
 
Niekoľko domčekov, lúka a paša, 
to je tá Stráža, dedinka naša.
Malá, ale srdcu blízka
je mi kolíska môjho rodiska.
 
Blízky mi je každý dom,
aj každý človek žijúci v ňom.
Blízky mi je každý krík a strom,
aj každé vtáča hniezdiace v ňom.
 
Poznám každú mačku, každého psíka,
čo zo dvora na mňa šteká.
Poznám každý kúsok zeme,
aj všetko na nej, živé a či nemé.

 

Adriána Kubalová – IX. ročník
Základná škola Dolná Tižina
Dolná Tižina 28
01304 Dolná Tižina

 

Janka Ďuranová
Príroda
 
Príroda je nevyčerpateľný  kus krásy,
odhaľuje nám neodhaliteľné,
prináša nám neopísateľný pocit spásy,
a jej rozmery sú nemerateľné.
 
Býva však veľmi často nedocenená,
ľudia ju berú ako nepominuteľnú vec,
väčšinou do ich životov nie je ani začlenená,
pretože človek je veľký lakomec.
 
Skúsme sa spoločne zamyslieť,
nad tým , čo nám príroda dáva,
nechajme  vedomie nás škrieť,
za to , že príroda sa nevzdáva,
 
bojuje ďalej,
napriek všetkému, čím jej človek ubližuje
z nedbanlivosti trúfalej,
prírodu stále ponižuje.
 
Mal by jej radšej pomôcť,
byť jej verným priateľom,
svoju lenivosť premôcť
a nebyť jej ničiteľom.
 
Preto prírodu spoločne chráňme,
jej ničeniu zabráňme,
tešme sa z toho, čo nám dáva
a že sa nám celá oddáva.
 
Janka Ďuranová, IX. ročník, ZŠ Dolná Tižina, Dolná Tižina 28, 01304 Dolná Tižina

 

Viera Podskočová
Prechádzka
 
    Dnes, ako skoro každý deň v lete, som sa išla prejsť do lesa. Bol teplý deň. Vetrík mi previeval cez vlasy. Išla som po mojich obľúbených a vychodených chodníkoch. Zastavila som sa pri starom mohutnom dube. Na tomto mieste sa mi rozmýšľalo najlepšie.
    Vtáčiky čvirikali a neďaleko žblnkotal potôčik. Podľa mňa je toto najkrajšie miesto na svete. Išla som ku potôčiku a spomínala. Spomínala som na to, že keď som bola malá, chodievala som práve sem. V potôčiku bývalo vždy mnoho rýb a voda priezračná, krištáľovo čistá, bez jediného jedného odpadku. A na moju veľkú radosť tomu bolo tak aj teraz. Išla som ďalej popri zurčiacom potôčiku.     Boli v ňom vytvorené kaskády a voda príjemne šumela. Asi tak po kilometri sa potôčik vlieval do mohutnej rieky. Keď som ju zbadala, vyrazilo mi to dych. Bola plná plastových fliaš, gúm z áut a ešte mnoho ďalších odpadkov od výmyslu sveta. A ryby? Ani jedna jediná...
    A tak sa pýtam nás, žiakov. Čo by sa stalo keby sme si viac cenili tú prekrásnu prírodu, čo máme a priložili ruku k dielu a čistili potoky aj sami? Ono sa nám to predsa vráti...
 
 
Viera Podskočová, 8. ročník
ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

Viera Podskočová
Príroda a my
 
V krásnych horách bývame,
špinu tam však skrývame.
V našich riekach pstruhy nie sú,
iba špinu k moru nesú.
Pri cestách len igelity,
to sú naše vizity,
vo vzduchu len smog máme,
preto astmu chytáme.
 
Už chceme zdravo žiť,
ruku k dielu priložiť,
rozhýbať naše kosti
a upratať okolie,
bude kriku a radosti
pri hrách detí na dvore.
 
 
Viera Podskočová, 8. ročník
 ZŠ Valaská Belá 242
 972 28  Valaská Belá

 

Žaneta Vlačuhová
Životné prostredie
(úvaha)


Téma, ktorá sa v dnešnej dobe spomína veľmi často. Prečo? Lebo ľudia chcú, aby
životné prostredie bolo čisté.
Existuje mnoho organizácií, ktoré sa snažia, aby životné prostredie v ktorom žijeme,
bolo čistejšie. Ako to však dosiahnuť? Každý by mal podľa mňa začať sám od seba. Mal by
robiť rôzne aktivity ako sú napríklad: čistenie potokov, riek, lesov a mal by čo najmenej
používať motorové vozidlá. Aký pohľad mám na životné prostredie ja? Pre mňa je životné
prostredie ako poklad, ktorý je v truhlici. Ale truhlica je zaprášená, a tak na tento poklad
každý zabudol. Prečo zabudol? Keď to prenesieme do reality, tak zistíme, že ľudia si
nevedia vážiť niečo také, ako je životné prostredie – vzácny dar, ktorý bol úplne čistý a
krásny. Až kým sme ho nezačali znečisťovať a nakoniec sme ho začali úplne zavrhovať. Kto
dnes robí ničo pre životné prostredie? Asi len málo ľudí. Mladí ľudia dnes zabudli, aká
krásna je príroda. Sústreďujú sa na úplne iné veci. Ide im len o internet, televízor,
počítačové hry. Miesto toho, aby trávili taký dlhý čas pred obrazovkou počítača, by mali ísť
do prírody a vychutnávať si ju, prípadne jej pomôcť svojimi činmi, ale neubližovať jej. Týka
sa aj ich životné prostredie? Určite. Týka sa každého jedného človeka, ktorý žije na na
tomto svete. Správajme sa k životnému prostrediu čo najlepšie, lebo ak ho stratíme, tak ho
už späť nezískame. Nieje to hračka, ktorú ak pokazíme, kúpime si novú.
Životné prostredie sa nedá kúpiť. Preto si ho vážim, vážte si ho i vy, dávajte naň
pozor a chráňte ho.

Žaneta Vlačuhová, 9.ročník
ZŠsMŠ Hontianske Moravce


 

TOPlist